Podujatia

Podujatie bolo kľúčovou súčasťou iniciatívy zameranej na prekonanie zaužívaných spôsobov, v rámci ktorých sú výmeny  a diskusie názorov o súdoch odsúvané na právnické fakulty a právnické komunity miesto interdisciplinárneho publika alebo prinajlepšom prezentované v politológii úzkou optikou behaviorálnych prístupov, ktoré chápu sudkyne a sudcov ako straníckych aktérov, nerozlíšiteľných od exekutívy alebo legislatívy. 

Zainteresovanosť na bohatšom výklade bola podporená dialogickými prvkami medzi americkou a stredoeurópskou (najmä slovenskou, ale aj českou, maďarskou, chorvátskou a rumunskou) perspektívou.  

Aj keď nepochybne pretrvávajú značné rozdiely v usporiadaní súdneho systému USA a stredoeurópskych štátov, tento odstup sa na jednej strane prejavil v otvorenosti voči vzájomnému učeniu sa a uznávaniu tých základných princípov, ktoré platia pre súdne rozhodovanie bez ohľadu na inštitucionálny vývoj. 

Podujatie pozostávalo z dvoch panelov, z ktorých jeden skúmal úlohu sudkýň a sudcov v demokraciách v širšom zmysle, zatiaľ čo druhý priblížil pedagogické a vzdelávacie poslania súdnictva. 

Na zasadnutiach bol prijatý model hlavných rečníkov, ktorí otvorili diskusiu, ale sprevádzal ich rad krátkych vystúpení s cieľom poukázať na to, čo rôzni účastníci považujú za kľúčové otázky spojené s témou diskusie a ako tieto témy rezonujú v jurisdikciách, ktoré sú im najviac známe. 

Politika, dôvera a jazyk demokracie 

Podujatie otvorila prodekanka pre medzinárodné vzťahy Filozofickej fakulty Univerzity Komenského Mgr. Aneta Világi, PhD., ktorá zdôraznila aktuálnosť témy pre Slovensko v roku 2023 vzhľadom na nízku dôveru v súdnictvo a právny štát. Koordinátor projektu “Talking Courts” Max Steuer, PhD., vo svojom úvodnom vystúpení zdôraznil koncepciu podujatia ako obsiahnutie bohatšieho významu politiky, než je len straníckosť a zaujatosť, v nadväznosti na filozofiu Hannah Arendtovej. Súdy sú v tomto výklade nestranícke, ale politické inštitúcie, ktoré sa zaviazali chrániť slobodu jednotlivcov a komunít, ktorí sú vo vzájomnej interakcii vo verejnej sfére. 

Po úvodných slovách nasledoval príhovor predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, JUDr. Jána Šikutu, PhD., ktorý sa odvolal na predsedu Najvyššieho súdu Izraela Aharona Baraka. Barak vo svojej knihe “Sudca v demokracii” identifikoval dve kľúčové úlohy súdnictva v demokracii: preklenúť priepasť medzi právom a spoločnosťou a chrániť ústavu a demokraciu. Podľa predsedu Šikutu, ktorý bol aj sudcom Európskeho súdu pre ľudské práva, demokracia nie je len formálna, spočívajúca v suverenite zákonodarnej moci a slobodných a spravodlivých voľbách, ale je aj “reálna”, tj. “vyjadrená v pojme deľby moci, právneho štátu a v jeho základných zásadách nezávislosti súdnictva a ľudských práv”. Takéto chápanie demokracie si vyžaduje, aby sa sudcovstvo neustále vzdelávalo a pri výklade zohľadňovalo “nielen znenie zákona, ale aj jeho zmysel a zamýšľaný účel v spoločenskom kontexte. Najvyšší súd na Slovensku zohráva úlohu aj pri zjednocovaní práva a zverejňovaní stanovísk ako najvyššia súdna autorita, čo je ešte dôležitejšie vzhľadom na rôznorodosť sudcovského zboru, ktorá je pre kvalitné súdnictvo kľúčovou hodnotou. 

