Dejiny katedry

Všeobecné dejiny ako vedecký a pedagogický odbor tvoria integrálnu súčasť Filozofickej fakulty Univerzity Komenského od jej vzniku. Jeho zakladajúci člen, profesor Jan Heidler, bol profesorom všeobecných novovekých dejín a svoju prednášku vypísal na tému Európa od veľkej francúzskej revolúcie. Od toho času už uplynulo vyše 90 rokov a všeobecné dejiny sa na filozofickej fakulte UK vyučujú nepretržite. Do roku 1950, teda do vytvorenia katedier na FiF UK, reprezentovali odbor jednotlivé semináre, vedené riadnymi či mimoriadnymi profesormi. Od roku 1921 pôsobili na FiF UK ako profesori všeobecných dejín dr. Milan Hodža, profesor novovekých slovanských dejín a dr. Jan Heidler, profesor novovekých všeobecných dejín. Profesor Jan Heider patril medzi osem profesorov, ktorí tvorili prvý profesorský zbor Univerzity Komenského.

Spočiatku bol pedagogický systém zabezpečený na úrovni seminárov jednotlivých profesorov univerzity, od r. 1952 bol na Komenského univerzite vytvorený systém jednotlivých katedier. Katedra všeobecných dejín vznikla ako samostatné pracovisko v roku 1964. Pôvodne existovala spoločná katedra dejín pre slovenské a všeobecné dejiny s odborom pomocných vied historických a archívnictva a s odborom archeológie. Tieto odbory sa postupne oddelili a vytvorili si vlastné katedry: Katedra archeológie vznikla v r. 1993, Katedra archívnictva a pomocných vied historických vznikla 1. 1. 2000.

Od vzniku Katedry sa na poste vedúceho katedry vystriedali viacerí profesori: prof. PhDr. Ján Dubnický, CSc., prof. PhDr. Emilián Stavrovský, CSc., prof. PhDr. Branislav Varsik, DrSc., prof. PhDr. Samuel Cambel, DrSc., doc. PhDr. Marián Skladaný, CSc., PhDr. Bohuslav Hlava, CSc., prof. PhDr. Tatiana Štefanovicová, CSc., doc. PhDr. František Višváder, doc. PhDr. Pavol Valachovič, CSc., doc. PhDr. Miroslav Daniš, CSc.. V súčasnosti vedie katedru doc. PhDr. Vincent Múcska, PhD.

Všeobecné dejiny vyučovali a budovali ako vedecko-výskumný odbor na FiF UK od jej počiatkov podľa jednotlivých disciplín nasledovní pedagógovia a vedeckí pracovníci:

Staroveké dejiny prednášali profesori Vladimír Groh, Vojtech Ondrouch, PhDr. Tatiana Pišútová a docent Pavol Valachovič. Od roku 2018 prednáša dejiny staroveku Dr. Daniela Rošková.

Kontinuitu výučby východoeurópskych dejín so zreteľom a dôrazom na slovanské dejiny a vedeckú profiláciu tejto špecializácie zabezpečovali postupne profesori Milan Hodža, Eugen Perfeckij, Josef Macúrek (profesor brnenskej univerzity), Emilián Stavrovský, Bohuslav Hlava a v súčasnosti profesor Miroslav Daniš.

Stredoveké dejiny európskeho Západu prednášali na FiF UK postupne docent Rudolf Holinka, profesori František Graus a Branislav Varsik. Donedávna to boli docent Marián Skladaný a docentka Zuzana Ševčíková, ktorá sa špecializovala predovšetkým na dejiny umenia. V súčasnosti sú to docent Vincent Múcska, dr. Daniela Hrnčiarová a dr. Dušan Zupka.

Výučbe a výskumu všeobecných dejín novoveku sa venovali už spomínaný profesor Jan Heidler, v medzivojnovom období profesor Josef Borovička, po druhej svetovej vojne profesor Branislav Varsik, v 60-tých rokoch profesor Ákoš Paulíny, neskôr docent Mikuláš Písch a v súčasnosti je to docentka Jarmila Boboková.

Všeobecné dejiny 20. storočia sa začali na FiF UK prednášať až po II. svetovej vojne. Prednášali ich profesori Josef Borovička a Miloš Gosiorovský, PhDr. Ivan Doležal, ďalej Samuel Cambel, docent Štefan Zelenák a docentka Herta Tkadlečková. V 90. rokoch 20. storočia tento odbor zastupovali docent František Višváder, a PhDr. Peter Sáraz. V súčasnosti dejiny 20. storočia prednášajú profesor Eduard Nižňanský, dr. Eva Škorvánková a dr. Matej Ivančík.

Od roku 1996 pôsobil na katedre PhDr. Alexander Avenarius. S jeho nástupom vznikla na katedre nová študijná špecializácia „Byzantológia“, ktorá má zastúpenie až dodnes. Ako historik – byzantológ v súčasnosti pôsobí na katedre Avenáriov žiak, docent Martin Hurbanič.

Okrem spomínaných pedagógov v súčasnosti na katedre pôsobia aj docent Viliam Kratochvíl, odborník na didaktiku dejepisu a problematiku tvorby učebníc dejepisu a doktor Lukáš Rybár, ktorý sa zameriava na dejiny kaukazských krajín, Iránu a islamu.

Z galérie pracovníkov katedry

Alexander Avenarius

Narodil sa  16. mája 1942 v Martine, otec bol ruský šľachtický emigrant, pracoval ako inžinier – zememerač, matka pochádzala z Moravy. Vyštudoval archívnictvo na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po skončení štúdia začal pracovať na Katedre dejín architektúry Stavebnej fakulty SVŠT v Bratislave (1964 – 1968), potom v Ústave dejín európskych socialistických krajín Historického ústavu SAV v Bratislave (1968 – 1972). Nástup normalizácie prerušil jeho plánované pôsobenie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, preto sa zamestnal v Slovenskom ústave pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Bratislave.

V roku 1989 obhájil kandidátsku dizertačnú prácu Byzantská kultúra v slovanskom prostredí: k problému recepcie a transformácie (v roku 1992 vyšla ako monografia) v Historickom ústave SAV v Bratislave, roku 1998 habilitoval za docenta a v roku 2002 bol menovaný za profesora.

Vo vedeckom výskume sa veľmi skoro začal orientovať na problematiku prítomnosti Avarov v Karpatskej kotline, z čoho vznikli viaceré štúdie, ale predovšetkým monografia, ktorá veľmi rýchlo zaujala aj v zahraničí (Die Awaren in Europa). Odtiaľ už bol krátky krok k skúmaniu problematiky slovansko-byzantských vzťahov a Byzancie vôbec. Súčasťou jeho výskumu sa stali aj dejiny umenia v Byzantskej ríši, predovšetkým obdobie ikonoklazmu. Tejto problematike zostal verný už do konca života.

Po roku 1989 absolvoval krátkodobé zahraničné prednáškové pobyty vo Francúzsku (Paríž), Nemecku (Bonn, Mníchov, Münster) a Taliansku (Pisa, Bologna). Takisto po roku 1989 začal pôsobiť na slovenských univerzitách – na Filozofickej fakulte UK v Bratislave z jeho podnetu vznikol byzantologický seminár, prednášal na Trnavskej univerzite v Trnave a na Pravoslávnej bohosloveckej fakulte Prešovskej univerzite, kde sa zaslúžil o rozvoj byzantológie a o vydávanie periodika Synergia. Na jeho podnet a počesť Katedra všeobecných dejín FiF UK v Bratislave vydáva zborník Byzantinoslovaca (I. – 2006; II. – 2008).

Zomrel 26. októbra 2004 v Bratislave.

Monografie:

Die Awaren in Europa. Bratislava – Amsterdam 1974; Byzantský ikonoklazmus: storočie zápasu o ikonu. Bratislava, Veda 1998; Byzantská kultúra v slovanskom prostredí v 6. až 12. storočí. K problému recepcie a transformácie. Bratislava, Veda 1992; Dějiny Byzance. Praha, Academia, 1992 (spoluautor); Byzantinische Kultur und die Slawen, 2000.

Literatúra:

LUKAČKA, Ján: Za profesorom A. Avenariusom. Historický časopis 53, 2005, č. 1, s. 215 – 216; DANIŠ, Miroslav: Univerzitný profesor Alexander Avenarius v kontexte slovenskej byzantológie a všeobecných dejín. Byzantinoslovaca I, 2006, s . 9 – 16.

doc. PhDr. Jarmila Boboková, CSc.

Rodisko: Bratislava
Štúdium: Filozofická  fakulta UK, odbor filozofia – dejepis od apríla 1990 Katedra všeobecných dejín FiFUK

Prednášala a viedla semináre z dejín Európy 19. storočia.  V rámci vedeckej produkcie sa zameriavala na analýzu vývoja ruského konštitučného myslenia a reformátorských projektov v prvej štvrtine 19. storočia. Výsledkom jej snahy bol grantový projekt  Konštitucionalizmus v Rusku v kontexte európskej liberálnej tradície.

Od Kataríny II. po Alexandra I., zorganizovanie sympózia (FiFUK, Katedra všeobecných dejín) a zostavovateľská práca  na vydaní zborníka  Konštitucionalizmus na prahu moderných dejín (2010), tri fakultné úlohy, monografia M. M. Speranskij. Portrét reformátora (2012) a príspevky uverejnené vo vedeckých periodikách a zborníkoch. V grantovom projekte Stereotypy ruskej politiky vo vzťahu k Európe v 19. a 20. storočí bola jej výskumnou úlohou téma  Modernizačné projekty ruskej politiky na začiatku19. storočia.

Spolupracovala s Čs. napoleonskou spoločnosťou a zúčastňovala sa podujatí, ktoré organizovala vrátane medzinárodných kongresov,.Publikovala témy venované napoleonskému obdobiu, prezentovala sa aj na medzinárodných sympóziách.
Je spoluautorkou Príručky k dejinám Francúzskej revolúcie (1999).

Jozef Borovička

Narodil sa 25. 5. 1886 v Nemeckom Brode (dnes Havlíčkov Brod). Po skončení vysokoškolského štúdia pôsobil ako zemský archívny radca v Prahe. V roku 1925 sa habilitoval, v roku 1931 sa stal mimoriadnym profesorom pre všeobecné dejiny a v roku 1936 riadnym profesorom Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 1925 - 1938 pôsobil ako riaditeľ historického seminára Filozofickej fakulty UK.

Vo vedeckom výskume sa zameriaval predovšetkým na archívnu problematiku, publikoval prácu Královský český zemský archiv (1912), Samospráva a archivnictví v Čechách (1914), O úkolech českého archivnictví (1915), Palackého italská cesta r. 1837 (1918), Pád Želivského (1922).

Zomrel v Prahe 23. 4. 1971. 

Literatúra:

DOLAN, Ondrej: Univerzita Komenského. Prehľad profesorov 1919 - 1966. Prehľad pracovísk 1919 - 1948. Bratislava 1968, s. 85 - 86.

