Prebudiť verejnosť zo spánku. Pred 50 rokmi študenti UK držali hladovku za Jana Palacha

19 študentov pred 50 rokmi päť dní a päť nocí vo vestibule budovy Univerzity Komenského na Šafárikovom námestí držalo protestnú hladovku. Medzi  nimi boli aj viacerí študenti našej fakulty. Týmto radikálnym spôsobom chceli vyburcovať vtedajšiu spoločnosť a nadviazať na obeť Jana Palacha. Študent Filozofickej fakulty Karlovej univerzity Jan Palach sa 16. januára 1969 upálil na Václavskom námestí na protest proti beznádeji a apatii, ktorá ovládla Československo po vpáde okupačných vojsk v auguste 1968.

Vysokoškolskí študenti patrili k aktívnym účastníkom udalostí Pražskej jari, podporovali reformné snahy a angažovali sa v rôznych oblastiach. Okupácia v auguste 1968 bola aj pre mladých ľudí obrovským šokom. Keď v priebehu jesene 1968 začalo byť jasné, že vojská neodídu a do vedenia štátu sa začali presadzovať politici hlásajúci normalizáciu pomerov, zavládla v spoločnosti dezilúzia a skepsa. Študent Jan Palach sa rozhodol vyburcovať spoločnosť radikálnym činom. 16. januára 1969 sa na Václavskom námestí upálil. Chcel byť „pochodňou č. 1,“ ktorá prebudí verejnosť.

Čin Jana Palacha silno zarezonoval. Keď Palach v nedeľu 19. januára 1969 zomrel v pražskej nemocnici na následky popálenín, v celej republike sa konali spontánne pietne zhromaždenia a pochody. V Bratislave sa študenti rozhodli začať protestnú hladovku.

Medzi hlavných organizátorov patril Stanislav Fila, študent psychológie filozofickej fakulty.  „Vďaka organizačnému talentu a širokým sieťam Stanislava Filu a ostatných za pár hodín zohnali katafalk, čierne súkno, kondolenčnú knihu, vlajky so štátnymi a akademickými symbolmi. Hneď na druhý deň 20. januára sme zahájili hladovku,“ spomína Jana Plichtová vtedy študentka prvého ročníka psychológie, dnes profesorka Fakulty sociálnych a ekonomických vied UK.

Hladovkári najprv sedeli na úzkom priestore pod krytou časťou vchodu do školy a na schodoch, potom, čo ich príslušníci VB vyzvali, aby skončili akciu na verejnom priestranstve, po dohode s vedením školy sa presunuli dovnútra do vestibulu. Sedeli rovno na zemi na spacákoch a dekách, v zimnom oblečení. „Bola nám zima, vo vestibule sa nekúrilo, dvere hlavného vchodu boli stále dokorán, kváril nás hlad, rozčuľovali nás pochybovačné poznámky o tom, že hladovku len predstierame, ale ... nedalo sa to prirovnať k tomu, aké utrpenie podstúpil Ján Palach,“ spomína prof. Plichtová.

Okrem túžby uctiť si Jana Palacha a nejakým spôsobom sa pridať k jeho obeti študentov k  akcii vyburcoval aj postoj vtedajšej vlády Slovenskej socialistickej republiky, ktorá po Palachovom skone vydala vyhlásenie, v ktorom uviedla, že Palachov „prekvapujúci tragický čin nie je v súlade s našou životnou filozofiou, etickými normami, postojom našich ľudí k životu.“ Študentský parlament Filozofickej fakulty UK reagoval vyhlásením, v ktorom sa ohradil voči takémuto vnímaniu Palachovho činu. „Občania/ Kolegovia! Tragický čin nášho kolegu Jana Palacha opäť prebudil v občanoch nášho štátu potrebu vysloviť sa. Vláda hodnotí čin Jana Palacha ako čin mimo našich etických noriem. Protestujeme a vyhlasujeme, že vyznávame rovnaké morálne a etické kritériá a rovnako nepríjemne sa nás dotýka všetko, v čom sa naše etické normy líšia od noriem našich predstaviteľov.“

Protestujúci študenti sa okamžite stali predmetom záujmu verejnosti. K budove univerzity prichádzali stovky ľudí, ktorí sa zaujímali o ich stav, vyjadrovali úctu Janovi Palachovi a solidaritu s ich protestom svojimi podpismi do kondolenčných kníh a zapaľovaním sviečok pri symbolickom katafalku. Prichádzali samozrejme aj zvedavci – a tiež príslušníci štátnej moci. „Každý deň ŠTB monitorovalo situáciu a povolalo na výsluch Stana Filu alebo niekoho iného. Bolo jasné, že sú z veľkého ohlasu verejnosti dosť zaskočení a nervózni. Takže sme vedeli, že stojí za to vydržať,“ hovorí prof. Plichtová.