Prvé zasadnutie, ktorému predsedala Kirsten Roberts Lyer (docentka, Stredoeurópska univerzita, Katedra verejnej politiky), vyvolalo diskusiu medzi skúsenosťami z USA, Slovenska a medzinárodných súdov. Sudca David G. Campbell, vyšší krajský sudca Spojených štátov amerických pre obvod Arizony a predseda Výboru súdov USA pre medzinárodné súdne vzťahy, v nadväznosti na poznámku predsedu Šikutu o právnom výklade predstavil štyri kľúčové úlohy sudcu v demokracii: 

1. “Verne vykladať a uplatňovať zákon prijatý zastupiteľskými orgánmi”, čo znamená, “ako bol [predpis] zamýšľaný” zastupiteľmi, a “nie ho prepisovať”; 

2. “Ak je to v demokracii potrebné [...], uplatňovať právny štát na kontrolu ostatných zložiek vlády, keď porušujú zákony alebo keď prekračujú svoje kompetencie”; 

3. “Uplatňovať právny štát na ochranu práv jednotlivca a na ochranu slobody jednotlivca, aj keď si to môže vyžadovať, aby sudca rozhodol proti vláde alebo proti verejnej mienke”, pretože “sloboda jednotlivca je podstatou demokracie”; 

4. “urobiť druhý a tretí krok [...] aj vtedy, keď je to v rozpore s verejnou mienkou a aj vtedy, keď sa proti tomu dôrazne stavia vláda, proti ktorej sudca rozhoduje”. 

Podľa sudcu Campbella však na to, aby sudkyne a sudcovia mohli plniť svoju úlohu spomínaným spôsobom, musí ich spoločenský kontext podporovať nezávislosť súdnictva od ostatných zložiek verejnej moci, sudcovskú integritu ako “čestnosť, spravodlivosť a transparentnosť”, sudcovskú zdržanlivosť (“skromnosť v prípadoch, keď [sudkyne sudcovia] musia zostať v rámci svojej riadnej úlohy” a pripravenosť “kontrolovať aj samých seba”) a akceptovanie úloh súdov zo strany verejnosti. 

Profesor Cornell W. Clayton (mimoriadny profesor politológie C. O. Johnson a  riaditeľ Thomas S. Foley Institute, Washington State University; Fulbright špecialista, Univerzita Komenského v  Bratislave, Katedra politológie) zdôraznil, že ako politológ uvažuje o súdnictve ako o „zložito prepojenom so širším politickým systémom a menej autonómnom od tohto politického systému.“ Prezentoval názor, že úloha sudcovstva  je formovaná typom súdu: najvyššie súdy vyvolávajú úplne iné otázky o úlohe sudkýň a sudcov a demokracii ako v prípade nižších súdov. V prípade najvyšších súdov ide častejšie o základné princípy ústavného vládnutia a demokracie, t. j. o demokratické princípy a princípy spravodlivosti, zatiaľ čo nižšie súdy sa viac zaujímajú o férovú aplikáciu práva a právnych predpisov v prípade, ktorý je pred nimi predložený. Profesor Clayton, ktorý svoje poznámky obmedzil na najvyššie súdy, poukázal na „priepasť medzi vnútorným pohľadom na to, ako sudkyne a sudcovia na týchto súdoch pracujú, a vonkajším pohľadom na to, čo si verejnosť a ostatní politickí predstavitelia myslia, že sudkyne a sudcovia na súde robia.“ Hoci sudcovstvo zvyčajne tvrdí, že je „neutrálnym rozhodcom politiky“ a „nezapojené do politiky“ (čo potvrdzuje príklad vyhlásenia predsedu Najvyššieho súdu USA Johna Robertsa počas jeho schvaľovacieho vypočutia v roku 2005), verejnosť ho vníma ako to, ktoré robí politické rozhodnutia. Viac ako 80 rokov (prevažne na Spojené štáty zameraného) sociálneho výskumu poukazuje na súlad medzi rozhodnutiami najvyšších súdov a politickou ideológiou ich sudkýň a sudcov (najmä na základe prác amerických akademikov Segala a Spaetha). Dôvody tohto rozdielu súvisia so závislosťou práva na určitej úrovni od základných politických hodnôt, ktoré dávajú účel právnej praxi, ale stoja aj za prirodzenou mierou neurčitosti práva. 