Samuel Cambel

narodil sa 5. 3. 1928 v Slovenskej Ľupči
zomrel 21. 9. 2004 v Bratislave 

V r. 1948 – 1952 študoval na Vysokej škole politických a hospodárskych vied v Prahe a po skončení štúdia pracoval od r. 1952 na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V r. 1960 pôsobil nakrátko ako vedúci katedry marxizmu-leninizmu na Vysokej škole ekonomickej, potom sa vrátil späť na Univerzitu Komenského, kde od r. 1973 do r. 1980 pôsobil ako vedúci katedry všeobecných dejín a archeológie. V r. 1960-1962 a 1970-1976 bol dekanom fakulty, v r. 1976-1979 prorektorom Univerzity Komenského.

V r. 1959 sa habilitoval, v r. 1969 bol vymenovaný za mimoriadneho profesora a v r. 1975 za riadneho profesora.

V r. 1957 získal vedeckú hodnosť CSc., v r. 1973 DrSc., v r. 1980 sa stal členom korešpodentom SAV, v r. 1981 členom korešpodentom ČSAV.

V r. 1980 sa stal riaditeľom Historického ústavu SAV, ktorý sa v r. 1982 premenoval na Ústav historických vied. Od r. 1982 bol hlavným redaktorom Historického časopisu, od r. 1983 zborníku Studia historica Slovaca. 

Dielo:

Vo svojom diele sa venoval predovšetkým dejinám Slovenska a Československa po r. 1948, dejinám Sovietskeho zväzu a svetovej socialistickej sústavy. 

Monografie: 

Agrárna otázka na Slovensku a naša revolúcia. Bratislava 1958, Revolučný rok 1945. Bratislava 1965, Slovenská agrárna otázka 1944-1948. Bratislava 1972, Ku vzniku sovietskej federácie 1917-1922. Bratislava 1973, Október 1917. Bratislava 1977, Skúsenosti októbra a ďalších socialistických revolúcií. 1982, 1987  

Podieľal sa na spracovaní ďalších prác: 

KSČ a roľnícka otázka na Slovensku 1921-1960. 1961, Vznik a vývoj svetovej socialistickej sústavy I. – II. 1077, 1979, Iz istoriji Velikogo Oktjabrja i posledujuščich socialističeskich revoľjucij. 1978, Roľnícka politika KSČ v období výstavy socializmu na Slovensku. 1979, Svetová socialistická sústava, jej vznik a vývoj do šesťdesiatych rokov. 1981, Dejiny svetovej socialistickej sústavy. 1987  

Vyznamenania:

štátna cena SR (1973), vyznamenanie Za zásluhy o výstavbu (1978), zlatá čestná plaketa SAV Ľudovíta Štúra za zásluhy v spoločenských vedách (1978), zlatá medaila Univerzity Komenského (1978), štátna cena Klementa Gottwalda (člen kolektívu - 1985), medzinárodná cena akadémií vied socialistických krajín v spoločenských vedách (1981) a iné. 

Zdroj: Encyklopédia Slovenska, s. v.; Dokumentační přehled 14. 1. 1988

Spracoval: doc. PhDr. Pavol Valachovič, CSc.  6. 11. 2006

Jaroslav Dubnický

narodil sa 28. 5. 1916 v New Yorku, USA
zomrel 20. 10. 1979 v Bratislave 

Študoval na gymnáziu v Trnave, v r. 1936-1941 na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe a na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity  v Bratislave dejiny a dejiny umenia. Po skončení štúdia v r. 1945-1948 pracoval ako vedúci odboru pre ochranu pamiatok na Povereníctve školstva a kultúry, v r. 1948-1960 pôsobil na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a prednášal dejiny. V r. 1960-1971 pôsobil v Historickom ústave SAV v Bratislave, od r. 1971 v Ústave vedeckého ateizmu SAV v Bratislave.

V r. 1944 získal titul PhDr, v r. 1949 sa habilitoval a v r. 1958 ho vymenovali za profesora.

Spočiatku sa venoval dejinám umenia. Z tohoto obdobia pochádza jeho práca o dejinách ranobarokového kostola v Trnave. Neskôr sa venoval dejinám národného obrodenia a politického hnutia na Slovensku v 19. storočí. Je autorom kapitol slovenských dejín v marxistických syntézach (Přehled československých dějin, Praha 1958; Přehled československých dějin 2. Praha 1960) a monografiách o slovenských dejinách (Slovenské dejiny I, Bratislava 1961).

V školskom roku 1950/1951 a 1951/1952 bol dekanom Filozofickej fakulty Slovenskej univerzity. V r. 1950/1951 bol prvým vedúcim katedry histórie. 

Dielo: 

Ranobarokový univerzitný kostol v Trnave. Bratislava 1948, Východoslovenské roľnícke povstanie roku 1831. In: Markuš, A.: Sedliacke povstanie v Zemplíne v r. 1831. Bratislava 1951, s. 51-81, K problematike verejnej a politickej činnosti Ľudovíta Štúra 1840-1848. In.: Ľudovít Štúr: Život a dielo 1815-1856. Bratislava 1956, s. 41-65, Stav a úlohy historického bádania v období slovenského národného obrodenia. In.: Úlohy slovenskej historickej vedy v období socialistickej výstavby. Bratislava 1961, s. 79-93 

Literatúra:

Biografický lexikón Slovenska, s. v.

Vladimír Groh

Narodil sa 26. 1. 1895 v Holešove (Česká republika)
Zomrel 30. 9. 1941 v Brne (Česká republika) 

Študoval na II. českom štátnom gymnáziu v Brne (1905 - 1913) a v rokoch 1913 - 1919 vyštudoval klasickú filológiu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity. Na vysokoškolské štúdium nadviazalo štúdium klasickej filológie na Literárnej fakulte Kráľovskej univerzity v Ríme v Taliansku. V roku 1921 sa habilitoval v odbore klasická filológia na FF UK v Prahe. V roku 1926 bol menovaný za mimoriadneho profesora a v roku 1931 za riadneho profesora starovekých dejín Filozofickej fakulty Masarykovej univerzity v Brne.

Po vzniku Filozofickej fakulty Univerzity Komenského pôsobil v historickom seminári v rokoch 1925 - 1934 ako professor starovekých dejín až kým sa nehabilitoval Vojtech Ondrouch, ktorý po ňom prebral odbor starovekých dejín na fakulte.

Vo svojom pedagogickom pôsobení a vedeckom výskume sa zameral na dejiny starovekého Ríma a najmä na jeho počiatky, na rímsku historiografiu (dielo historika Tita Livia) a na ďalšie problémy starovekých dejín.

Vladimír Groh pôsobil vo viacerých politických i nepolitických organizáciách, po rozbití Československsj republiky a okupácii Čiech a Moravy sa zapojil do národného protifašistického odboja, za čo ho GESTAPO uväznilo a v roku 1941 zavraždilo.

Dielo: 

Státní zřízení římské. Praha 1921 (dokončil dielo, ktoré začal prof. Josef Král).Řím. Studie o jeho počátcích. Praha 1923.Titus Livius. Výbor z jeho dějin. Praha 1924 - 1925.Řečtí filosofové a mystici. Praha 1926.Sofistické hnutí ve starověku. Praha 1927. 

Spracované podľa htttp://www.encyklopedie.brna.cz (s. v.) a podľa archívneho materiálu Filozofickej fakulty UK v Bratislave.

Jan Heidler

Nar. 7. 9. 1883 v Polici
Zom. 29. 5. 1923 

V roku 1919 sa habilitoval na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, v roku 1921 sa stal riadnym profesorom pre odbor všeobecných dejín na novozaloženej Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Hoci bol profesorom všeobecných dejín, vo vedeckom výskume sa orientoval na politické dejiny v Čechách v 19. storočí a na začiatku 20. storočia. Z tejto problematiky publikoval mnohé práce. Počas prvej svetovej vojny sa zapojil do národného odboja. Jeho bratia Ferdinand a Gustáv pôsobili v hospodárskej sfére (brat Gustav bol dokonca ministorm obchodu ČSR (1919 - 1920). 

Literatúra:

DOLAN, Ondrej: Univerzita Komenského. Prehľad profesorov 1919 - 1966. Prehľad pracovísk 1919 - 1948. Bratislava 1968, s. 93.

Bohuslav Hlava

Nar. 21. augusta 1951 v Kozárovciach
Zom. 22. marca 2011 v Bratislave 

Bohuslav Hlava študoval na gymnáziu v Zlatých Moravciach (1966 - 1969) a v rokoch 1969 - 1974 odbor dejepis - pedagogika na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po absolvovaní štúdia nastúpil na internú ašpirantúru v Ústave dejín európskych socialistických krajín a po obhájení dizertačnej práce pracoval v Historickom ústave SAV. V roku 1984 získal titul PhDr. a od roku 1983 začal pôsobiť na Katedre všeobecných dejín a archeológie. Venoval sa dejinám Ruska koncom 19. a na začiatku 20. storočia, dejinám Sovietskeho Ruska a Sovietskeho zväzu až do skončenia 2. svetovej vojny.

V roku 1990 sa stal vedúcim Katedry všeobecných dejín a archeológie, v rokoch, v rokoch 1997 - 2008 pôsobil ako prodekan Filozofickej fakulty.

Zo svojej vedecko-odbornej problematiky publikoval viaceré štúdie:

Leninský agrárny program pred Veľkou októbrovou socialistickou revolúciou; HČ 30, 1982, č. 5, s. 703 - 720. Boľševici a roľnícke masy v období dvojvládia v Rusku. HČ 35, 1987, č. 5, s. 692 - 715; Agrárna otázka v Rusku na začiatku 20. storočia. Zborník Historica, FiF UK 37, 1990, s. 121 - 137; Slovensko-sovietske kultúrne vzťahy 1939 - 1940. In: Biele miesta na mape slovensko-ruskej kultúrnej komunikácie. I. Nitra 1997, s. 87 - 98.

Viaceré články publikoval v populárno.-vedeckých časopisoch (Historická revue) a v súborných dielach ako spoluautor. Okrem toho spracoval viaceré expertízne posudky pre rôzne inštitúcie (Ministerstvo zahraničných vecí SR).

Spolu s doc. Viliamom Kratochvílom sa podieľal na príprave učebníc pre základné školy, predovšetkým na pracovných a propedeutických zošitoch.

Zdroj: DANIŠ, Miroslav: Za Bohuslavom Hlavom (21. 8. 1951 - 22. 3. 2011). Acta historica Posoniensia XVI, Bratislava 2011, s. 275 - 276.

Viliam Kratochvíl

Vyštudoval slovenský jazyk a dejepis na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského. Učil na základnej škole v Bratislave, od 1989 do 2023 pôsobil na Katedre všeobecných dejín Filozofickej fakulty UK v Bratislave, kde sa zaoberal didaktikou dejepisu a problematikou tvorby učebníc dejepisu.

Pedagogická činnosť:

Prednášal problémy z didaktiky dejepisu, viedol semináre taktiež k problematike didaktiky dejepisu, tvorby učebníc a rozvoja znalostí a zručností žiakov v pedagogickom procese.

Vedecko-výskumná činnosť:

Vo vedecko-výskumnej činnosti sa venoval problematike moderných vyučovacích metód a tvorby moderných učebníc dejepisu pre všetky stupne škôl. Je autorom a spoluautorom komplexu devätnástich učebníc pre základné školy a nižší stupeň osemročných gymnázií.

Z problematiky publikoval monografiu Modely na rozvíjanie kompetencií žiakov vo výučbe dejepisu. K transformácii vzťahu histórie a školského dejepisu. (Acta historica Posoniensia V., Bratislava 2004).

