Exkurzie

20. decembra 2013; 24. – 25. januára 2014

Počas našej exkurzie sme navštívili niekoľko miest pamäti našich dvoch susedov - Čechov a Maďarov. Vstávanie na vlak do Budapešti o piatej ráno bolo veľmi osviežujúce, no nie tak, ako samotná návšteva Memento parku, kde nám zamrzlo všetko od prstov na nohách až po úsmevy. Memento park tým, ako je koncipovaný, má svoju hlbšiu myšlienku, no o tej sa človek nedozvie, pokým si poriadne nenaštuduje ich webovú stránku. Trochu nám chýbali krátke popisky, nie iba suché pomenovanie sôch. V Dome teroru už bolo teplučko, no po zábavnom Memento parku sa atmosféra zmenila na vážnu. Z múzea sme mali viacerí zimomriavky a ostali naplnení dojmami. Všetkému sme však nerozumeli, keďže mnohé popisky boli iba v maďarčine.

V prvý deň nášho pražského pobytu sme navštívili maličké múzeum v pravoslávnom kostole, kde sa ukrývali atentátnici na Heydricha. Bolo to veľmi zaujímavé a malá plocha bola nabitá informáciami. Počas individuálneho voľna si dievčatá zbehli do múzea na Daliho a Muchu, „pani učiteľky“ do židovského múzea  a chalani sa trošku „zdržali“ na pive:) V sobotu sme išli do Památniku na Vítkově, výstup  na ktorý bol pre mnohých heroickým výkonom. Tu sme mali možnosť oboznámiť sa s históriou česko-slovenskej štátnosti a v časti Laboratórium moci zase s históriou mauzólea Klementa Gottwalda, ktoré sa tu nachádzalo 9 rokov. V múzeu komunizmu, ktorého vchod je naproti vchodu do kasína, sme sa mohli полюбовать mierne gýčovým podaním celého obdobia komunizmu na ploche niekoľkých neveľkých miestností.

Denisa Musilová

9. – 16. júna 2013

sme absolvovali exkurziu v Čiernej Hore, počas ktorej sme navštívili mestá Cetinje, Budva, Kotor, Ulcinj a Stari Bar. Vystúpili sme na vrchol Lovčenu s mauzóleom kniežaťa a básnika Petra Njegoša, na ostrove na Skadarskom jazere sme mali možnosť nahliadnuť do pre nás tajomného sveta ženského kláštora. Počas cestovania železnicou na trati Belehrad–Bar sme obdivovali nádhernú čiernohorskú prírodu. Videli sme množstvo zaujímavých pamiatok, novovybudované turistické centrá, ale aj miesta, na ktorých sa nemilosrdne podpísal čas a bezohľadné správanie miestnych aj turistov. Spoznali sme úžasných ľudí, vďaka pohostinnosti ktorých sme prežili niekoľko príjemných večerov, za čo im patrí obrovská vďaka nás všetkých. Poďakovať by som sa chcela aj doc. Matejkovi, ktorý celý výlet vymyslel a zorganizoval a doc. Masarykovi, bez ktorého by už žiadna exkurzia nebola tou správnou exkurziou.

Veronika Konečná

25. - 28. októbra 2012

študenti Ruských a východoeurópskych štúdií KRJL absolvovali exkurziu, počas ktorej navštívili severovýchod Slovenska, konkrétne mestá Bardejov, Svidník a cerkvy (kostolíky) východného obradu, ktoré sa nachádzajú v okolí týchto miest. V piatok sme navštívili Šarišské múzeum a Baziliku Sv. Egídia v centre mesta Bardejov a absolvovali sme vzácnu výstavu zbierky ikon v miestnom múzeu. Neskôr sme sa presunuli do skanzenu pri Bardejovských kúpeľoch, kde sme mohli vidieť tradičnú architektúru Rusínov. Ďalší deň bol venovaný predovšetkým cerkvám východného obradu. Navštívili sme kostolíky v Príkrej, Bodružali, Miroli, Ladomirovej a Dobroslave. Jednoduchosť a krása týchto miest bola veľmi oslovujúca. V tento deň sme navštívili aj miesta najťažších bojov počas Druhej svetovej vojny na Dukle, tzv. Údolie smrti. Posledný deň exkurzie sme sa viac venovali bojom na Dukle vo Vojenskom múzeu vo Svidníku a navštívili sme skanzen ukrajinskej kultúry, kde sme mohli vidieť architektúru a tradície obyvateľstva žijúceho prevažne na severovýchode Slovenska (konkrétne v okresoch Stará Ľubovňa, Svidník, Medzilaborce a Snina). Touto cestou by sme sa chceli poďakovať vedúcim exkurzie Dr. Nine Cingerovej, Mgr. Andrei Haburovej, Mgr. Veronike Knapcovej a pracovníkom múzeí a skanzenov za ich čas a ochotu, vďaka ktorej môžeme mať nové poznatky, vedomosti a zážitky.