Kritizujúc tých, ktorí veria v „neutrálnu formulu“ (v nadväznosti na Herberta Wechslera), profesor Clayton vyzval, aby sa najmä v  systémoch obyčajového práva ( common law ) presadzoval „iný jazyk“, ktorým by sa hovorilo o tom, čo tieto súdy robia, jazyk, ktorý sa toľko nespolieha na právne bezformálne idey legalizmu a ktorý je oveľa viac spätý s demokraciou a vykonávaním spravodlivosti. Tento posun, keď sudkyne a sudcovia hovoria o  sebe, ako aj keď iní hovoria o sudcovstve, má význam, pretože na to, aby sudcovia mali autoritu, nestačí, aby presvedčili politických lídrov a verejnú mienku o správnosti svojich rozhodnutí z hľadiska práva. Skôr musia ukázať, že sú správne aj z hľadiska spravodlivosti a demokracie, čo „právny formalizmus“ pravdepodobne nedokáže. Okrem toho „legalstická terminológia“ zastiera skutočnosť, že súdy rozhodujú o tom, čo je „zmyslom a praxou demokracie“ v ich príslušných spoločnostiach, a ak sa stiahnu do jazyka legalizmu, nevzdelávajú verejnosť o tom, prečo by sme mali tieto hodnoty chrániť, prečo sú niektoré hodnoty v demokracii dôležitejšie ako iné a ako súdy a  sudkyne a sudcovia uvažujú. 

Po týchto dvoch amerických rečníkoch vystúpili sudca a predseda senátu Najvyššieho správneho súdu na Slovensku (súd funguje od roku 2021) Mgr. Michal Novotný a významná slovenská aktivistka a advokátka v oblasti právneho štátu Mgr. Eva Kováčechová, ktorí zdôraznili niektoré systémové otázky z pohľadu skúseností so slovenským súdnictvom. Sudca Novotný na úvod vyjadril znepokojenie nad modelom menovania slovenských sudcov, kde významnú úlohu zohrávajú samotní sudcovia. Hrozí tak, že „súdna moc bude kopírovať samu seba“, súčasných sudcov v systéme, namiesto toho, aby umožnila nové myšlienky a prístupy. 

Napriek tejto obave vidí sudca Novotný prínos slovenských sudcov v ochrane demokracie, ktorú, odvolávajúc sa na prezidenta Šikutu, nevidí len v úlohe väčšiny, ale aj „právneho štátu, čo je v podstate to, s čím môže sudca počítať v demokracii, kde nie je demokraticky volený.“ To je v konečnom dôsledku nevyhnutné na to, aby sudca naplnil dikciu rozhodovať podľa práva. Uvádzajúc príklad oslobodzujúceho rozsudku nad podozrivým z vraždy novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice, rečník poznamenal, že je potrebné dodržiavať spravodlivý proces a rýchle úsudky verejnosti nesmú súdy ovplyvniť bez náležitých dôkazov, napriek riziku, že verejnosť môže vnímať súd ako „prekážku“ spravodlivosti kvôli tomu, že ten trvá na procesných normách. 

Prepojenie právneho štátu a demokracie však neznamená, že sudkyne a sudcovia nepotrebujú dôveru verejnosti. Tá je na Slovensku nízka aj kvôli „obrovským priepastiam a obrovským múrom medzi súdnictvom na jednej strane a občianskou spoločnosťou na strane druhej.“ Ich prekonanie si vyžaduje, aby sudcovia verejne priznali, že „nie sú ani božstvami, ani nemajú superschopnosti“, a sú náchylní na chyby ako každý iný človek. Napriek tomu sa sudcovia oddaní svojej úlohe rovnako ako v každej inej profesii „snažia robiť to najlepšie“ a sú „otvorení verejnosti, ktorá ich výkon kontroluje.“ Sudca Novotný vyjadril obavu, že táto výzva k otvorenosti je niektorými sudcami nesprávne chápaná a obávajú sa jej ako cesty smerom k podkopaniu autority súdnictva, ale v skutočnosti je to jediná cesta k udržaniu a prehĺbeniu práve tejto autority. 