Od roku 2000 sa podieľa na tvorbe novej koncepcie maturitnej skúšky z dejepisu a od roku 2006 je externým pracovníkom Štátneho pedagogického ústavu v Bratislave. Od roku 1992 spolupracuje s Ústavom Georga Eckerta pre medzinárodný výskum učebníc v Braunschweigu v Nemecku. Je členom Medzinárodnej spoločnosti pre didaktiku dejepisu so sídlom v Norimbergu. 

Kamil Krofta

Narodil sa 17. júla 1876 v rodine politika, právnika a advokáta Josefa Kroftu v Plzni, kde vyštudoval aj gymnázium. Po skončení štúdia na strednej škole začal študovať na Karlovej univerzite dejiny u profesora Jaroslava Golla. V roku 1896 odišiel do Viedne študovať na Rakúsky inštitút (1896 - 1899) a potom do Vatikánu (1899 - 1901) s úlohou vydať listiny dvoch pápežov predhusitského obdobia. Výsledkom vatikánskeho štúdia bol ďalší zväzok edície Monumenta Bohemiae Vaticana (Praha 1905) a štúdia Kurie a církevní správa zemí českých v době předhusitské.

Po pobyte vo Viedni sa zamestnal v zemskom archíve v Prahe a venoval sa naďalej štúdiu predhusitských a husitských Čiech, predovšetkým pôsobeniu Petra Chelčického, M. Václava Korandu a M. J. Rokycana. Mimoriadnu pozornosť venoval príprave zväzku dokumentov zo zasadnutia zemského snemu v roku 1605 (vyšli v roku 1910).

V roku 1905 sa habilitoval (pre odbor rakúske dejiny) a v roku 1911 získal mimoriadnu profesúru. Až po roku 1918 získal miesto riadneho profesora pre československé dejiny (so zvláštnym zreteľom na slovenské dejiny). Svoju riadnu profesúru získal predovšetkým za dve výborné práce Bílá hora (Praha 1914) a Přehled dějin selského stavu v Čechách a na Moravě (Praha 1919).

V roku 1920 začala Kroftova diplomatická kariéra: stal sa československým veľvyslancom vo Vatikáne, kde zostal dva roky a potom s astal československým veľvyslancom vo Viedni (1922 - 1925). Počas svojho pôsobenia vo Viedni prednášal na Univerzite J. A. Komenského v Bratislave témy zo stredoeurópskych a slovenských dejín. Celkovo prednášal v Bratislave tri semestre, ale slovenským dejinám sa venoval aj po odchode z Viedne (v r. 1932 vydal knižku Čechové a Slováci před svým státním sjednocením a v r. 1934 Národnostní vývoj zemí československých a Podkarpatská Rus a Československo). Svoju diplomatickú veľvyslaneckú kariéru ukončil na mieste veľvyslanca v Berlíne.

V roku 1927 sa stal zástupcom ministra zahraničných vecí (E. Beneša) a v tejto funkcii zostal až do roku 1936. Po zvolení Eduarda Beneša za prezidenta  Československej republiky sa stal ministrom zahraničných vecí a vo funkcii zotrval až do roku 1938. Po mníchovskom diktáte a deň pred odstúpením prezidenta E. Beneša odišiel aj K. Krofta z ministerstva zahraničných vecí. Utiahol sa do Ejpovic pri Plzni, kde zostal počas celé vojenské obdobie. V januári 1944 ho zatkli, odviezli na Pankrác a do Terezína, v máji 1945 sa dostal na slobodu, ale už 16. augusta 1945 zomrel na následky pobytu v koncentračných táboroch.

Spracované podľa: BARTOŠ, F. M.: Kamil Krofta. Praha 1946

Vojtech Ondrouch

Univerzitný profesor Vojtech Ondrouch sa narodil v rodine dedinského krajčíra s jedenástimi deťmi. Študoval na gymnáziu v Prostějove, vysokoškolské štúdium začal na bohosloveckej fakulte v Olomouci, ale neskôr prešiel na štúdium učiteľstva na stredných školách pre odbor dejepis – zemepis na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe.

Od r. 1919 učil na rôznych stredných školách na Slovensku (Handlová, Skalica, Bratislava). V r. 1930 získal titul PhDr. za prácu „Po stopách židovské disapory, příspěvek k dějinám židovské diaspory v Egyptě v 6. – 5. stol.“

V r. 1934 sa habilitoval ako súkromný docent a od r. 1934/1935 začal prednášať na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave dejiny staroveku – prednášal problematiku dejín starovekého Východu, ale predovšetkým starovekého Grécka a starovekého Ríma. V r. 1939 bol vymenovaný za mimoriadneho profesora, v r. 1945 za riadneho profesora. V šk. roku 1947/48 bol dekanom Filozofickej fakulty UK, v nasledujúcom roku prodekanom. V r. 1950 musel profesor Ondrouch z fakulty odísť.

V r. 1950-1953 pracoval v Slovenskom múzeu v Bratislave, kde pripravoval veľkolepý projekt vytvorenia Rímskeho múzea na Slovensku. Výsledkom jeho práce bola výstava o antických pamiatkach na Slovensku a v Československu.

V r. 1953 odišiel pracovať do novovzniknutého Historického ústavu Slovenskej akadémie vied a pracoval tu až do r. 1955. V tomto období vznikli jeho materiálové monografie o významných archeologických nálezoch z rímskej doby na Slovensku.

V r. 1955 sa opäť vrátil na pôdu Filozofickej fakulty UK, kde pôsobil až do r. 1959, kedy odišiel do dôchodku. 

Dielo:

Vojtech Ondrouch sa spočiatku venoval dejinám antických civilizácií (dejiny starovekého Grécka a dejiny starovekého Ríma), ale postupne sa orientoval a sústredil na problematiku susedstva územia Slovenska a Rímskej ríše. Z tejto problematiky publikoval dôležité monografie, v ktorých spracúval archeologický materiál (predovšetkým mince, ale aj nálezy bronzového riadu, nápisov, tehál), vstupoval do diskusií o problémoch tohoto obdobia.

Vojtech Ondrouch pôsobil aj v rámci numizmatických organizácií, resp. patril k zakladateľom numizmatickej pobočky v Bratislave. 

Monografie:

Der römische Denarfund von Vyškovec aus Frühkaiserzeit. Bratislava 1934

Limes Romanus na Slovensku. Bratislava 1938

Rímska stanica v Stupave a rímske stavebné stopy v Pajštúne. Bratislava 1941

Bohaté doby z doby rímskej na Slovensku. Bratislava 1957

Keltské mince typu Biatec z Bratislavy. Poklad veľkých strieborných mincí z roku 1942. Bratislava 1958

Nálezy keltských, antických a byzantských mincí na Slovensku. Bratislava 1964 

Spracoval: doc. Phdr. Pavol Valachovič, CSc. 3. 11. 2006

Jevgenij Julianovič Perfeckij

narodil sa 10. 4. 1888 v Nosove v Rusku
zomrel 18. 8. 1947 v Bardejove 

Študoval dejiny v Petrohrade a na Viedenskej univerzite. V Kyjeve sa v r. 1919 habilitoval pre ruské dejiny, ale potom emigroval do Československa. V r. 1921/1922 pôsobil na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, v roku 1922 sa habilitoval ako súkromný docent na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, kde prednášal dejiny Ruska a Podkarpatskej Rusi. V r. 1934 sa stal mimoriadnym profesorom pre východoeurópske dejiny a v r. 1939 riadnym profesorom.

V školskom roku 1946/1947 bol dekanom Filozofickej fakulty UK.

Vo svojom vedeckom výskume sa zameriaval na ruské dejiny, na dejiny Podkarpatskej Rusi a na pramene k dejinám slovensko-poľsko-ruských vzťahov. 

Dielo:

Ruské letopisné svody a jejich vzájemný poměr. (1922)

Sociálně-hospodářské poměry Podkarpatské Rusi ve XIII.-XIV. století. (Bratislava 1924)

Car Peter I. a Leibnitz. (1925)

Podkarpatské a haličskoruské tradice o králi Mytyáši Corvinovi. (1926)

Historica Polonica Jana Dlugosze a ruské letopisectví. (Praha 1932, Bratislava 1940) 

Literatúra:

Univerzita Komenského. Prehľad profesorov 1919-1966, s. 113.

Encyklopédia Slovenska, s. v.

Tatiana Pišútová

narodila sa 1923
zomrela 1997 

V slovenskej historiografii máme ešte veľa bielych miest, či už sa to týka poznania života a pôsobenia jednotlivých osobností, alebo vývoja jednotlivých odborov, historických inštitúcií, historických myšlienok.

Medzi osobnosťami slovenskej historiografie sa nachádzajú jednotlivci, ktorí určovali základný smer vývoja slovenskej historiografie, zakladali vedné odbory na vysokých školách či v akademických ústavoch, ale aj jednotlivci, ktorí vykonávali drobnú, mravenčiu prácu či vychovávali generácie študentov bez nároku na veľké ocenenia, tituly, oslavné zborníky. Napriek tomu zachovali nezmazateľnú stopu na mieste svojho pôsobenia.

Medzi postavy slovenskej historiografie poslednej skupiny patrila aj Tatiana Pišútová, odborná asistentka na Katedre všeobecných dejín a archeológie v druhej polovici 20. storočia. Jej život i profesionálne a odborné pôsobenie detailne odráža vývoj na Slovensku od vzniku Československej republiky v roku 1918 až takmer do konca 20. storočia a takisto do určitej miery aj vývoj slovenskej historiografie po druhej svetovej vojne.

Poznanie života „Táničky“ Pišútovej je žiaľ možné len z niekoľkých stránok v povinných osobných dotazníkoch, ktoré pravidelne musela vypĺňať od začiatku svojho pôsobenia na fakulte s vlastnými „sebahodnoteniami“ najmä po roku 1970 a niekoľkých hodnotení vedúcich katedry, na ktorej pôsobila až do odchodu na dôchodok. O jej odbornom zameraní si môžeme urobiť predstavu z viacerých textov, ktoré publikovala v rámci svojho odborného zamerania. Nie na poslednom mieste sa môžeme opierať o vlastné spomienky, keď som nastúpil na štúdium odboru dejín a latinského jazyka na Filozofickej fakulte v roku 1969, potom absolvoval internú ašpirantúru a napokon krátko pôsobil popri nej ako asistent na katedre.

Tatiana Švarcová sa narodila 7. marca 1927 v Topoľčanoch ako prostredné z troch detí. Jej otec, ktorý sa narodil v Tábore v rodine pekára, prišiel v roku 1919 na Slovensko a do Topoľčian prišiel ako učiteľ, neskôr tu pôsobil ako riaditeľ riaditeľ gymnázia. Jej matka bola v domácnosti, aby sa starala o deti. V roku 1921 sa narodila rodičom dcéra Zora, v roku 1923 Tatiana a v roku 1925 syn Ivan. Rodina vydržala v Topoľčanoch necelých dvadsať rokov. V roku 1938 bol Viliam Švarc daný „k dispozícii Prahe“, čo znamenalo, že rodina sa musela sťahovať z Topoľčian preč. Uprostred príprav na sťahovanie bývalý riaditeľ gymnázia zomrel na infark. Neskôr jeho dcéra v osobnom dotazníku uviedla, že už pred zbavením funkcie mal jej otec veľké problémy s príslušníkmi Hlinkovej gardy a Hlinkovej mládeže, pretože bol veľký československý vlastenec.

