A
Amazonky
Národ bojovných žien na severnom pobreží Malej Ázie, pod Kaukazom; ich praotcom bol boh vojny Arés.
Patria do mýtov, aj keď grécki dejepisci o nich hovoria ako o historickom národe. V opise ich spoločenskej organizácie sa dá vystopovať odraz dávneho matriarchálneho zriadenia. Ženy sa cvičili v boji a museli istý čas slúžiť vo vojsku. Počas tejto služby zostávali pannami. Po prepustení sa vydávali, aby mali deti. Celú moc nad verejným životom si však ponechávali v rukách a muži viedli domácnosť tak ako u nás vydaté ženy.
Meno vraj odvodzovali od slova „amazos“, t. j. bezprsé, lebo podľa niektorých legiend si za mlada opaľovali alebo odrezávali prsník, aby im neprekážal pri streľbe z luku, no ich hlavnou zbraňou bola sekera. Vládla im vždy kráľovná, vojny viedli rovnako často ako muži a v ničom za nimi nezaostávali. V boji sa s nimi stretol hrdina Bellerofontés (zabil obludu Chiméru), keď zaútočili na Lýkiu a podarilo sa mu ich poraziť. Proti ich kráľovnej Hippolyte sa vypravil Herkules. Aténsky kráľ Téseus, ktorý ho sprevádzal, si priviedol domov zajatú vojvodkyňu Amazoniek Antiopu a oženil sa s ňou. Jej družky ju prišli zachrániť no Antiopa sa do svojho únoscu zaľúbila, bránila s ním Atény a v boji zahynula. Naposledy skrížili zbrane s Grékmi za trójskej vojny. Ich kráľovná Pentesileia prišla na pomoc obliehanej Tróji a padla v súboji s achájskym hrdinom Achillom. Gréci vydali Amazonkám mŕtvolu Pentesileie, ale za to museli sľúbiť, že nikdy viac nezdvihnú zbrane proti gréckym mužom. Svoji prísahu dodržali a v mýtoch po nich ostala len spomienka. Podľa nich nazvali španielski dobyvatelia rieku Amazon, na brehoch ktorej našli indiánske kmene vedené ženami – náčelníčkami.
Lit: ZAMAROVSKÝ, Vojtech.: Bohovia a hrdinovia antických bájí, Bratislava: Mladé letá, 1980, str. 45
Andrea Havetová
Anahit
Najvyššia bohyňa, pokladá sa za dcéru alebo manželku najvyššieho boha Aramazda. Vystupuje predovšetkým ako bohyňa úrodnosti, plodnosti a pôrodnosti, bohyňa lásky, vojny, patrónka záhradníctva, obilných kultúr, chovu dobytka, teda ako typická bohyňa matka.
Kult bohyne je do značnej miery synkretický, zahrňuje v sebe celý rad funkcií a vyznačuje sa mnohotvárnosťou obradov a sviatkov. Sviatok Navasard (pozri h. Aramazd) sa spájal nielen s Aramazdom ale aj s Anahit. Toto spojenie súvisí jednak s tým, že obe božstvá boli patrónmi hojnosti a blahobytu krajiny a jednak s tým, že boli považované za božský manželský pár. V starých rukopisoch sa spomína aj jarný sviatok bohyne, ktorý sa konal v apríli.
Na celom území historickej Arménie stály chrámy a svätyne tejto bohyne. Hlavný chrám bol v meste Jeriza, významné boli aj chrámy v Artašate a Aštišate. Chrám v Jerize bol označovaný ako veľký a pravý a práve tu uctievali bohyňu aj arménski králi. Chrám v Aštišate sa nazýval aj „trón Anahit“ a bolo to chrámové mesto, niekedy označované aj ako „mesto prinášania obetí“. Tento chrám sa preslávil svojím bohatstvom. Mal obrovské majetky, bolo v ňom mnoho zlata, striebra a iných darov, ktoré bohyni venovali králi, pretože po každej víťaznej vojnovej výprave museli odovzdať Anahitinmu chrámu pätinu vojnovej koristi.
Podľa Strabóna chrámu v Jerize zasväcovali otrokov mužského aj ženského pohlavia. Významnejší ľudia (zrejme aristokracia) však zasväcovali bohyni svoje panenské dcéry. Tieto mladé ženy sa mohli vydať až potom, keď sa dlhý čas oddávali mužom v chráme za peniaze. Nikto nepovažoval za nedôstojné s takouto ženou uzavrieť manželstvo. Išlo o druh sakrálnej prostitúcie.
O význame kultu Anahit hovorí aj skutočnosť, že prvým pohanským chrámom, zničeným po prijatí kresťanstva, bol práve chrám Anahit v Jerize. Po prijatí kresťanstva, keď pohanské chrámy zrovnali so zemou a pohanských bohov kresťanská cirkev zavrhla, v ľudových predstavách sa obraz Anahit začal prekrývať s obrazom Bohorodičky.
Lit: ČIERNIKOVÁ, Beáta.: V tieni hory Ararat, Bratislava: Vyd. Chronos, 2005, str. 76 – 79
Andrea Havetová
Arménska vysočina
Hraničí so západnou časťou Malého Kaukazu, tvorí však samostatnú morfologickú jednotku. Leží prevažne v Turecku, menšou časťou zasahuje do Iránu. Je vulkanického pôvodu, reliéf spolu s častými sopečnými výbuchmi a výlevmi lávy formovalo aj alpínske vrásnenie.
Skladá sa z niekoľkých horských pásiem ako napríklad: Samsarský chrbát, Pambacký chrbát, Bazumský chrbát. Na západnom brehu jazera Sevan sa roprestiera Gegamský chrbát a na brehu južnom Vardenský chrbát. Najvyšším vrchom je Veľký Ararat (5156 m), ktorý sa nachádza v Turecku. Ide o vyhasnutý vulkán, ktorý spôsobuje zemetrasenia (veľké napr. v roku 1840). Jeho vrchol pokrýva 11 ľadovcov. Ďalej nasledujú vrchy Savelan a Alagez.
Snežná čiara sa v Arménskej vysočine nachádza vo výške 3500 – 4000 m, hranica lesa je vo výške okolo 1600 m, no pohorie je na lesy chudobné, rastú tu len ojedinelé borovice a gruzínsky dub. Od výšky 2300 m začína subalpínsky, a neskôr nastupuje alpínsky, vegetačný stupeň.
Vrch Ararat j opradený mnohými tajomstvami. Kedysi ho považovali za stred sveta a najvyšší vrch., dodnes na ňom mnohí hľadajú Noemovu archu. Prví Slováci na Ararat vystúpili r. 1968.
Lit: Černík A., Sekyra J., : Zeměpis velhor, Nakladatelství československé akademie věd, Praha, 1969
Katarína Hrčková