Advokátka Kováčechová sa vo svojom vystúpení venovala načrtnutiu troch konkrétnych spôsobov zlepšenia slovenského súdnictva. Podľa jej názoru je potrebné pri výberových konaniach na sudcov klásť väčší dôraz na bezúhonnosť ako len na formálne znalosti, pretože inak „sú sudcami ľudia, ktorí by sa sudcami nikdy nemali stať.“ Po druhé, je potrebné venovať väčšiu pozornosť úprave disciplinárnych konaní tak, aby sa nepoužívali ako zbraň proti sudkyniam a sudcom, ktorí nemajú rovnaké postavenie ako niektorí ich starší kolegovia, a zároveň kontrolovať aj porušenie etického správania. To môže viesť ku komplikovaným pravidlám z pohľadu verejnosti, ale napriek tomu sú dôležité pre napredovanie etického správania v slovenskom súdnictve a sudcovskej integrity. Po tretie, slovenské sudkyne aí sudcovia by mali pracovať na svojich komunikačných zručnostiach s verejnosťou, aby si vybudovali vzájomnú dôveru, najmä v prípadoch vysokého verejného záujmu, a skutočne byť otvorení verejnej kontrole. Samotné rozhodnutie nestačí zverejniť, sudkyne a sudcovia musia byť schopní pri vynesení rozsudku vysvetliť, prečo rozhodli tak, ako rozhodli. Napríklad v nedávnom slovenskom prípade bezohľadného opitého vodiča, ktorý zabil päť študentov, sudca prvého stupňa počas trestného konania nenariadil trest odňatia slobody, pretože nevidel zákonné dôvody na jeho naplnenie. Nenávisť verejnosti voči tomuto sudcovi bola veľmi rozšírená, dokonca sa mu vyhrážali smrťou. Tú podľa Kováčechovej čiastočne vyvolalo to, že sudca rozhodnutie verejne vysvetlil až po určitom čase, a nie hneď v okamihu, keď ho vyhlásil. 

Antal Berkes, PhD., expert na medzinárodné právo a  odborný asistent na Liverpoolskej univerzite, sa rozhodol zamerať na judikatúru regionálnych súdov pre ľudské práva v kontexte volebných systémov a nezávislosti súdov ako dvoch kľúčových prvkov demokracie, ktorými sa tieto rozhodovacie orgány zaoberajú. Regionálne súdy si uvedomujú vnútroštátne systémy, ale aj globálny kontext. Samotné zriadenie regionálnych súdov pre ľudské práva bolo reakciou na antidemokratický vývoj, ako sú občianske vojny alebo totalitná vláda. Súdy analyzujú globálny aj vnútroštátny kontext a ich východiskom pri uvažovaní o demokracii je často procesná stránka, ktorá sa zameriava na právo na spravodlivý proces alebo vychádza najmä z volebného práva. 

Odvoláva sa na prípady Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu a Medziamerického súdu pre ľudské práva, ktoré sa podľa neho snažia prostredníctvom týchto prípadov „vzdelávať k demokracii“; napríklad druhý menovaný súd v poradnom stanovisku zdôraznil význam postupného vývoja smerom k demokracii, ktorý môže byť bez dostatočných záruk ohrozený aj v podmienkach slobodných a spravodlivých volieb. Podľa názoru Berkesa zvýšený počet významných prípadov týkajúcich sa práva na spravodlivý proces v Maďarsku a Poľsku naznačuje, ako sa regionálne súdy pre ľudské práva snažia prispieť ku spomaleniu autokratizácie v týchto krajinách najmä prostredníctvom odkazov na spravodlivý proces a nezávislosť súdov. Je to tiež spôsob, ako rozpoznať dlhodobé účinky transformácie na súdnictvo, ktoré môžu pretrvávať aj dlho po voľbách a prípadnej zmene mocenských pomerov vo výkonnej a zákonodarnej sfére. Pre Berkesa je napokon demokratické súdnictvo aj o dialógu, pričom súdy sa navzájom zapájajú do judikatúry, citujú svoje prípady, a to aj mimo konkrétnych jurisdikcií (napríklad interakcia medzi regionálnymi súdmi pre ľudské práva). Napriek tomu strategicky vedia, že nie sú „"štvrtou inštanciou vnútroštátnych súdov“" a nemôžu zájsť príliš ďaleko pri narúšaní suverenity, čo by mohlo vyvolať odpor a nedodržiavanie predpisov. 

Dr. Mátyás Bencze, profesor práva a vedúci výskumný pracovník z Maďarska, vo svojom krátkom vystúpení zdôraznil, že jav, keď sa sudcovia riadia verejnou mienkou alebo prioritami konkrétnych politických lídrov, pred ktorým varovali viacerí predchádzajúce rečníčky a rečníci, možno nazvať „súdnym populizmom“. Súdny populizmus je podľa neho na vzostupe v dôsledku zvýšeného tlaku verejnosti na sudcov a ich potreby verejnej legitimity. Je to však nesprávna odpoveď na sudcovskú dilemu, pretože súdny populizmus často v skutočnosti nie je demokratický, vychádzajúci z verejnosti ako celku, ale presadzovaný konkrétnymi mediálnymi a politickými elitami, ktoré tvrdia, že hovoria v mene verejnosti. Okrem toho sa to môže ľahko obrátiť proti sudcovstvu, ktoré je čoraz viac vnímané ako zaujaté a nedôveryhodné. 