Ovdovelá matka s deťmi sa ocitla v zložitej situácii. Keďže bolo rozhodnuté, že rodina sa odsťahuje preč zo Slovenska, členovia rodiny nedostali slovenské občianstvo. Ale nedostali ani občianstvo nového štátneho útvaru Protektorátu Čiech a Moravy, takže zostali bez štátnej príslušnosti. Až v roku 1943 získali občianstvo Slovenskej republiky. Vtedy už rodina bývala v Bratislave.

Tatiana v roku 1943 skončila štúdium na Štátnom dievčenskom reálnom gymnáziu v Bratislave a vzápätí sa prihlásila na štúdium odborov dejepis – zemepis na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity, ktoré úspešne ukončila štátnou skúškou v roku 1948. Už v marci začala pôsobiť ako výpomocná asistentka v Historickom seminári, neskôr ako odborná asistentka na Katedre histórie, neskôr po rozdelení na Katedre všeobecných dejín a archeológie až do odchodu na dôchodok.

V roku 1951 sa vydala za lekára MUDr. Vladimíra Pišúta, v nasledujúcom roku sa im narodila prvá dcéra Anna, ktorá sa neskôr čiastočne „pomamila“ a vyštudovala na Filozofickej fakulte odbor latinčinu. V roku 1954 sa narodila druhá dcéra Eva, ktorá vyštudovala neskôr právo.

Tatiana Švarcová študovala predovšetkým dejiny staroveku u profesora Vojtecha Ondroucha. V roku 1950 však tohto odborníka a špecialistu postihol osud ľudí, ktorí sa nedokázali zmieriť s novým politickým systémom ani s jeho požiadavkami na marxistický výklad dejín. Dva roky, od roku 1948 do roku 1950, musel profesor Ondrouch bojovať proti osobným útokom, ktorých cieľom bolo jeho odstránenie z fakulty. Podarilo sa to až v roku 1950 so zdôvodnením, že "Profesor Ondrouch nezvládol základy marxistického ponímania dejín, v snahe o marxistický výklad sa dopúšťal vulgarizácie a tým dosahoval práve opačného účinku". Jediný profesor a špecialista na staroveké dejiny na vtedajšom Slovensku musel z fakulty odísť a zamestnal sa v Slovenskom národnom múzeu. V roku 1953 musel odísť aj z múzea, kde nemohol využiť všetky svoje schopnosti. Našťastie, v roku 1953 sa začala formovať Slovenská akadémia vied a Vojtech Ondrouch sa zamestnal v Historickom ústave, kde zostal pracovať tiež len dva roky. V roku 1955 sa na jeden rok vrátil opäť na fakultu, odkiaľ v roku 1956 opäť odišiel, tentokrát do dôchodku.

Osudy Vojtecha Ondroucha poznačili aj osudy Tatiany Pišútovej. Po jeho odchode sa zdalo, že by mohla prevziať starostlivosť o staroveké dejiny, ale dôveru predstaviteľov fakulty zatiaľ nezískala. Dejiny staroveku prednášal prechodne dr. Oldřich Pelikán z Filozofickej fakulty J. E. Purkyně v Brne (predtým i dnes Masarykova univerzita), ale jeho cestovanie a zároveň starostlivosť o antické dejiny umenia neboli práve najšťastnejším spojením. Preto prednášky z dejín staroveku prebral Ján Dekan. Až po druhom odchode Vojtecha Ondroucha z Filozofickej fakulty v roku 1956 sa otvoril priestor preto, aby Tatiana Pišútová začala prednášať dejiny staroveku a viesť aj semináre k tomuto predmetu.

Dejiny staroveku prednášala pre historikov a dejepisárov, ale aj pre latinčinárov a ďalšie odbory, ktoré dejiny staroveku mali vo svojom študijnom pláne (napr. archeológovia). Prednášky a semináre neboli ten najväčší problém pri absolvovaní predmetu. Veľký nápor predstavovalo skúšanie často viac ako sto poslucháčov v prvom ročníku. Viacerí študenti jednotlivých ročníkov, ktorí študovali najmä odbor dejepis a história, sa pokúšali zľahčiť si svoju úlohu, ale hoci Tatiana Pišútová mala priateľský vzťah k študentom, určitú úroveň znalostí vyžadovala a svoju latku požiadaviek nebola ochotná znižovať. Preto sa práve takíto študenti poučili, že je predsa len lepšie naštudovať základné množstvo poznatkov a nie sa to snažiť všemožnými výhovorkami obísť.

Tatiana Pišútová si za dlhé roky vytvorila priam materský vzťah k študentom, ktorí sa jej odvďačovali úctou a slušnosťou. Dokonca prevzali familiárne oslovenie Tánička, ktoré používali jej kolegovia a spolupracovníci a mnohí absolventi, ktorí študovali, keď pôsobila na fakulte, ho dodnes používajú na znak svojej úcty k nej.

Tatiana Pišútová sa vo svojich prednáškach pridŕžala základnej faktografie bez veľkého presadzovania marxistickej metodológie alebo marxistických fráz. Nasledovala svojho učiteľa profesora Vojtecha Ondroucha a snažila sa u svojich študentov vytvoriť aspoň základnú predstavu o civilizáciách starovekého Východu, Grécka a Ríma. Jej srdečnou záležitosťou a miláčikom bol Alexander Veľký. Dokázala o ňom s oveľa väčším nadšením a zaujatím ako v iných prípadoch prednášať alebo viesť seminár. Na druhej strane ale svoju lásku k tejto významnej osobnosti starovekých dejín nepreháňala a nesústreďovala na ňu osobitnú pozornosť, ktorá by mohla znechutiť študentov. Ak vycítila u svojich študentov hlboký a nepredstieraný záujem o staroveké dejiny, bola schopná a ochotná venovať sa aj iným problémom a iným osobnostiam starovekých dejín.

Osobitnú kapitolu v živote Tatiany Pišútovej predstavuje starostlivosť a záujem o vedecký výskum. V jednom zo svojich osobných dotazníkov a k nim pripojených vlastných životopisov priamo napísala, že na prvom mieste bola pre ňu rodina. Pre vysokoškolského pedagóga je to odvážne tvrdenie, ale Tánička nič nezakrývala. Zároveň ale napísala aj to, že od „veľkej“ vedy ju odradila skutočnosť, že chýbal pravidelný prísun vedeckej literatúry a pramenných edícií či periodík najmä z „buržoáznych“ štátov. Zaujímavé je aj to, že s týmto problémom zápasil aj jej učiteľ, profesor Ondrouch, ktorý vlastne tiež rezignoval na vedecký výskum starovekých dejín (či už orientálnych, gréckych alebo rímskych), hoci svoju prvú veľkú štúdiu napísal práve z problematiky orientálno-gréckych dejín. Oveľa väčšiu pozornosť preto venoval tzv. limitnej problematike, čiže vzťahom a vývoju územia Slovenska k rímskemu impériu v prvých štyroch storočiach n. l.

Tatiana Pišútová sa však neoddala úplnej rezignácii na získavanie nových poznatkov. Keď som po nej prebral dejiny staroveku a skrine v pracovni, v ktorej dlhé roky pracovala, našiel som mnohé excerptá a zošity, v ktorých si robila poznámky z odbornej literatúry – aspoň z tej, ku ktorej mala prístup. Či už to boli diela českých kolegov alebo aj diela sovietskych autorov, prípadne nemecky píšucich autorov. Tieto poznatky používala aspoň pri prednáškach, aby mohla študentov aspoň čiastočne upozorniť na skromnú literatúru, ktorá sa vtedy u nás nachádzala a ku ktorej mala prístup.

Ak počas pôsobenia profesora Vojtecha Ondroucha na fakulte patrili dejiny staroveku k jednému z najdôležitejších predmetov, ktorý absolvovali nielen poslucháči histórie, ale aj mnohých príbuzných a vzdialenejších odborov, po roku 1948 sa situácia zmenila. Dejiny staroveku sa dostali na okraj, nevenovala sa im mimoriadna pozornosť, iba ak vtedy, ak dejiny staroveku mohli potvrdiť niektoré marxistické tézy, napr. o triednom boji – tu bol veľmi vďačný príklad Spartacus a povstanie, ktorým znepríjemňoval život vládnucej otrokárskej triede v Ríme.

So získavaním vedeckých poznatkov a udržiavaním odborných kontaktov súvisela aj iná skutočnosť. Opäť v jednom zo svojich dotazníkov napísala, že nerada cestovala a preto nikdy nevycestovala do zahraničia. Bol to spôsobené aj jej zdravotnými problémami – dlho trpela na vysoký krvný tlak, ktorý ju v určitých prípadoch priam vyradil zo života. Takisto mala problémy s nohami, ktoré ju neposlúchali tak, ako by bolo treba.

A napokon v jej vedeckých „ambíciách“ pôsobil ako odstrašujúci príklad jej učiteľ Vojtech Ondrouch. Jeho osudy v nových podmienkach komunistickej vlády museli byť pre ňu skutočne odstrašujúce. Aj osud jej otca bol pre ňu poučením, že v politike nevidela žiadnu záruku pre spokojný život. Pracovala síce v rôznych spoločenských organizáciách, ale nikdy sa príliš neangažovala za politiku komunistickej strany. Počas svojho štúdia sa zapojila do činnosti spolku Filozof, v roku 1947 bola dokonca jeho podpredsedníčkou, ale inak sa vyhýbala politickému dianiu. Ak cítila potrebu, realizovala sa v profesijných organizáciách, predovšetkým v Slovenskej jednote klasických filológov. Po roku 1969 v „sebakritickom“ životopise otvorene napísala, že nesúhlasila so vstupom „spojeneckých“ vojsk do Československa, že nechápala, prečo a čo sa vlastne dialo po roku 1968, ale že sa podriadila zmeneným politickým problémom.

Zmenené politické pomery po roku 1968 ukázali Tatiane Pišútovej pravú stranu systému, ktorý prevzal politickú moc. Jej švagor, MUDr. Kratochvíl, DrSc., ktorý pôsobil ako primár chirurgickej kliniky, bol vylúčený z KSČ a musel odísť zo zamestnania. Vo svojich sebahodnoteniach dokonca musela písať o tom, že jej neter odišla v roku 1968 do Holandska, kde sa vydala a musela priznať aj to, že s ňou udržiavala občasný písomný kontakt vo forme príležitostných pohľadníc.

Vedenie katedry (najprv Samuel Cambel, potom Marián Skladaný) ukladali síce dr. Pišútovej (doktorát si na veľký nátlak urobila v roku 1974) ukladali aj vedecké úlohy, ale už menej vyžadovali konkrétne výsledky v podobe nejakej monografie alebo pôvodných štúdií. V 70. rokoch mala riešiť tému „Vývoj agrárnych pomerov v Ríme“, ale vydržala s ňou až do svojho odchodu do dôchodku.

