Z Piešťan do indického paláca
Zážitky ako z príbehov Tisíc a jednej noci – svadba indickej princeznej za prítomnosti tisícok hostí, lov tigrov na slonoch, ale aj stretnutia s ľuďmi, ktorí tvorili dejiny 20. storočia. Indický denník Viery Lubošinskej (The Indian Diary of Vera Luboshinsky (1938 – 1945)) opisuje Indiu očami vzdelanej ženy, ktorá sa ocitla v srdci tejto krajiny počas vojnových rokov, na dvore kniežaťa v Bhópále. Unikátny prameň vyšiel zásluhou Dušana Deáka z Katedry porovnávacej religionistiky Filozofickej fakulty UK po anglicky vo vydavateľstve Oxford University Press. Pri príležitosti Dňa študentstva dostal za tento výnimočný počin Cenu rektora UK.
S denníkom Viery Lubošinskej sa Dušan Deák, odborník na dejiny, kultúru a jazyky Indie, stretol po prvýkrát už pred 20 rokmi. Na žiadosť Vladimíra Krupu, riaditeľa Balneologického múzea v Piešťanoch, ktoré spravuje časť pozostalosti Lubošinských, spolu s Annou Rácovou pripravil v roku 2006 slovenské vydanie a spracoval k nemu poznámkový aparát. „Už vtedy som však vedel, že táto knižka si zaslúži viac. Jej publikum nie je primárne na našom malom Slovensku, ale v zahraničí, veľmi som preto chcel, aby vyšla po anglicky. Zároveň som mal pocit, že si zaslúži rozsiahlejší výskum – kto boli Lubošinskí, ako sa dostali z Ruska najprv na Slovensko a potom do Indie, kto sú kniežací vládcovia, u ktorých pracovali, čo sa s nimi stalo neskôr,“ hovorí vedec.
Keďže medzičasom sa v pozostalosti príbuzných Lubošinských podarilo objaviť aj originál denníka, Dušan Deák vďaka svojim kontaktom na britských univerzitách našiel prekladateľku z ruštiny Rowenu Baldwinovú, ktorej úlohou bolo text preložiť pre globálne anglofónne publikum. Dušan Deák s ňou úzko spolupracoval. Práca bola náročná, denník má vyše 600 rukopisných strán. Prekladatelia tiež museli rozlúštiť autorkino kódovanie textu. Často totiž neuvádzala pravé mená osôb alebo miest. Výskum k rukopisu zaviedol D. Deáka do archívov od Piešťan, cez Prahu, Londýn až po Bhópál. Skúmal tiež literatúru týkajúcu sa cestovateľov do Indie, ktorí sa dostali na rôzne kniežacie dvory, ženskú cestopisnú literatúru o Indii, vzťahy medzi britskou koloniálnou správou a kniežatami, vojnové udalosti týkajúce sa Indie a množstvo ďalších prameňov. Výsledkom je hĺbková úvodná štúdia k anglickému vydaniu denníka, ktorá približuje život jeho autorky a jej manžela a zasadzuje celý text do kontextu.
Život plný zvratov
Kto bola Viera Lubošinská a ako vznikol unikátny denník? Pochádzala z bohatej a vplyvnej ruskej rodiny, jej otec bol profesorom ekonómie v Moskve, predrevolučným politikom a členom štátnej dumy, ona sama študovala právo vo Švajčiarsku. Vydala sa za aristokrata Marka Lubošinského a v rokoch pred prvou svetovou vojnou sa pohybovali medzi intelektuálnou elitou Ruska. Po úteku pred boľševikmi sa usadili najprv v Prahe, vďaka kontaktom s riaditeľom piešťanských kúpeľov Ľudovítom Winterom žili od roku 1927 v Piešťanoch, kde sa Mark stal riaditeľom hotela Thermia Palace. V období medzi dvoma svetovými vojnami boli piešťanské kúpele vychýreným miestom pobytov európskej aj svetovej smotánky, najmä zásluhou ich majiteľa Ľudovíta Wintera. V Piešťanoch sa liečili viacerí maharadžovia (hinduistickí vládcovia) a navábovia (moslimskí vládcovia) indických kniežatstiev. Dvakrát tu bol aj Hamídulláh Khán, naváb indického štátu Bhópál. Markovi Lubošinskému ponúkol prácu na svojom kniežacom dvore. Do Indie s ním išla aj jeho manželka Viera, ktorá ich pobyt zachytila v denníku. Už od začiatku ho písala s tým, že ho budú čítať aj iní ľudia, predovšetkým jej sestra s rodinou, uvažovala však aj o publikovaní. Jej postrehy z Indie – napríklad o svadbe princeznej alebo sviatku Hólí – vyšli už počas vojnového Slovenského štátu v rôznych slovenských novinách a časopisoch.