Počas krátkeho zostávajúceho času účastníčky a účastníci nastolili otázky najmä o  súdnej reforme, ktorá by pomohla zmenšiť odstup medzi sudkyňami, sudcami a verejnosťou bez toho, aby bola ohrozená nezávislosť sudcov. Dr. Berkes poukázal na dôležitosť prepojení medzi regionálnymi súdmi pre ľudské práva a občianskou spoločnosťou, ktoré môžu obchádzať vlády členských štátov a rozvíjať sa nadnárodne. Účasť vnútroštátnych sudcov na prípadoch, ktorými sa zaoberajú regionálne súdy pre ľudské práva, môže pomôcť ich autorite a predseda Šikuta v tejto súvislosti vyzdvihol niekoľko mechanizmov, ktoré už v Európe fungujú. Sudca Campbell zdôraznil, že obnovenie dôvery, keď chýba v akomkoľvek vzťahu, si vyžaduje čas a úsilie, východiskom je „znížiť teplotu“ v politickom dialógu, vyhnúť sa príliš rýchlemu, príliš negatívnemu vyjadrovaniu o súdoch najmä zo strany politických elít. Toto vyhýbanie sa inherentnej skepse voči činnosti súdnictva, ako sa často vykresľuje, označil za kľúčové aj sudca Novotný. Slovami profesora Claytona, potrebné sú „ normy stability a občianskeho diskurzu“, a to bez ohľadu na to, či ide o občiansky alebo obyčajový (common law) právny systém. 

Súdy a vzdelávanie: Neučte (len) právo, učte demokraciu, učte spravodlivosť 

Druhý panel, ktorý viedol doc. Erik Láštic (vedúci Katedry politológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave), zahŕňal tri vzájomne prepojené dimenzie vzťahu súdnictva a vzdelávania: vzdelávanie sudcov, sudkyne a sudcovia ako učiteľky a učitelia a vzdelávanie širšej verejnosti o súdnictve. 

Ku vzdelávaniu sudcov sudca Campbell uviedol, že v USA existujú pomerne prísne vzdelávacie programy a kvalitné publikácie pre federálnych sudcov, pričom dôležitú úlohu zohráva Federálne súdne centrum. Okrem toho aj „detskí sudcovia“  (baby judges) – nedávno vymenované federálne sudkyne a sudcovia USA -– sú skúsené právničky a právnici, ktoré často nastupujú do funkcie po desiatkach rokov praxe v právnickom povolaní. Hoci tieto vzdelávacie programy nie sú povinné, viaceré sudkyne a sudcovia ich využívajú. Dokonca aj na úrovni viacerých štátov USA existujú pôsobivé vzdelávacie programy (napríklad, ktoré prevádzkuje Judicial College of Arizona pre sudkyne a sudcov štátu Arizona). 

Profesor Clayton súhlasil s tým, že sudkyne a sudcovia môžu mať veľký význam pre vzdelávanie mladej generácie a že táto prax nie je v USA neobvyklá. Pokiaľ však ide o právnické vzdelávanie, napriek dlhšej demokratickej trajektórii v USA v porovnaní so Slovenskom sa aj tu objavujú systémové problémy. Študentky a šudentii práva nie sú dostatočne vzdelávaní, aby „čítali širšie mimo (práva), aby čítali o histórii, aby čítali o teórii demokracie, aby čítali o tom, že demokracie a princípy demokracie a spravodlivosti sú v podstate politicky spornou ideou a aby sa zaoberali tým, ako tieto idey spochybňujeme.“ Podľa jeho názoru na právnických fakultách prevláda úzke poňatie právnej etiky, kde sa kladie dôraz na vzťah právnik -– klient, ale nie na širšiu zodpovednosť právnictva voči politickému a ústavnému systému ako celku; neučí sa, že má povinnosti, ktoré sú rovnako dôležité ako zastupovanie klientely, povinnosti chrániť základné princípy demokratickej, ústavnej vlády. To má za následok existenciu viacerých právnických profesií, ktoré necítia záväzok prispievať do širšieho občianskeho priestoru. K tomuto neduhu prispieva aj vzdelávanie o  Ústave USA ako o  čisto právnom, a  nie politickom dokumente, ako aj obmedzená rôznorodosť predchádzajúcich profesijných kariér a  skúseností amerických sudcov, najmä na najvyšších súdoch. 