Hoci sa Tatiana Pišútová nevenovala základnému vedeckému výskumu a publikovaniu veľkých monografií, svoje miesto si našla aj v publicistike. Časopis Príroda a spoločnosť (s populárnou skratkou PaS) začal v roku 1966 publikovať veľký seriál životopisov osobností od staroveku až do súčasnosti. Bol to kvalitne pripravený projekt, na ktorom pracovali mnohí odborníci, ktorí po roku 1968 museli prestať so svojou publikačnou činnosťou (samozrejme nie z odborných, ale politických dôvodov). Aj dr. Pišútová sa zapojila do tohto projektu a napísala takmer desiatku životopisov osobností starovekého Východu (Hatšepsóvet, Chammurabi, Aššurbanipal), Grécka (Perikles, Alexander Veľký) či Ríma (Julianus Apostata, Gaius Julius Caesar, Kleopatra, Bar Kochba). Ukázalo sa, že dokáže napísať pútavé články a že ovláda dejiny staroveku na kvalitnej úrovni. V tomto časopise publikovala aj ďalšie popularizačné články z dejín staroveku (napr. o Rímskej ríši).

Ďalšiu oblasť, v ktorej sa mohla realizovať, predstavoval Slovenský rozhlas, kde pre viaceré relácie pripravila hodnotné pásma z dejín staroveku. Podobne boli obľúbené jej prednášky napr. v Slovenskej jednote klasických filológov, prípadne pri iných príležitostiach. Popularizácia výsledkov vied o antickom staroveku tvorila významnú súčasť jej pedagogického i mimo pedagogického pôsobenia.

V roku 1983 Tatiana Pišútová odišla do dôchodku. Náplňou jej zaslúženého odpočinku sa stali jej vnúčatá, ale choré nohy jej neumožnili, aby sa im mohla s plnou láskou venovať – behať za neposednými chlapcami už nebolo pre ňu. Občas nás prišla navštíviť aj na katedru, kde strávila 35 rokov. Dňa 28. mája 1997 sme sa s ňou navždy rozlúčili, ale nezabúdame na ňu. Tohtoročné nedožité jubileum 85 rokov si pripomíname aspoň týmito riadkami, pretože tvorila a tvorí súčasť nielen dejín našej katedry, ale aj slovenskej historiografie.

V Archíve FiF UK v Bratislave sa vo fonde Tatina Pišútová zachovali tieto Osobné dotazníky: 30. 3. 1951, 18. 9. 1959, 10. 5. 1973, 6. 11. 1974, 5. 10. 1976, 15. 4. 1981, Životopisy 18. 9. 1959, 10. 5. 1973, 10. 11. 1974, 20. 10. 1976, 15. 4. 1981 a Posudky 29. 5. 1972 (podpísaný vedúci katedry Branislav Varsik), 31. 5. 1976 (podpísaný vedúci katedry Samuel Cambel) a 1. 11. 1982 (podpísaný vedúci katedry Marián Skladaný). 

Archív FiF UK, fond Tatiana Pišútová, Životopis z 18. 9. 1959. 

Archív FiF UK, fond Tatiana Pišútová, Životopis z 10. 5. 1973. 

Archív FiF UK, fond Tatiana Pišútová, Osobný dotazník z 30. 3. 1951. Tieto základné údaje sa opakujú aj v ostatných Osobných dotazníkoch, ktoré vypĺňala v prípadoch, keď sa rozhodovalo o jej ďalšom pôsobení na katedre. 

Archív FiF UK, fond Tatiana Pišútová, Životopis zo dňa 20. 10. 1976 a zo dňa 15. 4. 1981. 

Archív FiF UK, fond Vojtech Ondrouch. Hodnotenie podpísal Milosalv Gosiorovský. 

Porovnaj štúdiu: VALACHOVIČ, Pavol: Vojtech Ondrouch (1891 – 1963). Príspevok k dejinám slovenskej historiografie. Acta historica Posoniensia VIII, 2008. Historické štúdie. K životnému jubileu Mikuláša Píscha, s. 124 – 149. 

Starostlivosť o predmet starovekých dejín ocenil aj prof. Branislav Varsik vo svojom posudku zo dňa 29. 5. 1972. 

Archív FiF UK, fond Tatiana Pišútová, Životopis zo dňa 15. 4. 1981. 

Archív FiF UK, fond Tatiana Pišútová, Životopis zo dňa 1974. 

Archív FiF UK, fond Tatiana Pišútová, Životopis zo dňa 10. 11. 1974. 

Archív FiF UK, fond Tatiana Pišútová, Životopis zo dňa 10. 11. 1974. 

Archív FiF UK, fond Tatiana Pišútová, Životopis zo dňa 10. 11. 1974. 

Archív FiF UK, fond Tatiana Pišútová, Posudok zo dňa 1. 11. 1982. 

Príroda a Spoločnosť (ďalej PaS), 15, 1966, č. 20. 

PaS 15, 1966, č. 21. 

PaS 16, 1967, č. 12. 

PaS 15, 1966, č. 25. 

PaS 16, 1967, č. 4. 

PaS 16, 1967, č. 8. 

PaS 16, 1967, č. 14. 

PaS 16, 1967, č. 17. 

PaS 16, 1967, č. 18. 

Archív FiF UK, fond Tatiana Pišútová,, Posudok zo dňa 31. 5. 1976 a zo dňa 1. 11. 1982.

Publikované in: Acta historica Posoniensia X: Historické štúdie. K životnému jubileu Zuzany Ševčíkovej. Bratislava 2009, s. 215 - 221

Doc. PhDr. Marián Skladaný, CSc.

narodil sa 1940, Vranov nad Topľou 

Prednášal všeobecné dejiny stredoveku a raného novoveku. Vo vedecko-výskumnej oblasti sa zameriaval na hospodárskej dejiny 15. a 16. storočia, dejiny baníctva a dejiny obchodu s meďou. 

Výberové práce:

Ján Thurzo v Mogile (1469-1496). In Historica. Bratislava : 24-25/1973, s. 203 - 222.

Zhusťovanie medených rúd a sciedzanie medi v banskobystrickej oblasti. In Veda a technika na Slovensku 4. Košice : Vysoká škola technická, 1990. s. 32 - 42.

Počiatky scedzovacej huty v Moštenici (1496-1526). In Veda a technika na Slovensku 4. Košice : Vysoká škola technická, 1990. s. 124 - 137.

Počiatky erárneho podnikania v stredoslovenskom baníctve. In Slovensko a Habsburgská monarchia v 16. - 17. storočí. Bratislava : Katedra slovenských dejín a archívnictva FiF UK, 1994. s. 50 - 59.

Prvá thurzovsko-fuggerovské zmluvy o spoločnom mediarskom podniku. In Historický časopis. 43/1995, č. 2. s. 215 - 229.

Ján Thurzo z Betlanoviec (1437 - 1508) - priekopník ranokapitalistického podnikania v európskom baníctve. In Spiš v kontinuite času. Prešov : 1995. s. 41 - 47.

Thurzovsko-fuggerovský mediarsky podnik v Banskej Bystrici. In Päťsté výročie vzniku thurzovsko-fuggerovského mediarskeho podniku v Banskej Bystrici. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela, 1995. s. 8 - 37.

Emilián Stavrovský

narodil sa 7. 7. 1924.
zomrel 6. 6. 1996 v Bratislave. 

Na katedre všeobecných dejín pôsobil od roku 1949 až do roku 1992, kedy odišiel do dôchodku, venoval sa východeurópskym dejinám (resp. najstarším dejinám Ruska) - od počiatku prvých slovanských štátov na východe až do vzniku ruskej ríše za Petra I. Veľkého.

Vo vedecko-výskumnej oblasti sa venoval predovšetkým hospodárskym a sociálnym problémom na východnom Slovensku, odkiaľ pochádzal, problémom rusínskej národnosti a zložitým problémom vzťahov národnostných skupín a menšín, ktoré žili v prihraničných oblastiach Slovenska, Ukrajiny a Poľska. 

Z diela:

K otázke vývinu hospodárstva a postavenia poddaných na severovýchodnom Slovensku v 17. st. In: Historické štúdie, 1960, VI., s. 263-301;

K triednemu boju poddaných na severovýchodnom poľsko-uhorskom pohraničí v druhej polovici 17. a prvej polovici 18. st. In: Sborník prác Filosofické fakulty Brněnské university, X, 1961, č. 8, s. 296-312;

K sociálnej diferenciácii poddaných na východnom Slovensku v 16.-17. stor. In: Zborník FF UK Bratislava. Historica, R. XV, 1964, s. 235-260;

Makovické panstvo v 16.-18. storočí. (Príspevok k osídleniu, etnickej a cirkevnej príslušnosti obyvateľstva na severovýchodnom Slovensku). In: Zborník Univerzity Komenského. Historica, R. XXXVII, 1987, s. 63-106;

Slovac'ko-poľs'ko-ukrajins'ke prykordoňňa do 18 stoliťťa. Prešov 1967, 237 s.

Zuzana Ševčíková

Narodila sa v roku 1947 

Doc. PhDr. Zuzana Ševčíková, CSc. do roku 2014 prednášala dejiny umenia, dejiny umenia Byzancie a úvod do problematiky ochrany kultúrneho dedičstva. Viedla semináre so zameraním na kultúrne kontakty Európy v stredoveku (Stredoveké cesty Európy I. a II), semináre s tematikou umenia  Byzancie a k otázkam pamiatkovej ochrany.

Vo vedecko-výskumnej činnosti sa zameriava na staršie dejiny kultúry, umenia a architektúry. Absolvovala študijné pobyty v Grécku a v Nemecku. Publikovala výsledky grantových úloh v medzinárodnej spolupráci k umeniu Byzantska na pomedzí východnej a západnej kultúrnej oblasti v 9.-13.storočí. Sústavne publikuje výsledky vedeckej činnosti  z oblasti ochrany a obnovy kultúrneho dedičstva. 

Prehľad najvýznamnejších prác:

Michalská veža. Bratislava, Príroda 1984. 70 strán. (Spoluautor: V. Obuchová)

Pamiatková obnova záhrady U Červeného raka. Bratislava, Príroda 1985. (Spoluautori P. Baxa, V. Obuchová)

Ludwik Korkoš. Bratislava, Tatran 1986. 164 s. (Edícia Profily, zv.60)

Okno. Remeslo, technika, umenie. (Okno v dejinách umenia a v pamiatkovej obnove). Bratislava, Príroda 1990, 108 s.

Architektúra v dotyku východného a západného rítu 9.-13.stor. (K problémom centrál s pôdorysom vpísaným). In: Architektúra a urbanizmus 26, 1992, č. 2, s. 87-109.

Einige Fragen des architektonischen Raumes und der Liturgie- Byzanz und Europa. Zborník z konferencie Stredný Dunaj a juhovýchodná Európa vo včasnom stredoveku (6. - 12. storočie). Bratislava, Univerzita Komenského, 1995, s. 56-70.

13. századi Trónoló madonna –szobor Dunajská Lužná. A „Misérdi Madonna“ újrafelfedezése. In: Muvészettorténeti Értesíto XLV. č. 3-4, 1996, s. 267 – 276.

The message of Byzanitum in post-greatmoravian picture of Slovakia (in architecture and arts). In: Thessaloniki – Great Moravia. Zborník z medzinárodného sympózia v dňoch 14. - 19. októbra 1997. Hellenic Association for Slavic studies, SS. Cyril and Methodius center for cultural studies. Thessaloniki, 1999. ISBN 960-85959-3-2. 

