Podcast Komunita – Nina Cingerová: Humor nie je len nevinná zábava, ale aj strategický nástroj
Humor nás spája, uvoľňuje napätie a pomáha nám zvládať náročné dni. Čo ak je však vtip na sociálnych sieťach v skutočnosti dôležitou politickou správou alebo strategickým nástrojom? V novej epizóde podcastu Komunita sa pozrieme na európsky projekt DELIAH, v rámci ktorého docentka Nina Cingerová z Filozofickej fakulty UK skúma, prečo humor nie je len nevinná zábava, ale aj kľúč k pochopeniu stavu našej spoločnosti. V rozhovore s Evou Kopeckou zaznie aj to, ako totalitné režimy kontrolovali smiech a prečo je pochopenie mechanizmov humoru nevyhnutnou súčasťou našej mediálnej gramotnosti.
Začala by som definíciu humoru. Čo pre nás ako spoločnosť humor vlastne znamená? Je to nejaký ventil alebo možno nejaká komunikačná stratégia?
Definícia humoru je naozaj veľmi komplexná otázka, lebo aj humor je sám o sebe veľmi komplexný fenomén, ktorý vždy smeruje do viacerých oblastí výskumu. V humanitných vedách to väčšinou býva tak, že kľúčové pojmy sú problematické na uchopenie a vymedzenie, čo súvisí s ich „viacdomovosťou“ – teda tým, že ich používame v rôznych varietach jazyka, aj v bežnej komunikácii. Zároveň sú tieto fenomény objektom interdisciplinárneho výskumu a ich chápanie je ukotvené vo viacerých tradíciách, takže akákoľvek definícia humoru bude nutne len operatívna alebo pracovná.
Humor je však pre nás predovšetkým spôsob komunikácie a komunikačná stratégia, ktorá silne operuje s nejednoznačnosťou a používa nástroje ako hyperbola, paródia, slovná hra, intertextualita či práca s nesúladom a paradoxom. Tieto postupy používa s intenciou vyvolať pobavenie, čo nás privádza ku konceptom Alana Robertsa, ktorý humor uchopuje cez tri kategórie: humor, pobavenie a vtipnosť. Samotné pobavenie je pritom dvojstupňový proces – aby som sa pobavila, musím pointu vtipu najprv dešifrovať a pochopiť. Až potom nastáva psychologický efekt, pričom sa môže stať, že hoci vtip dešifrujem, nepobaví ma, ale môže ma nahnevať alebo dokonca uraziť.
Vstupuje do toho aj tretí koncept, a to vtipnosť, ktorý spočíva v spätom hodnotení kvality vtipu. Môžem sa na niečom pobaviť, ale zároveň prisúdiť výpovedi hodnotenie, že v skutočnosti nie je vtipná, pretože prekračuje určitú hranicu. Zároveň je humor nepochybne aj ventilom, čo potvrdzuje teória uvoľnenia. Podľa nej je humor spôsobom uvoľnenia energie, ktorá sa pôvodne mobilizovala na iné účely, napríklad na prekonanie strachu alebo hnevu. To, čím pre nás humor je, teda závisí od toho, z akého uhla sa naň pozrieme.
Čo pre vás osobne humor znamená?
Pre nás a náš výskumný tím je humor v prvom rade spôsobom komunikácie. Vnímame v ňom nielen intenciu pobaviť, ale aj mnohé ďalšie faktory, ktoré do tohto procesu vstupujú. Humor chápeme predovšetkým ako spôsob strategickej komunikácie, čo znamená, že ho nevnímame len ako fenomén patriaci do oblasti estetiky alebo psychológie. Je to objekt výskumu diskurzu, pretože humor funguje ako špecifické okno do spoločnosti.
V tejto súvislosti o humore hovoríme ako o diskurznej reprezentácii a zároveň aj o diskurznej stratégii. Znamená to, že prostredníctvom tohto spôsobu komunikácie v spoločnosti reálne vykonávame určité kroky a ovplyvňujeme ju. Veľmi jednoducho povedané, humor nie je len pasívnym odrazom reality, ale aktívnym nástrojom, ktorým v rámci spoločenského diskurzu niečo robíme a formujeme ním naše okolie.
V čom spočíva výskumná oblasť projektu?
Projekt, na ktorom participujeme, nesie názov DELIAH, čo je skratka pre Democratic Literacy and Humour. Ide o európsky výskumný projekt, do ktorého je zapojených šesť univerzít z rôznych krajín Európy – z Belgicka, Holandska, Španielska, Nemecka, Estónska a Slovenska. Všetky tieto inštitúcie sú zároveň súčasťou univerzitnej siete ENLIGHT, čo bol v podstate začiatok našej cesty k hlbšej spolupráci. Na projekte participuje aj jeden neakademický partner, organizácia Cartoon Movement, ktorá sa špecializuje na prácu s politickou karikatúrou.