študenti 1moRV

11. – 19. mája 2012

sa uskutočnila exkurzia na Ukrajinu. Prešli sme vyše 3000 km. Začalo sa to nočným vlakom z Bratislavy cez Podkarpatskú Rus do Ľvova, kde sme strávili niekoľko hodín. Videli sme Rynok – hlavné námestie mesta, na ktorom sa vyníma budova radnice, tunajšiu operu i obrovskú sochu Tarasa Ševčenka. Z vrchu Vysokij zamok sme si poobzerali krásnu panorámu mesta. Nočným vlakom sme sa presunuli do Odesy, kde na nás čakalo ubytovanie priamo pri Čiernom mori. Pozreli sme miestne katakomby, limany, Primorský bulvár, miestne korzo – Deribasivsku vulyciu, spočítali sme (poniektorí) Potemkinove schody. Počasie nebolo najteplejšie, no to nás od kúpania v mori vonkoncom neodradilo. Z Odesy sme sa autobusom za 3,5 hodiny dostali do delty Dunaja, kde nás miestni staroverci pohostili uchou a každý dostal kus ryby s vareným zemiakom a miestne víno Novak. Loďkou sme sa prepravili až do ústia rieky, na nultý dunajský kilometer, kadiaľ sa vraj plavili už argonauti. V Odese sme absolvovali stretnutie so študentmi a učiteľmi miestnej pedagogickej univerzity. Naši hostitelia svoju úlohu vzali naozaj vážne - po prednáškach si pre nás prichystali folklórny program, hostili nás čajom a pečivom. Nočným vlakom sme prešli z Odesy do Kyjeva, kde sme videli chrám sv. Sofie, Kyjevskopečerskú lavru, ale aj Andrejevskij spusk s domom Bulgakova či Zlatú bránu. S Kyjevom sme sa nestihli ani poriadne zoznámiť a prišiel čas odísť domov, dúfame však, že sa do Ukrajiny ešte vrátime.

Johan Filo & -ľm-

13. – 19. júna 2011

Prešli sme vyše 3000 km, peši, vlakom, autobusom a člnkami. Prechádzali sme sa po Belehrade i po Skopje (socha Alexandra Macedónskeho vtedy ešte nestála na svojom podstavci), plavili sme sa v kaňone Matka, po riečke Crni Drim i po Ochridskom jazere. Osprchoval nás 30 m vysoký vodopád Duf na rieke Radika, nohy sme si omočili v Prespanskom jazere, okúpali sme sa pod ochridským Plaošnikom. Malebný Ochrid sme zažili cez deň, večer, a aj v noci, videli sme ho zmoknutý i zaliaty slnkom. Nevynechali sme kláštor sv. Klimenta na čarovnom vŕšku nad Ochridským jazerom, ani kláštor sv. Nauma, kde sme počúvali tlkot svätcovho srdca a odfotili sme sa s pávmi. V kláštore sv. Jovana Bigorského sme obdivovali monumentálny drevený ikonostas a dali sme sa pohostiť kávou a čajom. Videli sme stredoveké fresky v ochridskom chráme Panny Márie a v katedrále sv. Sofie, spoznali sme antickú Macedóniu, Herakleu Lyncaestis s mozaikami a Stobi, kam chodili vojenskí vyslúžilci na dôchodok. Skvelo sme hodovali vo Vevčanoch i na ochridskom námestí s činarom a „najstarším stromom na svete“. Keď prišiel posledný deň, všetci sme mali chuť ešte tu ostať. Zasa sme sa niečo naučili o krajine, ľuďoch, ale najmä o komunikácii.

-ľm-

20. - 24. septembra 2010

sa vo Varšave uskutočnil II. ročník Medzinárodného študentského festivalu «Друзья! Прекрасен наш союз!». Na festivale sa zúčastnili študenti z 22 univerzít 15 krajín Európy, medzi nimi aj študenti študijných programov Prekladateľstvo a tlmočníctvo a Ruské a východoeurópske štúdiá Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, ktorých program a kostýmy zožali veľký úspech.

Andrea Haburová

Začiatkom roka 2008 sme sa v krúžku RVŠ rozhodli pre „štúdium“ východnej Európy v praxi. Naplánovali sme si cestu na Ukrajinu, do Zakarpatskej oblasti, ktorá sa nachádza hneď za slovenskými hranicami. Medzi skúškovým obdobím a začiatkom nového semestra bol iba jeden týždeň. Práve na tento týždeň sme naplánovali našu cestu. Pôvodne sme chceli spraviť okruh od hlavného mesta oblasti - Užhorodu - cez mestečko Perečin, ďalej horské dediny Turja Remety, Poroškovo, a Poljana, mestá Svaljava, Mukačevo, Seredne a znova Užhorod.

Počet účastníkov sa nakoniec ustálil na čísle šesť (Andrej, Denisa, Ivan, Katka, Michal, Slávka) a v pondelok 4. februára sme sa stretli v Košiciach. Z Košíc sme pokračovali priamou autobusovou linkou do Užhorodu.

V Užhorode sme si prezreli najdlhšiu lipovú alej v Európe, stredoveký hrad s národopisným a prírodovedným múzeom a hneď vedľa stojaci skanzen zakarpatskej dediny. Zaujímavé boli aj kresťanské chrámy, ktoré sa architektúrou odlišujú od našich. Dominantou Užhorodu je grécko-katolícky Chrestovozdvyženskyj kafedraľnyj sobor a pri centre sa nachádza modro biely pravoslávny chrám Voskresinnja Christovogo s pozlátenou centrálnou kupolou.

Ďalej sme sa rozhodli pozmeniť plán našej cesty a ísť tam, kam chodia skoro všetci slovenskí a českí turisti - do dedinky Koločava, ktorú preslávil český spisovateľ Ivan Olbracht svojou knihou Nikola Šuhaj Lúpežník. Pred tým sme sa ešte zastavili v Mukačeve, kde sme prešli vynovené centrum a navštívili hrad Palánok. Do Koločavy sme cestovali cez mestečko Mižhirija, v ktorom sme tiež chvíľu pobudli. Koločavu sme si nestihli prezrieť celú, ale videli sme aspoň múzeum Ivana Olbrachta a skanzen – Muzej stare selo. Z bývalej četníckej stanice (z obdobia prvej ČSR) je v súčasnosti krčma s rovnomenným názvom, kde sme boli zároveň aj ubytovaní.

Naspäť do Užhorodu sme sa vracali rovnakou cestou ako sme sem prišli a už v piatok 8. februára sme boli späť na Slovensku.

Ivan Šabík