Niekoľko nových poznatkov k urbanistickému vývoju Dolného mesta Nitra. In: Archaeologia Historica,č.23,1998, s.379-387

Gestalten des Hauses auf der Michalská –Strasse 14-16 in Bratislava. In: Mittelalterliche Häuser und Strassen in Mitteleuropa. Varia Archaeologica Hungarica. Budapest – Pécs, 2000, s. 107 – 111. ISBN 963 739 177 0.

Arpád Račko, sochy. Monografia sochára. Vyd. ETC GRAFO, Košice, 2000.  155 strán. ISBN80-968395 -0-0.

Dvorec cisterciánov na Michalskej ulici v Bratislave. Niekoľko novších poznatkov. In: Archaeologia historica, č. 29, 2004, s. 469 – 475.

Kaštiele v Krasňanoch. K dejinám pamiatkových hodnôt. In: Pamiatky a múzeá, č. 2, 2005, s. 33  - 38. (Spoluautor V. Obuchová.)

Dejiny európskeho stredoveku. I. Raný stredovek. Vydavateľstvo Michala Vaška Prešov, 2006. ISBN 80-7165-576-7. (Spoluautori: V. Múcska, M. Daniš.)

Herta Tkadlečková

Ako historička fašizmu:

Vo všeobecnosti možno povedať, že slovenská historiografia najmä obdobia rokov 1970 až 1989 sa bude aj v budúcnosti problematicky hodnotiť. Aj keď je pravda, že politika „zasahuje“ do historiografie aj v demokratických štátoch – napr. Historikerstreit v SRN – takéto prejavy majú úplne iný charakter. Politické zásahy spojené s „normalizáciou“ po okupácií v roku 1968 jednoznačne ovplyvnili nielen osudy Československa ale aj mnohých  historikov. V tomto ohľade budeme musieť aj pri čítaní historiografických prác rozmýšľať nad cenzúrou i autocenzúrou u jednotlivých autorov. Budeme musieť písať o nevydaných knihách i nemožnosti pokračovať vo výskume.  Nehovoriac už o pokračovaní kontaktov s kolegami v západnej Európe. Historiografia sa takto pri mnohých témach a autoroch ocitla „v tuneli“.

Historická tvorba doc. Herty Tkadlečkovej je týmto jednoznačne poznamenaná, a preto aj torzovitá. K všeobecným dejinám sa dostala po roku 1963, keď začala pôsobiť na novozaloženej katedre všeobecných dejín.[1] Všeobecne toto obdobie prinieslo závan politického a ideologického uvoľnenia, čo mohli využiť i historici. Vychádzajúc zo svojich vynikajúcich jazykových znalostí i zahraničných študijných a výskumných pobytov sa začala profilovať ako historička fašizmu. Na konci 60. rokov – potom mohla napísať prácu, ktorá mohla mať miesto aj v dejinách európskej historiografie o fašizme. Pokladám za nevyhnutné povedať, že už téma jej doteraz nevydaného habilitačného spisu „Talianska fašistická strana a jej politická ideológia“, ktorý dopísala vo februári 1969 bola významná nielen z pohľadu československej historiografie, ale nemala v danom období pendant ani v európskej historiografií.

Problém ideológie (resp. svetonázoru) vo výskume fašizmu i nacizmu sa len postupne profiloval. Bolo to iste ovplyvnené aj podceňovaním tohto problému historikmi. Tento prístup vychádzal aj z toho, že historici – napr. A. Bullock pokladali Hitlera „len“ za najväčšieho demagóga  v 20. storočí. Aj podľa Bullocka nešlo o obsah ideológie, ale o formu, ktorou fašisti (teda Mussolini i Hitler) pôsobili na masy. Jednu z prvých prác, ktorá sa týkala svetonázoru, resp. ideológie vo fašistickom hnutí (v tomto prípade v nemeckom nacizme)  napísal Martin Broszat v roku 1960 pod názvom Nationalsozialismus. Weltanschaung. Programm und Wirklichkeit.  Ak by som túto prácu len zhruba porovnával so spisom Tkadlečkovej musím poznamenať, že Broszat, ktorý sa stal neskôr jedným z najvýznamnejších znalcov problematiky nacizmu a riaditeľom Inštitútu pre moderné dejiny v Mníchove, sa ani zďaleka nepokúsil o systematickú analýzu tohto problému. Treba však priznať, že sa snažil o vymedzenie vzťahu politickej ideológie a programu NSDAP. Pri analýze obsahu nacistického svetonázoru rozoberal svetonázor predchodcov nacizmu v Nemecku. Brozsat tvrdil, že „....NSDAP stála síce ideologicky na pleciach buržoázno-všenemeckých nacionalistov a antisemitsko-nacionalistických sektárov predvojnovej doby, ale štýlom, organizačným a propagandistickým dynamizmom bola avantgardou vedome formovanou Hitlerom, Goebbelsom a ich pomocníkmi podľa vojenských a revolučných skúseností 20. storočia.“ Na základe takéhoto tvrdenia našiel Broszat podobnosť NSDAP s Mussoliniho fašistami a revolučnou teóriou a praxou V. I. Lenina. Podľa Brozsata bola dôležitejšia forma ako obsah. „Za senzačné úspechy neďakoval Hitler a NSDAP duchovnej presvedčovacej sile myšlienky (rozumej ideológií – E.N.), ale práve ich neracionálnej usilovnosti, ... a zjavnej agitácií, ktorá niekoho strašila...Orginalita strany nespočívala v jej tzv. myšlienkovom bohatstve, ...Bola to dynamika tejto strany, jej pochody, ...uniformita, pochodujúce SA-kolóny.... Sila NSDAP spočívala v jej vystupovaní a v jej propagandistických metódach.“ Broszat sa nepokúsil v tej dobe ešte vymedziť vzťah medzi ideologickými dogmami nacistov a politickými rozhodnutiami v nacistickom Nemecku, resp. medzi ideológiou nacizmu a nacistickým režimom formovaným po zmocnení sa vlády v roku 1933. Nakoniec Broszat patril spolu s  H. Mommsenom k funkcionalistom, ktorí takýto kauzálny nexus skôr popierali.

V tomto ohľade je treba vyzdvihnúť systematický prístup Tkadlečkovej v jej habilitačnom spise, ktorý sa prejavil už v štruktúre jej práce. Spomínaná Broszatova kniha pri komparácií vyznieva len ako naznačenie danej problematiky.

Autorka veľmi jasne pred seba kladie úlohu „ujasniť si aspoň zásadne, kedy hnutie vedené Mussolinim nadobúda fašistický charakter v tom zmysle, v akom sa tento výraz používa ako terminus technicus v modernej historiografii.“[5]  V tom vidím veľký význam jej práce. Snažila sa vždy veľmi jasne formulovať otázku, na ktorú následne veľmi usilovne hľadala logickú odpoveď. Akoby jasne dávala najavo, že dobre položená otázka je vlastne už polovica odpovede.

Vynikajúce jazykové znalosti, ale aj poctivá heuristika je umožnili už v úvode práce  analyzovať európsku literatúru o fašizme, isteže s prevahou historických prác od talianskych autorov. 

V kapitole „Počiatky fašistického hnutia a vznik fašistickej strany“ potom analyzuje činnosť Mussoliniho i fasci prostredníctvom politiky intervencionizmu v roku 1915. Intervencionizmus autorka presvedčivo interpretuje ako problém vnútornej politiky. „(...) Zasadzovať sa o vstup do vojny znamenalo viesť tlak, organizovať odpor proti vláde, ktorá bránila stanovisko neutrality (...).“[6] Pedantnou analýzou intervencionizmu Tkadlečková ukazujem, že tieto útoky boli orientované nielen osobne, proti vláde, politickej orientácií, ale aj proti neschopnosti liberálneho štátu, i socialistickej strane, ktorej členom Mussolini predtým bol. Autorka veľmi precízne zaznamenala aj Mussoliniho „prevrat“ od kritiky socialistov v roku 1915 k jeho antisocializmu v roku 1920. Jednoznačne napísala: „Pri celkovom pohľade na Musolinim vedené intervencionistické hnutie vidíme teda, že ho charakterizuje: 1. boj za nacionalistické ciele, 2. spájanie sa s každým, kto je za vstup do vojny, bez ohľadu na to akú spoločenskú vrstvu alebo politickú skupinu reprezentuje, 3. spájanie nacionalistických hesiel s heslami revolučnými, 4. útoky proti socialistom v mene socializmu, 5. organizovanie hnutia v uliciach na ovplyvnenie, ale možno aj na zastrašenie verejnej mienky a na organizovanie tlaku zdola proti parlamentnej väčšine.“ Táto analýza je dôležitá aj preto, lebo umožňuje autorke polemizovať s tvrdeniami, že Mussoliniho hnutie malo už v roku 1915 fašistický charakter. Autorka v tomto ohľade uzatvára tento problém nasledovne: „(...) kým zväzky (rozumej fasci – E.N.) sa neusilujú o získanie masovej základne tým, že sa vydávajú za jediného bojovníka za hospodárske a sociálne práva vykorisťovaných vrstiev spoločnosti, dovtedy sa zásadne nelíšia od iných zložiek intervencionistického prúdu.... Celá pôsobnosť zväzkov bola viac zameraná na to nadchnúť masy pre vojnu, než ich získať pod svoje vedenie. Ich aktivita sa teda nezameriavala na odbúranie politického zázemia iných strán.“ Na základe týchto základných indícií urobila Tkadlečková jednoznačný záver „Kým chýbajú  (...) tri faktory, teda: špecifická sociálna demagógia, agresívna netolerancia v prvom rade voči stranám s masovou základňou a snaha zmocniť sa vlády, dovtedy nemožno hovoriť o fašistickom charaktere mussoliniho hnutia, ak keby malo všetky ostatné, sekundárne znaky.“ Aj na tejto malej ukážke možno demonštrovať presvedčivosť autorkinej analýzy a jej schopnosť urobiť všeobecný záver, ktorý sa týka fašistického hnutia ako takého.

Podobne analyzuje aj Fasci di combattimente, ktoré vstúpili na taliansku politickú scénu v marci 1919. Robí jednoznačný záver, že nemajú charakter modernej politickej strany, „(...) majú oveľa viac charakter útočných oddielov ešte neexistujúcej politickej strany, než politickej strany samotnej.“ Autorka ich pripodobnila k oddielom SA z prvej polovice 20. rokov v Nemecku, ktoré existovali v rámci NSDAP. Tkadlečková prostredníctvom precíznej analýzy dokazuje, že do „Od jari 1919 do jesene 1920 Mussoliniovci ešte ničím nenaznačujú, že by im išlo o dosiahnutie politickej moci v štáte, že by sa politická moc v ich rukách niečím podstatne líšila od dovtedajšieho politického režimu v Taliansku.“

Pri analýze samotného fašistického hnutia prevezme Alatriho tézu, že ho možno charakterizovať ako „preventívnu kontrarevolúciu“. Od klasickej kontrarevolúcie sa podľa Tkadlečkovej toto hnutie líši nasledovne: „(...) nevystupuje ako reprezentant starých politických síl, proti ktorým bolo revolučné hnutie zamerané (rozumej hnutie robotníkov – E. N.), pretože v rokoch 1919-1920 sa jasne prejavila ich politická bezmocnosť. A v súlade s tým nechcú (rozumej fašisti – E. N.) ani obnoviť starý režim, pretože ten sa v minulosti ukázal labilným, príliš otvoreným pre možné zmeny, ktoré mu neboli na prospech. Fašisti chcú dosiahnuť taký politický režim, ktorý by im umožnil sústrediť moc vo svojich rukách a pritom si zabezpečiť, alebo vynútiť podporu väčšiny obyvateľstva, aby paralyzovali snahu akýchkoľvek iných síl o zaktivizovanie más.“

Tkadlečková veľmi presvedčivo popísala aj pseudolegálnu fašistickú cestu k moci. Napísala: „Tak sa zrodila klasická fašistická cesta k moci, ktorej podstata spočívala v kombinácií kontrarevolučného teroru s maximálnym využitím legálnych ciest, ktoré umožňoval demokratický režim.“ Jej rozsiahle vedomosti o nacizme v Nemecku i fašizme v Taliansku jej umožnili – akoby mimochodom – aj v tomto prípade porovnať situáciu v obidvoch hnutiach. Prostredníctvom útokov napr. na ľudovú stranu autorka veľmi jasne demonštrovala antidemokratický (i antiparlamentný) charakter fašistického hnutia. Podobne sa zaoberala aj jeho antisocialistickým  zameraním. Keďže sa zaoberá v prvom rade ideológiou tohto hnutia – nachádza potvrdenie svojich téz nielen v činnosti, ale aj v Mussoliniho dobových tvrdeniach, ktorý sám označil svoju reč v parlamente za „reakčnú, antiparlamentnú, antidemokratickú a antisocialistickú“.  

