Anotácie

Carl Gustav Jung mal hlboký vzťah k umeniu, ktoré vnímal ako prostriedok sebavyjadrenia a cesty k pochopeniu nevedomia. Umenie nevidel len ako estetický fenomén, ale aj ako psychologický proces, ktorý odráža archetypy, kolektívne nevedomie a individualitu. Podľa Junga umenie čerpá z kolektívneho nevedomia, a preto obsahuje univerzálne symboly (archetypy), ktoré sa opakujú naprieč kultúrami a dejinami. Príkladom je jeho analýza alchymistických obrazov, mandál či mytologických motívov v umení. Jung považoval tvorivé vyjadrenie za dôležitú súčasť psychologického rastu. Výtvarná tvorba, literatúra či hudba umožňujú spracovať vnútorné konflikty a spojiť sa s hlbšími vrstvami psychiky. Používal umenie aj v terapii, napr. v aktívnej imaginácii, kde pacienti kreslili alebo maľovali svoje vnútorné obrazy. Jung kritizoval abstraktné umenie, ktoré podľa neho niekedy stráca spojenie s hlbšími psychologickými obsahmi. Na druhej strane oceňoval umelcov ako Pablo Picasso či Salvador Dalí, ktorí vo svojej tvorbe zachytávali nevedomé procesy.

Oltárne realizácie 18. storočia patrili vo svojom čase k najpočetnejším typom umeleckých zadaní a dodnes tvoria značnú časť pamiatkového fondu. Poznatky o jednotlivých oltárnych celkoch postupne pribúdajú. Napriek tomu jediné systematickejšie spracovanie problematiky u nás má už dve dekády a nenašlo pokračovanie (K. Chmelinová, Miesto zázrakov, Bratislava 2005). Zlomovým obdobím pre vývoj oltárov v našom prostredí bola druhá štvrtiny 18. storočia, najmä oltáre Georga Raphaela Donnera a jeho dielne. Po preskúmaní zmien, ktoré táto fáza priniesla by mal projekt dizertačnej práce komplexnejšie interpretovať podoby neskorobarokových a rokokových oltárnych celkov na našom území s dôrazom na druhú polovicu 18. storočia. Spracovanie problematiky vyžaduje orientáciu v prienikoch výtvarných druhov, najmä sochárstva, maliarstva a architektúry, ako aj grafikami šírených vzorov. V predkladanom projekte je problematiku možné zmysluplne užšie vymedziť ( geograficky, časovo, typologicky...)

V priebehu 19. storočia sa do popredia záujmu umeleckej scény dostáva fenomén  orientalizmu. Išlo o pomerne nový prístup k tvorbe podnietený svetom neeurópskych krajín, vrátane Turecka, Maroka, Indie, Egypta a ďalších oblastí. Umelci sa inšpirovali bohatosťou motívov a vzorov a špecifickým žánrom sa stali háremové obrazy s tanečnicami a odaliskami. Orientalizmus sa šíril predovšetkým v koloniálnych mocnostiach ako Veľká Británia alebo Francúzsko, jeho presahy sa objavujú aj v našom prostredí. Spôsob ako sa aj umelci z Uhorska mohli dostať do prostredia Orientu súvisel v spojení s cestou mecéna, prípadne s postupným rozvojom turizmu do týchto oblastí. Novým fenoménom v tomto kontexte sa stalo využite fotografie a zároveň aj forma akou sa artefakty získané v Oriente postupne dostávali do budovaných umeleckých a etnografických zbierok. Projekt dizertačnej práce by mal komplexnejšie interpretovať podoby adaptácie orientalizmu v našom prostredí s možným presahom do roku 1918. Spracovanie tejto témy si vyžaduje orientáciu v prienikoch výtvarných druhov, najmä maliarstva, kresby, grafiky a fotografie.

Štúdium sa bude zameriavať na analýzu a vyhodnotenie stredovekých notačných systémov v strednej Európe a identitou skriptorov a notátorov vybraných liturgických  kódexov  a fragmentov z územia dnešného Slovenska a Moravy. Aktívne skriptorské dielne alebo putujúci skriptori, iluminátori a notátori vytvorili veľké množstvo liturgických rukopisov, ktoré sú dnes zdrojom zaujímavých informácií o ich činnosti a migrácii. Viaceré pramene svedčia o kombináciách identity rukopisov, kedy liturgia alebo hudobný obsah reprezentujú objednávateľa a notácia zhotoviteľa konkrétneho prameňa. Notácia bude analyzovaná z hľadiska identity rukopisov, keďže je v stredovekom priestore nositeľom exaktných provenienčných ukazovateľov. Mnohé cirkevné spoločenstvá, skriptorské dielne alebo jednotliví notátori disponovali špecifickými prejavmi notačných písiem, ktoré možno stratifikovať  podľa regionálnych (ostrihomská notácia), nadregionálnych (česká notácia – z Čiech, métsko-gotická notácia z francúzsko-nemeckého prostredia) a transregionálnych škôl (kvadratická  a iné notácie notácie kláštorných spoločenstiev: františkáni, dominikáni, cisterciáni, augustiniáni, kartuziáni a i.).