Dr. Zuzana Vikarská, odborná asistentka na Masarykovej univerzite v Brne, poukázala na osobitosť postkomunistického kontextu, kde mnohí starší sudcovia nemali v škole predmety, ktoré by im čo i len vzdialene umožňovali uvažovať o širších spoločenských otázkach. Hoci existujú možnosti, ako to môžu „dobehnúť“, málokedy sú povinné, a preto sa im nevenujú všetci sudcovia. Mladšie sudkyne a sudcovia zasa niekedy zápasia s problémami kvôli všeobjímajúcej povahe právnického vzdelávania, ktoré ponúka obmedzené možnosti špecializácie už od začiatku pre tých, ktorí majú ambíciu stať sa sudkyňami a sudcami (na rozdiel od výkonu iného povolania) už počas štúdia práva. 

Kritický hlas voči súčasnému stavu vysokoškolského vzdelávania zaznel aj v diskusii s publikom. Doc. Helena Tužinská, PhD. (docentka na Katedre etnológie Univerzity Komenského) argumentovala, že vysokoškolské vzdelávanie sa niekedy javí ako vzdelávanie v nezrozumiteľnom jazyku, ktoré vytvára formu komunikácie prístupnú len iným právnickým profesiám, ktoré následne strácajú schopnosť vysvetliť záležitosti verejnosti. To podčiarkol  Viliam Figusch, CSc., bývalý vedúci kancelárie Rady Európy na Slovensku, anekdotou, že v dobre napísanom rozhodnutí by mal 90 percentám porozumieť každý a len desiatim percentám by si malo vyžadovať vyššiu odbornú spôsobilosť. 

Peter Čuroš, PhD. (odborný asistent, Poľská akadémia vied, Varšava, Poľsko) sa podelil o pohľad na slovenský kontext justičného vzdelávania. Kľúčovú úlohu tu zohráva Justičná akadémia Slovenskej republiky, ktorá pravidelne pozýva slovenské a zahraničné odborníčky a odborníkov, ako aj iné sudkyne a sudcov na podporu kvalifikácie slovenského sudcovstva. V súčasnosti je práca Justičnej akadémie a jej prínos pre sudcovské vzdelávanie málo kontrolovaná. Pre budúce sudkyne a sudcov je však univerzita kľúčovým prostredím a „ak chceme mať sudkyne a sudcov smerujúcich k demokracii, musíme vychovávať študentstvo smerom k demokratickému súdnictvu.“ Vychádzajúc z tradície kritickej právnej vedy, pre Čuroša univerzitné vzdelávanie zahŕňa ideologické voľby (v zmysle signifikantov), vrátane toho, či a ako učiť o demokracii. To na slovenských vysokých školách často chýba, a to aj na úrovni kritiky súdnych rozhodnutí, namiesto toho, aby sa brali ako „dané“, ako kánony, na ktorých treba len stavať. Vysokoškolské vzdelávanie by tiež malo podporovať rešpekt v tom zmysle, aby sudcovia prejavovali úctu k  účastníčkam a účastníkom konania, a nebrali ich ako svojich podriadených a vyhýbali sa diskriminačným poznámkam v súdnej sieni a svojim rozhodnutiam. Sudkyne a sudcovia nemusia napísať dizertačnú prácu o všetkých otázkach, o ktorých rozhodujú, ale mali by byť zbehlí v písaní rozhodnutí tak, aby ich mohli čítať nielen expertné komunity. 