V kapitole venovanej „Ideológií fašizmu prvej hodiny“ autorka zachytáva heterogénnosť tohto hnutia aj po založení strany v roku 1921. Kritizuje zjednodušujúce pohľady  v marxistickej literatúre, že je to hnutie maloburžoázie. Svoje tvrdenia dokladá obsiahlou analýzou sociálnej stratifikácie fašistického hnutia. Znovu dokazuje svoje obsiahle znalosti nielen z problematiky nacizmu, ale dokáže veľmi jasným spôsobom rozobrať aj činnosť iných politických strán (socialistov, komunistov). Keď prejde k formovaniu filozoficko-teoretickej zložky fašistickej ideológie spomenie nielen myšlienkové prúdy, na ktoré taliansky fašizmus nadväzoval (napr. Nietzscheho, Sorela a Pareta), ale na rozdiel od spomínaného Broszata následne v Mussolinoho textoch nám ukazuje jasné ideologické posuny tohto politika vo vzťahu k jeho svetonázorovým „predchodcom“. Poukazuje na korene Mussoliniho kritiky marxizmu. Venuje sa jeho kritike demokracie „ako vlády nikoho“. Rozoberá jeho teóriu elity, ktorú porovnáva s Paretom. Pre vodcu talianskych fašistov elitu predstavovali fašistickí vodcovia. Ich výmena (na rozdiel od Paretového chápania výmeny elít) bola možná len v rámci hierarchizovaného rebríčka vo vnútri fašistickej elity. Venuje sa aj problematike násilia u Mussoliniho, keď cituje jeho predstavy o ideálnom type fašistu, ktorý má „meč medzi zubami, bomby v rukách a suverénne pohŕdanie voči nebezpečenstvu v srdci“ Fašistický teror nedokazuje len takýmito tvrdeniami, ale dokumentuje ho aj konkrétnymi činmi (napr. v provincii Ferrara). Pri jej systematickej analýze základov ideológie fašizmu nemôže prejsť aj problematiku fašistického syndikalizmu. 

V kapitole príznačne nazvanej „Postavenie fašistickej strany vo fašistickom štáte“ sa venuje jednotlivým etapám  zavádzania fašistickej diktatúry. Dosť konvenčne vymedzuje  základnú periodizáciu. Roky 1922 – 1925 (1. etapa  - koaličná vláda), 1925 – 1927 (2. etapa - zavádzania fašistickej diktatúry), 1927 – 1930 (3. etapa - teror vo vnútri štátu), 1930 – 1935 (4. etapa – vrcholnú fáza talianskeho fašizmu). Autorka však tento problém spracováva po svojom. Sama tento problém pomenovala nasledovne: „Za hlavný nedostatok v doterajšom spracúvaní vnútorného vývoja fašistickej diktatúry považujeme, že sa nevenovala dostatočná pozornosť súvislostiam medzi vnútorným vývojom fašistickej strany a zmenami v mocenskom systéme štátu.“ Zmeny postavenia fašistickej strany chcela porovnávať so zmenami v samotnom režime. Znovu sa ukazuje je výnimočná schopnosť komparovať situáciu v Taliansku a Nemecku. V tomto prípade najprv v spomenutej prvej etape. Pričom analyzuje nielen Mussoliniho spojencov (nacionalistov, Gentileho neoliberálov), ale venuje sa aj prechodu od squadristov k fašistickým milíciám, ktoré porovnáva s organizáciou SS v nacistickom Nemecku. Veľký priestor venuje „čistkám“ vo fašistickom hnutí, pričom jasne ukazuje, z akého dôvodu a kedy sa uskutočnili, akú mali funkciu, ako posilňovali pozície vodcu (rozumej Mussliniho). Aj keď to autorka nespomenula historik 20. storočia pri čítaní tejto rozsiahlej časti nachádza sám podoby medzi čistkami vo fašistickom i komunistickom hnutí. Rozsiahly priestor venuje aj funkciám i organizácií strany nielen v spoločnosti ale aj do vnútra fašistického hnutia. Tkadlečkovej jasná analýza umožňuje pochopiť vodcovský princíp i hierarchiu v strane. Autorka jednoznačne vo vzťahu k danému problému napísala „Vodcovský princíp, ktorý znamenal princíp autority každého vodcu smerom nadol a princíp zodpovednosti smerom nahor, určoval mimoriadne postavenie toho, nad kým už nebola nijaká vyššia autorita, kto teda nebol nikomu zodpovedný a sám bol autoritou pre všetkých“

Z hľadiska analýzy základného postulátu tejto kapitoly autorka urobila logický záver, že „Vo chvíli zavŕšenia fašistickej diktatúry, orgány fašistickej strany inštitucionálne splynuli s orgánmi štátnej moci a ich ďalší vývin už vôbec nemožno sledovať oddelene od vývoja štátu.“

Rozsiahlu časť svojho spisu venovala autorka aj analýze problematiky „národa, štátu a strany“ vo fašistickej ideológií, pričom ako sama uviedla, v tomto prípade musela ísť až do obdobia 30. rokov, keďže niektoré výrazné prvky sa rozvíjali až vtedy v súvislosti so zmenou zahranično-politického kurzu fašistického štátu. 

Tkadlečkovej habilitačný spis – nevydaná monografia – ostal žiaľ známy len pre úzku skupinu historikov. V čase normalizácie, ktorá tak postihla aj jej osobný osud nemohla počítať s tým, že vyjde knižne. Nejde v tomto ohľade len o osobné postihnutie historičky. Systematický rozbor fašistickej ideológie, ktorý predstavila v svoje práci mohol pri cudzojazyčnom vydaní tejto knihy znamenať medzinárodné uznanie nielen pre slovenskú historičku, ale aj pre československú – teda aj slovenskú historiografiu. Tkadlečkovej práca mohla ovplyvniť diskusie  intencionalistov a funkcionalistov, ktorí sa zaoberali práve vzťahom politickej ideológie a reálnej politiky vo fašistickom hnutí.

Napriek výnimočných znalostiam problematiky fašizmu mohla publikovať autorka do prevratu v roku 1989 len niekoľko štúdií venovaných problematike fašizme. Obraz Tkadlečkovej ako historika vytvorený len na základe vydaných štúdií musí preto vyznieť torzovito. Jednu kapitolu zo spomenutého habilitačného spisu uverejnila v zborníku FF UK Historica v roku 1969 pod názvom „Vznik fašistického hnutia a fašistickej strany v Taliansku“. Časť ďalšej kapitoly sa v prepracovanej podobe dostala do štúdie „Hlavné prvky a tendencie talianskej fašistickej ideológie.“

Analýza tých niekoľkých štúdií, ktoré autorka mohla vydať pred rokom 1989 nám umožňuje aspoň  čiastočne zachytiť široký diapazón problémov, ktorým sa autorka venovala. Dve štúdie zamerala aj na problematiku zahraničnej politiky. Čítanie jej textov aj v súčasnosti pokladám za dôležité nielen pre profesionálneho historika, ale aj pre študentov histórie. Je to aj z dôvodov metodických i metodologických, keď sa v súčasnosti mnohokrát stretávame s prístupom, že metodológia (ale aj precízna metodika) sa u mnohých historikov úplne stráca. Autorka aj na relatívne malom priestore štúdie dokáže vždy jasne vymedziť tému. Je to len zdanlivo jednoduchá vec, ale pri čítaní jej štúdie „Vplyv vojny proti Etiópii na fašistický režim v Taliansku“ si uvedomujem, čo  to znamená, keď autorka jasne napísala: „Určujúcim aspektom našej práce – ako to vidieť aj z názvu – je vplyv vojny proti Etiópii na fašistický režim v Taliansku. Tému sme si takto vytýčili z viacerých príčin: 1. Umožňuje sústrediť sa na súvislosti, ktorý sa doposiaľ nevenovala špeciálna pozornosť. 2. Pri dôslednom oddeľovaní javov vyplývajúcich  z vplyvu nacistického Nemecka, a javov vyplývajúcich z pomeru politických síl v samotnom Taliansku možno dospieť k záverom, ktoré by sa mohli použiť ako východisko na komparáciu iných fašistických režimov v predvečer a na začiatku druhej svetovej vojny. 3. Ak sa nám podarí osvetliť vnútorný pohyb režimu v súvislosti s vojnou, pochopíme ako a kedy sa antifašistické sily, ktoré sú po roku 1925. roku slabé, neraz dezorientované a úplne izolované od más, dokážu presadiť natoľko, že od roku 1938-39 spôsobujú trvalú krízu režimu.“

Dovolím si len malé odbočenie. Takéto dôsledné načrtnutie základných problémov nám v prenesenom zmysle umožňuje pochopiť aj inú stránku činnosti doc. Tkadlečkovej. Ako vynikajúci vysokoškolský pedagóg bola schopná študentov viesť práve takýmto systematickým spôsobom. Dosiahla preto výborné výsledky najmä pri práci so  študentmi – v ich v diplomových prácach (keďže doktorandov oficiálne nesmela pred rokom 1989 školiť - aj keď ich „neoficiálne“ viedla). 

