Bez Čechov, Židov a pod vplyvom totalitného režimu. 14. marec 1939 výrazne poznačil univerzitu aj našu fakultu
14. marca 2019 uplynulo 80 rokov od vzniku slovenského štátu. Vyhlásený bol na nátlak Hitlera vtedajším slovenským snemom, ktorý zasadal v Aule UK. V dejinách našej univerzity začalo obdobie, kedy sa dostala po prvý krát pod tlak totalitného režimu, ktorý sa rôznymi prostriedkami snažil zasahovať do jej fungovania.
Najvýraznejším zásahom do života vtedy už 20 rokov fungujúcej Univerzity Komenského boli udalosti v mesiacoch ešte pred marcom 1939. Od jesene 1938, po udalostiach v Mníchove a vyhlásení autonómie Slovenska 6. októbra 1938 sa začala intenzívna kampaň Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) na odstránenie českých profesorov z univerzity, ktorá bola v tom čase jediná na Slovensku. Tlak zvyšovali aj skupiny študentov, ktorí organizovali pochody a požadovali odchod českých vyučujúcich a vyučovanie po slovensky. 19. decembra 1938 autonómna slovenská vláda vypracovala zoznam profesorov, ktorí boli k 31. 12 „daní k dispozícii“, teda prepustení z UK. Na Filozofickej fakulte išlo o prof. J. Borovičku, V. Chaloupeckého, V. Klecandu, J. Krála, J. Ludvíkovského, F. Ryšánka, J. Tvrdého, J. Uhera, V. Vážneho, O. Vočadlu a D. Orla. Viacerí z nich patrili k zakladateľským osobnostiam odborov na fakulte. Spolu s nimi odišli postupne viacerí docenti a lektori. O tých českých vyučujúcich, ktorí na univerzite mohli zostať, museli nadriadení každoročne písať správu, že sú naozaj nevyhnutne potrební pre fungovanie odboru a nedajú sa nahradiť učiteľom slovenskej národnosti. Odísť museli tiež všetci učitelia a študenti židovského pôvodu, už v novembri 1938 bolo z univerzity vyhnaných 465 židovských vysokoškolákov. Od r. 1940 im bolo úplne znemožnené študovať.
Slovenská univerzita
Od januára 1939 sa namiesto Univerzity Komenského začal používať názov Slovenská univerzita. Išlo o návrh autonómnej vlády, ktorý vedenie univerzity odsúhlasilo, aby predišlo prípadným snahám o pomenovanie školy po nejakom politikovi. Na insígniách sa neskôr používal latinský názov Universita slovaca Istropolitana, čím sa škola hlásila k tradícii Academie Istropolitany z 15. storočia.
Chýbajúci českí profesori a docenti boli v niektorých prípadoch nahradení domácimi absolventmi univerzity. S mnohými z nich sa v akademickom postupe počítalo ešte pred rokom 1938 a ktorí mali náležitú vedeckú a pedagogickú kvalifikáciu. Až na výnimky zostali aj počas totalitného obdobia stúpencami demokracie a akademickej nezávislosti. Napriek rozsiahlemu doplňovaniu profesorských zborov boli niektoré malé odbory obmedzované i zrušené, napr. na Filozofickej fakulte sa prestali prednášať dejiny hudby, estetika, národopis a dejiny umenia sa vyučovali len v rámci cvičení jedinej externej lektorky.
Totalitný štát výrazne zasiahol do samosprávy univerzity. Rektora, prorektora, dekanov a prodekanov nevolil akademický senát, ale menoval ich prezident republiky na dvojročné obdobie. Počas celého obdobia slovenského štátu prebiehal latentný spor medzi vládou a univerzitou o menovanie docentov a profesorov. Kým prezident Tiso a radikálnejší členovia HSĽS tlačili na urýchlené menovanie politicky vhodných uchádzačov na univerzitné posty, predstavitelia univerzity sa snažili o zachovanie zaužívaných postupov z čias ČSR, aby sa profesormi a docentmi stali ľudia, ktorí spĺňajú potrebné vedecké a pedagogické kritériá. Univerzitu v tomto spore podporil vtedajší minister školstva Jozef Sivák. Až na samom konci vojny, začiatkom roku 1945 prezident Tiso presadil menovanie niektorých predstaviteľov režimu na profesorské posty, tí však už nestihli začať vyučovať.
Tuka rektorom
Univerzite sa však nepodarilo zabrániť tomu, aby sa predstaviteľ režimu nedostal na post rektora. Novým rektorom sa stal predstaviteľ radikálneho krídla HSĽS, neskôr predseda vlády Vojtech Tuka. Do funkcie rektora bol inštalovaný v januári 1940, s veľkou pompou a slávou. V archíve UK zachovaná pamätná publikácia vydaná v troch jazykoch (slovensky, nemecky a taliansky) uvádza, že latinsky písaná pozvánka na inauguráciu „Adalberta Tuku“ bola poslaná na „všetky univerzity sveta“. Vzhľadom na prebiehajúcu vojnu sa jej však osobne zúčastnili len zástupcovia krajín, ktoré boli spojencami hitlerovského Nemecka.