V súvislosti so sudcovstvom ako pedagogičkami a pedagógmi viacerí rečníci poukázali na to, že vzdelávanie je často jednou z mála alebo dokonca jedinou výnimkou, ktorú právna úprava umožňuje sudkyniam a sudcom vykonávať súčasne s  výkonom ich povolania. Okrem otázok, či tak môžu robiť komerčne, však chýba systematická podpora alebo odmeny pre sudkyne a sudcov, ktorí sa venujú vzdelávacím aktivitám, čo znamená, že ich vykonáva len časť z nich, a to dobrovoľne a popri svojich služobných povinnostiach. S odkazom na dôraz sudkyne Ruth Bader Ginsburg na počúvanie a učenie sa od iných sudkyňa Flack-Makitan zdôraznila, prečo by sa nielen sudcovia najvyšších súdov, ale celé sudcovstvo malo zapájať do vzdelávacích iniciatív. Profesorka Marieta Safta (profesorka ústavného práva, Univerzita Titu Maiorescu v Bukurešti, Právnická fakulta, Rumunsko, a bývalá asistentka sudcu a šéfka asistentov sudcov na Rrumunskom ústavnom súde) ocenila programy stáží, ktoré niekedy ponúkajú súdy a ktoré umožňujú študentstvu priamu interakciu so sudcovstvom, ako aj právne vzdelávanie na školách založené na priamej interakcii žiačok a žiakov s právnickými profesiami. Ďalej sa vyjadrila k významu spolupráce medzi ústavnými sudkyňami i sudcami a akademickou obcou. Aj keď nejde o všeliek, fóra spolupráce, ktoré zahŕňajú tak úradujúce sudkyne a sudcov bez akademickej pozície, ako aj akademičky a akademikov bez pozície priamo na súde, sú užitočné pre vzájomnú podporu a dokonca aj zlepšenie interpretácie práva. Sudcovstvo je tu zároveň učiteľstvom aj tým, ktoré sa vzdeláva. 

Sudca Campbell upozornil na obmedzovanie občianskej výchovy na školách v USA, kvôli čomu študentky a študenti často ukončia základné vzdelanie bez toho, aby mali možnosť pochopiť, ako funguje vláda. Pre súdy je ťažké dostať sa do širšieho povedomia mladej generácie bez širšej podpory zo strany vzdelávacieho systému. Sudkyne a sudcovia sa môžu do tejto agendy zapojiť po odchode do dôchodku, ako to bolo v prípade sudkyne Najvyššieho súdu USA Sandry Day O'’Connor, alebo popri svojich hlavných záväzkoch -– napríklad  na federálnom okresnom súde v Arizone existuje výbor sudcov, "„ktorého jediným cieľom je pokúsiť sa zvýšiť vzdelávanie verejnosti sponzorovaním programov pre študentstvo stredných škôl, ktoré prichádza na súdy, alebo sudcov a právnikov, ktorí chodia do škôl".“ Národné ústavné centrum vo Filadelfii tiež koordinuje činnosť sudkýň a právničiek/sudcov a právnikov, ktorí prostredníctvom videozáznamov vystupujú v triedach po celej krajine a objasňujú činnosť súdov. Niekoľko jednohodinových seminárov však nemôže nahradiť systematické vzdelávanie, hoci sú dôležité. 

Širšie nepochopenie súdnych rolí prispieva k nesprávnemu vnímaniu súdnictva, keď ho „všetci súdia“, alebo k nerealistickým očakávaniam, že žiadna strana nebude nikdy sklamaná spravodlivým súdnym rozhodnutím. Podľa sudkyne Ksenije Flack-Makitan z Obchodného súdu v chorvátskom Varaždíne to súvisí so širším nedostatkom občianskeho vzdelávania; „väčšina občanov EÚ si myslí, že demokracia znamená len chodiť pravidelne voliť [...] ak občianky a občania nerozumejú základom demokracie, nepochopia, čo znamená právny štát, a s takýmto prístupom nemôžeme zmeniť vnímanie práce sudkýň a sudcov.“ 

Verejnosť získava informácie o súdnictve prostredníctvom bežných a čoraz častejšie aj sociálnych médií, ale sudcovstvo a zamestnanectvo súdov je len zriedkavo vyškolené, aby tieto nástroje efektívne ovládalo, a najmä v menších krajinách, ako je Slovensko, chýba dostatočná infraštruktúra a záujem podporovať špecializovanú žurnalistiku a spravodajstvo o práci súdov. Novinárska profesia je preto kľúčovou pre školenia o úlohách súdov a ich každodennej činnosti. 

Ako poukázal sudca Campbell, niekoľko známych prípadov, o ktorých rozhodujú najvyššie súdy, často neprimerane formuje obraz verejnosti o súdnictve: „Ak by naši občania mohli vidieť prácu, ktorá sa vykonáva v prevažnej väčšine prípadov, kde sa sudkyne a sudcovia skutočne snažia o správny postup a kde vo väčšine prípadov postupujú správne a je to uvážlivé a premyslené, a je jasné, že občianky a občania by mali odlišný názor na súdny systém ako ten, ktorý nadobudnú, keď počujú o niekoľkých senzačných prípadoch, ktoré sa dostanú do médií, alebo o veľkých politických témach.“ 