Cieľom projektu je skúmať, ako humor funguje v demokracii – kedy ju podporuje a kedy, naopak, môže prispievať k polarizácii alebo k oslabeniu dôvery vo verejné inštitúcie. Slovenský tím pozostáva zo štyroch výskumníčok; tvoria ho tri filologičky a jedna žurnalistka. Popri mne na téme pracujú kolegyne Irina Dulebová, Katarína Motyková a novinársku zložku zastupuje Anna Sámelová z Katedry žurnalistiky. Naším hlavným zameraním je pracovný balík, ktorý sa venuje pozitívnym úlohám humoru vo verejnej komunikácii.
Čo si pod verejnou komunikáciou môžeme predstaviť?
Ide predovšetkým o komunikáciu vo verejnom priestore. To znamená, že nejde o nejakú špecializovanú komunikáciu, ktorá by sa odohrávala napríklad len v úzkej komunite vedcov, ale naozaj ide o komunikáciu produkovanú pre široký okruh recipientov. Je to teda obsah, ktorý je nielen produkovaný, ale aj vnímaný a prijímaný širokou verejnosťou.
Zamerali ste sa len na územie Slovenska? Ako to vyzerá u nás?
V projekte sa zameriavame na územie Slovenska, ale participujú v ňom aj kolegovia z iných krajín, čo so sebou prináša dôležitý komparatívny aspekt. Keďže sa s kolegyňou Irinou Dulebovou venujeme východoeurópskemu priestoru a kolegyňa Katarína Motyková je škandinavistka, v našom tíme prirodzene dochádza k prepájaniu rôznych kontextov, tradícií a jazykových skúseností. Práve táto medzinárodná spolupráca nám umožňuje vidieť paralely, ktoré by nám v rámci jednej krajiny mohli uniknúť.
Aktuálne sme na začiatku výskumu, ktorý potrvá do roku 2029. Momentálne realizujeme sociologicky orientovaný výskum naprieč zúčastnenými krajinami, kde respondenti dostávajú rovnaké stimuly – vtipy či memečká – a my sledujeme ich reakcie. Je to náročný proces, pretože preklad humoru je nesmierne problematický, no pri výbere podnetov zámerne testujeme hranice vypovedateľnosti o citlivých témach. Do úvahy berieme nielen jazyk, ale aj odlišnú historickú skúsenosť.
Využívali sa humor ako nástroj odporu proti totalitám aj v minulosti?
Ak chceme porovnať humor v totalitných režimoch a v súčasnosti, musíme si opísať, čo sa vtedy dialo z pohľadu jazyka. Totalitné režimy sa snažili o „monológ“ – kontrolu významu slova od slovníka až po text, aby vytvorili jednotu reakcií a asociácií. Keďže humor je zo svojej podstaty nejednoznačný a vytvára sémantickú neistotu, režimy sa ho snažili regulovať. Oficiálna satira v časopisoch ako Roháč či sovietsky Krokodil slúžila ako kontrolované vypúšťanie pary na bezpečné témy, napríklad na lenivých úradníkov. Podobné vzorce vidíme aj v súčasnom Rusku, kde dominujú vtipy o manželskom živote alebo zosmiešňovanie západných lídrov. Režim postavený na strachu si totiž nemôže dovoliť, aby jeho predstavitelia dostávali symbolické facky.
Humor v totalite však nebol len formou odporu, ale aj kľúčovým spôsobom interpretácie reality. Cez vtipy a anekdoty ľudia fixovali momenty, ktoré odporovali zdravému rozumu a oficiálnemu naratívu. Ako hovorí ukrajinský semiotik Počepcov, ideologický naratív a vtip stoja na dvoch póloch toho istého sveta – vtip obracal naruby presne to, čo režim prezentoval ako správne a úžasné. Tento princíp interpretácie reality a kritiky mocných funguje aj dnes, no zásadne sa zmenila komunikačná logika.
V minulosti bol humor skrytý a šíril sa v uzavretých komunitách, čím vytváral silný pocit solidarity. Dnes na sociálnych sieťach dochádza ku „kolapsu kontextu“, kedy sa vtipy dostávajú k veľmi heterogénnemu publiku. Interpretácia vtipu sa tak dnes odvíja od individuálneho presvedčenia, hodnôt či skúseností recipienta. Humor nás tak dnes nielen spája, ale v dôsledku rýchleho šírenia v online priestore nás môže aj výrazne rozdeľovať.
V celej audio verzii podcastu sa dozviete aj:
prečo sa nedá určiť jedna deliaca čiara a ako vnímanie „toxicity“ ovplyvňuje kontext, čas a spoločenský status autora,
čo všetko môže znamenať a následne spôsobiť fráza „bol to len vtip“,
ako dochádza ku „kolapsu kontextu“, kedy jeden vtip vyvoláva protichodné interpretácie u rôznych skupín ľudí,
ako vedci skúmajú vtipy nielen pre pobavenie, ale ako vzorce sociálneho konania a indikátory nálad v spoločnosti,
či prečo funguje humor aj ako liek pri otváraní citlivých spoločenských tém.
Záznam tohto rozhovoru nájdete na platforme Spotify.