Sedem rokov v Indii
Markovi naváb zveril časť účtovníctva a správu niektorých majetkov. Okrem toho dostal na starosť vybudovať v paláci európsku kuchyňu a usporadúvať veľké štátne slávnosti, ako bola svadba panovníkovej dcéry či oslavy jeho narodenín. Každoročne tiež sprevádzal jeho manželku – bégam Maimúnu Sultán – na jej letných pobytoch v Himalájach alebo na juhu Indie. V Bhópále však zároveň musel o vplyv zápasiť s miestnymi šľachticmi a navábovými príbuznými. Viera aktívne pomáhala manželovi a tiež pracovala v miestnom Červenom polmesiaci, obdobe Červeného kríža v islamskom prostredí. V denníku pútavým štýlom opisuje zážitky zo života na kniežacom dvore, stretnutia s ľuďmi všetkých spoločenských vrstiev, cestovanie po krajine, prírodu i pamiatky. Zaujímala sa o náboženstvá, kastový systém, veľmi zaujímavo opisuje tradičné liečiteľské techniky, opisuje svoje stretnutia s rôznymi duchovnými osobami. „Sama aktívne skúmala Indiu aj s pomocou kníh, ale predovšetkým diskusiami a kladením otázok. Pokúšala sa objaviť ‚indickú Indiu,“‘ ktorú si pred príchodom predstavovala ako krajinu duchovnosti, jogínov a rozmanitých kultúrnych praktík. Dáva však priestor rôznym hlasom, často kritizuje, ukazuje, ako idealizované predstavy narážajú na indickú realitu. Jej túžba zažiť, učiť sa a niekedy sa aj vysmiať, ako aj chyby, ktorým sa nevyhla, dodávajú jej textu kvalitu, ktorú možno oceniť aj dnes,“ hovorí Dušan Deák.
Opisuje tiež svoje stretnutia s vtedajšími osobnosťami Indie – osobne spoznala Džaváharlála Néhrúa, vicekráľa Indie markíza Linlithgowa, poetku a političku Saródžiní Naidúovú, Ánandamají Má, ktorá je považovaná za jednu z najväčších svätíc Indie 20. storočia, stretla sa s otcom Pakistanu Muhammadom Alím Džinnáhom a jeho sestrou Fátimou, obdivovala Mahátmu Gándhího, ktorému držala palce v boji s britskou koloniálnou správou.
Návrat do Československa
V Indii Lubošinskí nakoniec zostali 7 rokov, do decembra 1945. Medzitým sa Európou prehnala 2. svetová vojna, v Československu potom v r. 1948 prišiel komunistický prevrat. Ako ruskí emigranti a ľudia s kontaktmi na Západe sa Lubošinskí snažili na seba neupozorňovať, obaja dožili v zabudnutí. Kniežacia rodina, u ktorej pracovali, sa v roku 1947 rozdelila podobne ako krajina - časť odišla do Pakistanu, časť zostala v Indii. Dnes sú z ich potomkov diplomati, politici, kriketoví funkcionári či bollywoodsky herec. Dušanovi Deákovi sa podarilo skontaktovať s jedným z vnukov bégam, Šahrjárom Chánom, bývalým štátnym tajomníkom pakistanského ministerstva zahraničných vecí. Napísal k denníku, v ktorom aj vystupuje, predslov a zaspomínal si na detstvo v paláci svojej starej mamy, kde stretával Marka a Vieru.
Historický prameň aj pútavé čítanie
Okrem, toho že ide o kvalitný literárny text, Denník Viery Lubošinskej je unikátnym historickým zdrojom. „Je to jedinečný základný prameň, siahne po ňom historik modernej Indie, ktorý skúma akýkoľvek jej aspekt – sociálne štruktúry, dejiny kniežatstiev, boj za nezávislosť, vzťahy medzi náboženstvami, postavenie žien,“ hovorí Dušan Deák.
Kniha tiež zaujme každého, kto kedy bol v Indii alebo sa tam chystá. „Do istej miery je to obraz zaniknutého sveta, Indie, ktorá už neexistuje. Ale zároveň pri tej obrovskej rozmanitosti tejto krajiny aj dnešný cestovateľ narazí na mnohé z toho, čo Viera Lubošinská tak farbisto opísala.“
Barbora Tancerová