Diskutujúce a diskutujúci sa však zhodli aj na tom, že tendencia informovania o témach zaujímavých pre verejnosť je samozrejmosťou, a preto nemožno podceňovať význam profesionálnej komunikácie v závažných prípadoch. Prístupnejšie materiály, ako sú záznamy prípadov a informačné zhrnutia pripravené priamo súdmi, by mohli byť užitočné, ale v konečnom dôsledku sa nedá vyhnúť potrebe zjednodušiť jazyk, ktorý sudkyne a sudcovia používajú vo svojich rozhodnutiach: „ jednoducho, ak píšeme stanoviská, ktorým rozumejú len iní právnici, nie sme schopní zohľadniť bežné podmienky, v ktorých ľudia žijú, alebo záležitosti, ktoré sú pre nich dôležité.“ Sudca Campbell tu zdôraznil nezamýšľanú pozitívnu stránku pandémie spočívajúcu vo využívaní digitálnych technológií na lepšie pochopenie, ako aj väčšiu účasť na súdnych pojednávaniach. Jedným z ich príkladov v kontexte USA sú poroty, ktoré môžu plniť vzdelávacie poslanie, ako aj prítomnosť verejnosti v súdnych výberových konaniach podľa špecifík konkrétneho právneho systému. 

Celkovo možno konštatovať, že nevyriešené (alebo nedostatočne diskutované) prepojenie medzi súdnictvom a vzdelávaním má perspektívu stať sa kľúčovou témou štúdia a úvah o súdnictve a demokraciách v nasledujúcich rokoch. Ilustruje to kontrast medzi prvým a druhým panelom podujatia „Smerom k demokratickému súdnictvu“. Zatiaľ čo pri diskusii o úlohách sudkýň a sudcov v demokracii v trochu abstraktnejších pojmoch na prvom zasadnutí sa uvádzali rôzne (nie nevyhnutne navzájom kompatibilné) asociácie s  demokraciou, na druhom zasadnutí sa v  diskusii prakticky jednohlasne objavil širší výklad demokracie, ktorý si vyžaduje záruky vzdelávania o  jej princípoch. Takéto širšie čítania môžu byť rozhodujúce pre formovanie úloh súdnictva po parlamentných voľbách v septembri 2023 na Slovensku, kde by sa mohla objaviť neliberálna väčšina s ambíciami obmedziť nezávislosť súdnictva. Sú však dôležité aj pre uvažovanie o sudcovskej profesii nielen ako o povolaní, ale aj ako o poslaní, s ktorým sa spájajú silné etické záväzky presahujúce plnenie formálnych právnych noriem. 

Zhrnutie: Málokto dnes pochybuje o tom, že súdy sú dôležité pre ochranu a udržanie demokracie, najmä ak sa demokracia nemá obmedziť na súťaž silných mužov. Napriek tomu sa "D" slovo v súdnom diskurze, najmä v občianskoprávnych systémoch, často nepoužíva, pretože sa považuje za príliš poznačené "politikou" namiesto "práva". Diskusie o "práve demokracie" sa zasa zvyknú obmedzovať na voľby a v najlepšom prípade na referendá a iné nástroje priamej účasti verejnosti na politike. 

Zámerom tohto podujatia bolo sa zaoberať demokraciou v kontexte súdov a sudcov bez toho, aby sa tento pojem obmedzoval na voľby. Pritom otvára otázky súdnej legitimity v demokraciách a úlohy súdov a sudcov ako zdrojov demokratickej legitimity, úlohy a významu zastúpenia a rozmanitosti v súdnictve, vplyvu spoločensky nepopulárnych rozhodnutí na súdy a vzťahu medzi výkonnou mocou, zákonodarnými orgánmi a súdnictvom. 

Spájanie "súdnych insiderov" (sudcov a poradcov/úradníkov na súdoch) s akademikmi a členmi právnických profesií podporuje viacsmerný prenos myšlienok o demokracii v súdnom rozhodovaní a jej spoločenskej reflexii, ktorý posilní naše chápanie úlohy súdov v "demokratickom ekosystéme" súčasnosti. S ústredným postavením Slovenska a USA sa podporujú poznatky z iných jurisdikcií, ako aj medzinárodných súdov. 

Správu pripravil koordinátor projektu Dr. Max Steuer, pri príprave asistovala Vaishnavi (študentka, Jindal Global Law School). Preklad do slovenčiny zabezpečil Lukáš Schvantner (študent, Katedra politológie Univerzity Komenského).