Držiteľ Pulitzerovej ceny na našej katedre

Katedra žurnalistiky FiF UK v Bratislave privítala na svojej pôde počas jesenných mesiacov viacero významných hostí. Na prvom mieste treba uviesť maďarského novinára, nositeľa maďarskej Pulitzerovej ceny a štátneho vyznamenania Kríž za zásluhy Tvrtka Vujity (38).

Preslávil sa ako autor „pekelných príbehov“, televíznych reportáží o osudoch zabudnutých ľuďoch zo zabudnutých kútov sveta, ktoré odvysielali medzinárodné televízne stanice ako BBC či CNN. Vojna v Juhoslávii, etiópsky tábor malomocných, návrat posledného maďarského zajatca z 2. svetovej vojny z psychiatrickej liečebne v Rusku domov, Černobyľ, Severná Kórea... To sú iba niektoré z nich.

Rodák z mestečka Pécs sa k žurnalistike dostal náhodou, keď sa ako tlmočník maďarskej televízie ocitol ako jediný cudzinec v ostreľovanom a obkľúčenom Sarajeve. Za jeho pôsobenie v úlohe vojnového spravodajcu získal štipendium na univerzite v Miami, kde vyštudoval žurnalistiku. V centre jeho záujmu sa ocitli dramatické príbehy ľudí, ktorí sa ocitli v hraničnej situácii. Ale tiež miesta, o ktoré nemá nikto záujem. „Zdá sa mi, že v médiách sa kladie priveľký dôraz na tzv. celebrity – politikov, umelcov... A zabúda sa na ozajstných hrdinov spomedzi obyčajných ľudí, na život, ktorý žijeme“. Sám sa od politiky dištancuje. Nehodnotí ju. Jeho úlohou je dianie objektívne dokumentovať, nie hodnotiť.

Zo svojich ciest vydal viacero kníh, ktoré boli preložené aj do slovenčiny: Videl som peklo (2003), Videl som peklo 2 (2004), (Ne)obmedzený diktátor (2006), Posledná cesta do pekla (2007), Útek z pekla (2009).

Pre študentov žurnalistiky je on sám hrdinom. „Všimli ste si, že novinári zväčša píšu o negatívnych udalostiach? Nenapíšu, že počas dnešného dňaúspešne  pristálo desaťtisíc lietadiel, ale napíšu iba o tom, ktoré sa zrútilo.“  Nesúhlasí s týmto trendom. Bol by rád, keby médiá pomáhali ľuďom žiť. Rozhodol sa preto ísť svojou cestou. Dnes mu však moc, ktorú novinári majú naháňa aj strach. Veď rozhodujú o osudoch ľudí. „Ocitol som sa pred dilemou. Mám právo takto zasahovať do ich životov a meniť ich?“  Budúcim novinárom odporučil hovoriť len pravdu. K drobnému klamstvu sa vraj môžu uchýliť len v záujme vyšších cieľov. „Ak sa nemôžete dostať na niektoré miesto ako novinár, musíte skúsiť prísť tam ako lovec medveďov, alebo ako člen charitatívnej organizácie, ktorý nakrúca svoje lovecké trofeje či priebeh dobročinnej cesty.“

Nepáči sa mu, ako ľudia z vyspelých krajín šomrú na kadečo. „Máme domovy s elektrinou a tečúcou vodou. Máme bohatú stravu, môžeme študovať, cestovať... Väčšina sveta tieto vymoženosti nemá.“

Úspechy jeho videozáznamov mu umožnili založiť nadáciu Každodenný hrdina, ktorej cenu získavajú každoročne práve hrdinovia všedných dní. Tých považuje za vzory hodné nasledovania.