Pohreb Jana Palacha 25. januára v Prahe sa zmenil na masovú demonštráciu, zúčastnili sa ho desaťtisíce ľudí, aj mnohí slovenskí študenti sa vybrali. „Spolu s kolegom G. Matijekom sme sa vybrali do Prahy  pohreb. Keď sme kráčali v 200-tisícovom sprievode mal som pocit, že nás Rusi a domáci kolaboranti nemôžu pokoriť. Naivita primeraná veku...,“ spomína Anton Heretik, vtedy študent prvého ročníka FiF UK, dnes profesor na Katedre psychológie FiF UK.

V Bratislave študenti zorganizovali smútočný pochod cez mesto a pred budovou UK na Šafárikovom námestí chceli urobiť spomienkovú tryznu. Študenti kráčali z vtedajšieho Gottwaldovho námestia (dnes námestia Slobody) až po rektorát UK na Šafárikovom námestí, v čele pochodu niesli čiernu zástavu a fotografiu Jana Palacha. Celú trasu monitorovalo množstvo príslušníkov VB , ktorí na viacerých miestach blokovali ulice, takže študenti museli operatívne meniť svoju trasu. Na Šafárikovom námestí sa podľa pamätníkov zišlo až takmer 5000 ľudí. „Na schodoch rektorátu prečítal Stanislav Fila emotívny prejav Ivana Štrpku, básnika, člena skupiny Osamelí bežci. Situácia sa potom začala komplikovať. Stovky policajtov pred rektorátom sa pohlo smerom ku schodom a dav sa uchýlil do vestibulu – tam už polícia nešla, platilo akési nepísané pravidlo o nedotknuteľnosti akademickej pôdy,“ spomína účastník pochodu, vtedajší študent Eduard Krekovič, dnes profesor archeológie na FiF UK.

Príslušníci VB z megafónov vyzývali ľudí, aby sa rozišli a neblokovali dopravu. Pritom to boli práve policajné autobusy, nastúpené policajné jednotky a hasičské vozidlá, ktoré blokovali cesty. Študenti sa nakoniec rozhodli ukončiť pietnu spomienku v budove Filozofickej fakulty. „Prejav dokončil Stano Fila v miestnosti č. 127 na Gondovej ulici v budove filozofickej fakulty, kde sa konal improvizovaný smútočný akt,“ spomína prof. Krekovič.

Po skončení smútočného zhromaždenia skončili študenti aj protestnú hladovku vo vestibule UK. Vydržali tam päť dní a päť nocí.

Za svoj čin hladovkári čelili sa svoj čin postihom. „Prišli previerky a Stana Filu vylúčili zo štvrtého ročníka psychológie. Musel čakať dvadsať rokov, kým si štúdium mohol ukončiť. Potrestaní boli aj organizátori štrajkov a statoční profesori, ktorí odmietli súhlasiť s tým, že bratské vojská nám prišli pomôcť,“ spomína prof. Plichtová. „Z FiF UK bolo vyhodených 5 najaktívnejších predstaviteľov študentov. Iróniou osudu bola skutočnosť, že vedenie fakulty, ktoré ich vyhodilo, bolo postupne tiež vyhodené,“ spomína prof. Krekovič.

Aj po 50 rokoch pokladá Jana Plichtová čin Jana Palacha a svoju účasť na hladovke za jednu z určujúcich okamihov svojho života. „Ján Palach zanechal v mojej mysli dôležité posolstvo, že o slobodu treba zápasiť, že humánna spoločnosť pramení z konkrétnych činov, že každý z nás nesie zodpovednosť za to, v akej spoločnosti žijeme. Každý z nás môže byť inšpiráciou pre iných. Za to, že som to pochopila, keď mi bolo 18, vďačím Tebe, Jan Palach.“

Barbora Tancerová

V texte boli použité informácie z publikácie Mikuláša Šoóša Roky nádeje 1968-1969 – študentské politické aktivity. Hronka, 2014