Vláda sa tiež snažila dosiahnuť zmeny vo vzdelávaní žien. Plánom bolo obmedziť počet študujúcich žien na Slovenskej univerzite počnúc študijným rokom 1941/1942 v jednotlivých študijných ročníkoch. Na lekárskej fakulte ich malo zostať 50, na filozofickej fakulte na 30 a na prírodovedeckej fakulte 15. Na právnickej fakulte nemali ženy študovať vôbec. Cieľom bolo „aby slovenská žena čím skôr bola prinavrátená svojmu prvotnému povolaniu, rodine“, a zároveň „aby sa neprodukoval taký počet vyštudovaných žien na vysokej škole“. Odmietavé stanoviská nielen akademickej obce, ale aj verejnosti, najmä samotných žien, ktoré sa objavovali aj v dobovej tlači, však viedli k tomu, že minister školstva tento návrh stiahol. Počet žien – študentiek tak počas vojnových rokov paradoxne významne vzrástol.
Pasívna rezistencia
V rámci možností sa univerzita snažila o istú formu rezistencie voči vládnucemu režimu, mnohí učitelia sa snažili politicky a verejne vôbec neangažovať, zdôrazňovali nezávislosť vedeckého bádania. Univerzite bola preto režimom vyčítaná „pasivita.“ Navonok však univerzita a jej súčasti prejavovali konformitu s režimom napríklad vyzdobením auly bustami Hlinku, v učebniach boli zavesené kríže. Za účasti univerzitných a vládnych predstaviteľov sa tiež konali náboženské obrady v Dóme sv. Martina. Vedúci pracovníci sa zúčastňovali na „privítaniach“ vládnych predstaviteľov po ich návratoch z ciest a na rôznych spoločenských akciách. V Aule UK sa konala napríklad výstava nemeckého sochárstva, kde boli vystavené diela predstavujúce oficiálny štýl umenia nacistického Nemecka. Konala sa tu tiež výstava drážďanského Múzea hygieny, na ktorej sa prezentovali rasistické názory. Vláda v snahe viac pripútať slovenskú vedu a školstvo k Nemecku uzavrela slovensko-nemeckú kultúrnu dohodu. Slovenská univerzita mala podľa nej úzko spolupracovať s partnerskou univerzitou v Lipsku. Na Filozofickej fakulte pôsobil mimoriadny profesor z Veľkonemeckej ríše Bruno Schier.
Okrem pasívnej rezistencie voči režimu sa mnohí, najmä z radov študentov, zapojili do protifašistického odboja. Keď po vypuknutí SNP vláda nariadila vedeniu univerzity, aby nahlásilo úradom mená študentov, ktorí sa pridali k povstaniu, resp. tých, ktorí ho schvaľovali, nedochovali sa žiadne dôkazy o tom, že by tak predstavitelia univerzity urobili.
Školský rok 1944/45 bol na Filozofickej fakulte poznačený tým, že budova univerzity na Šafárikovom námestí bola poškodená bombardovaním. Viacerí študenti a študentky sa zapojili do SNP a na štúdium nenastúpili, mnohí sa museli zúčastňovať na nútenej pracovnej povinnosti. Z bezpečnostných dôvodov boli tiež knižničné fondy prevezené z Bratislavy do rôznych miest v okolí, čo sťažovalo výučbu.
Po skončení vojny a obnovení Československa sa vo fungovaní univerzity nadviazalo na niektoré pozitíva, napríklad administratíva univerzity ďalej fungovala po slovensky, svoje učiteľské a vedúce miesta si udržali mnohí odborníci, ktorí aj v časoch vojny nespolupracovali s režimom a vytvorili významné vedecké diela, napr. prof. B. Varsik, J. Stanislav alebo D. Rapant. Vrátili sa tiež niektorí českí profesori, alebo aspoň dochádzali externe prednášať. K svojmu pôvodnému názvu sa univerzita vrátila v r. 1954.
Barbora Tancerová
Použitá literatúra:
Dolan O., - Bartl, J. : Bratislavská univerzita v r. 1938 – 1945. In: Historica. Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, roč. XVII, Bratislava 1966.
Kolektív autorov: Univerzita Komenského. 90 rokov vysokoškolského vzdelávania na Slovensku. Vydavateľstvo UK, 2009.
Koklesová, B. : Seminár dejín umenia v r. 1939 – 1945. In: Slobodník, M. – Glossová, M: 95 rokov Filozofickej fakulty UK. Pohľad do dejín inštitúcie a jej akademickej obce. Univerzita Komenského v Bratislave, 2017.
Novák, J. - Sopušková, A. : Filozofická fakulta Univerzity Komenského. Osveta, Martin 1987
Škorvanková, E: Snahy obmedzenie vysokoškolského štúdia žien v období slovenského štátu. In: Historický časopis, roč. 66, č. 4, 2018, s. 649-670.
Prof. dr. Vojtech Tuka, prvý rektor Slovenskej univerzity. Vydavateľsvo Nového Slovenska, Bratislava- Nitra 1940