Volejbal „chránenej dielne“ akademikov FiF UK hráme ďalej

     V závere letného semestra (31.5.2018) prodekan Slobodník poslal zamestnancom fakulty mail s predmetom „volejbal“. Vraj ako drobný krok smerom k ideálu kalokagatie, nech neprofituje len intelektuálna časť členov akademickej obce. V závere semestra len málokto venoval tomuto mailu pozornosť, no ako bolo u prof. Slobodníka dobrým zvykom, svoj „drobný krok smerom k ideálu“ dotiahol až do naozajstnej telocvične.
     Začiatkom nového akademického roka sa tento jeho zámer utužiť vzťahy na fakulte naprieč generáciami a titulmi v spolupráci s dr. Markom Mižičkom začal realizovať. Prvé podanie rúk a volejbalové podanie sa uskutočnilo 2.10.2018 s relatívne malým počtom hráčov, ale každý ďalší utorok pribudol niekto nový. Prof. Slobodník každý pondelok večer nezabudol poslať motivačnú pripomienku: „krátko, že zajtra hráme, pravdaže...M.“ o tom, že sa stretneme na kopci pri Átriákoch o 18,45 aby sme o 19,00 z nízkeho štartu odštartovali športovo-komický zážitok. :)
     Začiatky boli rozpačité, stretli sme sa volejbaloví amatéri, teda česť výnimkám...No pre mnohých z nás sa volejbalové utorky postupne stali pozitívnou závislosťou a ako to nazvala kolegyňa Julka Choleva „osou týždňa“! Akademici, ktorí prichádzali z formálneho, autoritársky naladeného prostredia, sa prezliekli do „úborov“, nechali v šatni svoje tituly a dve hodiny hrali a smiali sa. Niekedy sa viac smiali ako hrali. Ako poznamenal kolega Juraj Šedivý, „viac sa nasmiali ako spotili.“ Martin nás však vždy vracal do hry, veď kvôli volejbalu sme sa stretli. HRAJ! NEVADÍ, HRÁME!
     Legendárne boli jeho obetavé hádzania sa o zem s cieľom zachrániť každú jednu loptu a najmä podania. Ach, tie jeho podania. Lopta presvišťala druhou kozmickou rýchlosťou do jedného z nechytateľných rohov ihriska. Toto podanie dostalo špecifické pomenovanie „na dekana“. Určite sa aj palubovka bála, telocvičňa na Mlynoch má predsa svoje roky... Aj my sme sa mnohí (skôr mnohé) báli a radšej pred loptou uskočili. S prof. Bátorom boli mortal combat duo a keď hrali spolu v jednom tíme, vedeli sme, že finálny výsledok na sety bude 4:0. Niekedy sme sa až čudovali, že sme každý nasledujúci utorok dostali novú šancu. S humorom jeho vlastným nás v jednej slabej chvíli nazval „chránená dielňa - volejbal FiF UK“. Ale ako poznamenal prof. Bátora: „Martin sa ani v najbeznádejnejšej situácii svojho družstva nechcel vzdať. Aj preto sa vždy oplatilo hrať. Na ktorejkoľvek strane našej siete... :)“
     Nakoľko pre pracovné povinnosti bolo čoraz ťažšie postaviť dva tímy len z členov FiF UK, postupne prichádzali noví, zaujímaví ľudia z občianskych združení a neziskoviek a Martin sa vždy pozorne zaujímal o to, kto čo robí a ako by sa dali vzájomné aktivity zosieťovať. Napríklad s Ninou Galanskou z Nadácie Milana Šimečku pri turniketoch dohodli, že výstava Anny Frankovej sa uskutoční v Átriu našej fakulty. Turnikety pred vstupom na Átriáky sa stali externou G127 - diskusným fórom ešte pred samotným volejbalom. Martin, hoci bol najzaneprádznenejší, vždy bol na kopčeku prvý a postupne ako sme prichádzali, hovorili sme o tom, kto na čom aktuálne pracuje, čo skúma, aký článok mu kde vyjde, na akú konferenciu ide a či budúci utorok bude môcť prísť. Nedokončené rozhovory dostali svoju druhú šancu po ceste z volejbalu, dole kopčekom smerom k parkovisku a zrazu utorok nebol len o dvoch športových hodinkách. Ako mi napísala Hela Tužinská: „Bol to jasný signál, že skupinový šport bol podstatný aj pre všetky jeho vedľajšie efekty (tiež dobre známe), vrátane debát dolu vŕškom.“

Po nástupe do funkcie dekana prichádzal Martin na volejbal čoraz sporadickejšie, ale každý pondelok nám nezabudol pripomenúť, že utorok ma špeciálny prívlastok...V O L E J B A L O V Ý!!!
     Na záver si dovolím odcitovať jeden z jeho mailov.

Pon 28.11.2018 20:45
Dobrý deň/ahojte,
niektoré veci sa menia, ale volejbal zostáva: zajtra hráme.
Všetko dobré,
Martin

     Žiaľ, veľa vecí sa zmenilo... No my stále hráme. Bez neho. Ale ani jeden z nás nehrá bez pocitu, že je autorom a dušou tohto „projektu“, že sa z kúta telocvične na nás usmieva v petrolejovomodrom adidasovom drese tým jeho typickým šibalským úsmevom a teší sa, ako sme sa zlepšili a stále zlepšujme, že už neprehrávame sety 25:4, pričom tých 25 bodov je z jeho a Jozefovho podania...

„HRAJ!!!“

Janka Medveďová, Katedra pedagogiky a andragogiky FiF UK