V spomenutej  štúdií sa autorka nezaoberala len reáliami samotného konfliktu, ale veľmi jednoznačne analyzovala aj všeobecnú rovinu vzťahu fašistického režimu a vojny. V podstate odmietla predstavy o „mierovej“ a „vojnovej“ etape fašistického (i nacistického) režimu. Snažila sa veľmi logicky ukázať súvislosť medzi budovaním fašistického režimu a jeho imperiálnymi ambíciami  v Afrike. Načrtnutý problém autorka dávala do oveľa väčších súvislostí s vnútorným vývojom režimu, ako by sme čakali. Tvrdila, že: „1. Vojna bola pre taliansky fašizmus východiskom zo špecifickej prechodnej situácie, keď sa už – a ešte – neprejavil vo väčšom rozsahu odpor proti režimu, ale režim nemal ani oporu v masách. 2. Korporatívny „systém“, ktorého príprava mala vyvolať dojem, že fašistická strana hľadá východisko z hospodárskej krízy, nezmenil sociálno-ekonomickú základňu spoločnosti, ani nevytvoril predpoklady pre ďalší ekonomický rast kapitalistickej spoločnosti.“ Ďalej sa venovala  dôsledkom pokračujúcej fašizácie na kultúru i masovokomunikačné prostriedky. Urobila logický záver, že „Bezprostredne po porážke Etiópie dosiahol fašistický režim svoj kulminačný bod – opojenie z víťazstva upevnilo prechodne pozície fašistickej strany.“ Nezabudla pripomenúť, že vojna zblížila aj postavenie fašistického Talianska a nacistického Nemecka. Za veľmi dôležitú pokladám aj jej analýzu rasizmu, kde jasne ukázala „vlastnú“ taliansku cestu.

V niekoľkých uverejnených historiografických štúdiách i recenziách mohla aspoň čiastočne ukázať svoju veľkú sčítanosť v danej problematike a jej využitie pri zaujímaní postojov k rozličným autorom. Znovu môžem len konštatovať, že napriek tomu, že historiografiu fašizmu a nacizmu prednášala študentom už pred rokom 1989 – nedostala  nikdy priestor nato, aby napísala syntetizujúcu monografiu na danú tému.

Svoje rozsiahle znalosti o fašizme mohla v písomnej podobe sprostredkovať aspoň čiastočne študentom po zmene režimu v roku 1989. Konečne jej mohli vyjsť aspoň dva učebné texty pre vysokoškolských študentov, ktoré sa týkali 20. storočia. Prvý z nich  - Všeobecné dejiny 1. (Bratislava 1990) je venovaný dejinám nacistického Nemecka a fašistického Talianska. Autorka prehľadným spôsobom sprístupnila študentom dejiny obidvoch režimov, pričom pridala aj analýzu medzivojnových dejín Rakúska. Tieto skriptá sú doteraz používané na FF UK pri vyučovaní špeciálnych predmetov ako Dejiny Nemecka v 20. storočí, alebo Mein Kampf ako historický dokument. Druhý text pre vysokoškolských študentov vyšiel pod názvom Úvod do politických dejín Európy (1871 – 1945). Ak by som len glosoval poznámku o týchto učebným textoch musím povedať, že sú to doteraz v podstate jediné texty pre vysokoškolských študentov na Slovensku k všeobecným dejinám 20. storočia.  

Najčítanejšími textami historikov po väčšinou učebnice. Je logické, že po zmene režimu v roku 1989 bolo treba vymeniť ideologicky orientované texty predchádzajúcich učebníc novými publikáciami. Doc. Tkadlečková bola členkou kolektívu, ktorý pripravil v 90. rokoch 20. storočia nové učebnice pre základné školy. Jej interpretácia dejín takto ovplyvňuje doteraz žiakov a dúfajme aj ich rodičov. Je spoluautorkou učebníc: Dejepis 3 : na prahu moderného sveta; Dejepis 4 : svet v novom storočí; ako aj dejepisných čítaniek. Uvedené učebnice vyšli aj v maďarskom jazyku. Len tvorcovia učebníc vedia oceniť koľko akríbie, pracovitosti i osobného nasadenia bolo potrebné, aby prijateľným jazykom autorka sprostredkovala rozporuplné dejiny 19. a 20. storočia. Bolo potrebné skutočné autorkine majstrovstvo, aby na malej ploche učebného textu získali žiaci prehľad o tom „čo sa skutočne stalo“.

Po vzniku časopisov Historická revue a História – revue  prispievala autorka aj do týchto médií, ktoré popularizovali dejiny. Boli to články venované 20. storočiu – resp. najmä problematike fašizmu a nacizmu. Na každom z týchto článkov znovu dokazovala svoju schopnosť „cizelovať“ svoje texty a na relatívne malej ploche i pri veľkých témach, ktoré v článkoch riešila, dosiahnuť potrebný efekt, teda, aby aj laický čitateľ získal prehľad o danej téme. Treba povedať, že autorke sa to darilo i darí, iste aj preto, lebo je zakaždým kritická k tomu, čo napíše, resp. sa dokáže „hrať“ so svojim textom, kým nie „spokojná“ s výsledkom. Ak je takto kritická k vlastným textom, potom je logické, že má právo byť kritická k textom iných – vrátane svojich bývalých študentov.

Napriek tomu, že autorka v svojej historickej tvorbe bola ovplyvnená marxizmom, môžeme postupne na jej textoch sledovať, ako sa dokáže vyrovnať aj s týmto metodologickým prístupom a je ochotná zamýšľať sa nad problémom aj z iného pohľadu. Pre doc. Tkadlečkovú je analýza problému dôležitejšia ako pridržiavanie sa nejakej  ideologickej či metodologickej orientácie.

Môžem len ľutovať – nielen ako jej žiak – ale ako historik, že musela žiť svoj aktívny vek historika najmä v čase normalizácie. Neuverejnený habilitačný spis je dôkazom, že autorka mala vynikajúci potenciál stať známou európskou historičkou 20. storočia.

Na druhej strane chcem napísať, že sa snažila dať svojim študentom, čo najviac zo svojich vedomostí, aby boli pripravení nato, že raz sa „tunel“ skončí, a oni sa ocitnú v otvorenej spoločnosti, na ktorú ich profesionálne i ľudsky vynikajúco pripravovala. Musela do toho vložiť mnohokrát neskutočne veľa osobných síl a svojho optimizmu. Jej prednáškové cykly na rozličné témy 20. storočia tak môžu rezonovať v jej žiakoch doteraz.

„Skutočný Majster je ten, kto vychová najviac Majstrov a nie ten, kto má najviac žiakov.“ 

Eduard Nižňanský

Životopis doc. H. Tkadlečkovej bol uverejnený v zborníku V premenách stáročí (eds. E. Nižňanský – P. Petruf) Bratislava 2001, ktorý bol vydaný z životnému jubileu autorky. V tomto zborníku vyšla aj jej výberová bibliografia. 

BULLOCK, A.: Hitler. A Study in Tyranny. London 1962. 

BROSZAT, M.: Der Nationalsozializmus. Weltanschaung. Programm und Wirklichkeit. Stuttgart 1960, s. 49-50. 

Tamže, s. 43. 

TKADLEČKOVÁ, H.: Talianska fašistická strana a jej politická ideológia. Nepublikovaný habilitačný spis. Bratislava 1969, s. 27.

Tamže, s. 30. 

Tamže, s. 37. 

Tamže, s. 38. 

Tamže, s. 39. 

Tamže, s. 48. 

Tamže, s. 50. 

Tamže, s. 50. 

Tamže, s. 56. 

Tamže, s. 62. 

Tamže, s. 62 – 64. 

Tamže, s. 79. 

Tamže, s. 79 – 83. 

Tamže, s. 89. 

Tamže, s. 95 – 99. 

Tamže, s. 101. 

Tamže, s. 110 – 124. 

Tamže, s. 128 – 135. 

Tamže, s. 130. 

Tamtiež, s. 135. 

Tamže, s. 196. 

Problematiku intencionalizmu autorka glosovala  napr. v recenzii knihy D. J. Goldhagena: Hitlers villige Volstrecker. Ganz gewöhnliche Deutsche und der Holocaust. In: Studia  historica Nitriensia 6, 1997, s. 256- 259. 

TKADLEČKOVÁ, H.: Vznik fašistického hnutia a fašistickej strany v Taliansku. In: Historica XX, 1969, s. 127 – 165. 

TKADLEČKOVÁ, H.: Hlavné prvky a tendencie talianskej fašistickej ideológie. In: Historica XXIX-XXX, 1978-1979, s. 195 – 214. 

TKADLEČKOVÁ, H.: Zahraničná politika a diplomacia fašistického Talianska počas rúrskej krízy. In: Zborník FF UK, Historica, XXIV-XXV, Bratislava 1973-74, s. 99 – 136; TKADLEČKOVÁ, H.: Vplyv vojny proti Etiópii na fašistický režim v Taliansku. In: Zborník FF UK, Historica, XXVII, Bratislava 1976, s. 47 – 92. 

TKADLEČKOVÁ, H.: Vplyv vojny proti Etiópii na fašistický režim v Taliansku. In: Zborník FF UK, Historica, XXVII, Bratislava 1976, s. 47. 

Tamže, s. 90. Jej analýzu problematiky korporativizmu svojim rozsahom doteraz žiaden slovenský historik neprekonal. 

Tamže, s. 89 – 91. 

Pozri napr. TKADLEČKOVÁ, H.: Príspevok talianskych komunistov k marxistickej interpretácií fašizmu (1920 – 1935). In: ČČH, 26, 1978, č. 3, s. 384 – 409;

TKADLEČKOVÁ, H.: Pokusy talianskych komunistov o interpretáciu talianskeho fašizmu. In: Zborník k problematice dějin imperialismu, zv. 5, Praha: ČSAV 1978, s. 203-230;

TKADLEČKOVÁ, H.: Nové pohľady talianskej historiografie na fašizmus. In. Sborník s problematice dějin imperialismu. Praha : ČSAV 1982, s. 59 – 75;

TKADLEČKOVÁ, H.: K niektorým problémom fašizmu. In: Zborník FF UK, Historica, XXXVII, Bratislava 1990, s. 139 – 168;

Pozri aj recenzie kníh: LEWERENZ, E.: Die Analyse des Faschismus durch die Kommunistische Internationale, die Aufdeckung von Wesen und Funktion des Faschismus während der Vorbereitung  und Durchführung des VII. Kongresses der kommunistischen Internationale (1933 – 1935). (HČ, 24, 1976, č. 4, s. 606 – 609); RUGE, W.: Ende von Weimar. Monopol, Kapital und Hitler. (HČ, 33, 1985, č. 1, s. 116-119).

Bratislava : Orbis Pictus Istropolitana, 1995. 

Bratislava : Orbis Pictus Istropolitana, 1995. 

Dejepisná čítanka (3). Bratislava : Orbis Pictus Istropolitana, 1994; Dejepisná čítanka (4). Bratislava : Orbis Pictus Istropolitana, 2002. 

Pozri napr. O fašizme, fašistoch a totalitnej diktatúre. In: Historická revue 3, 1992, č. 4, s. 10-11; Kto podpálil Ríšsky snem? Dokumenty, pravda, politika...In: Historická revue 5, 1994, č. 8, s. 17-19; Vzostup pred pádom. Benito Mussolini – fašistický diktátor. In: Historická revue 7, 1996, č. 4, s. 16-7; Duce v bludnom kruhu fašizmu. In: Historická revue 7, 1996, č. 5, s. 17-8; Zločiny a tresty. Norimberský proces. In: Historická revue 7, 1996, č. 9, s. 19-21; Tri diktatúry. Fašizmus, nacizmus, komunizmus. In: Historická revue 14, 2003, č. 4, s. 24-26; Nacizmus, fašizmu, komunizmus. Časť 2. Nebezpečenstvo diktatúr. In: Historická revue 14, 2003, č. 6-7, s. 38-9; O jednej zabudnutej politickej vražde. Giacomo Matteotti a kríza talianskeho fašizmu. In: História revue 4, 2004, č. 3-4, s. 11-13; Fašizmus, nacizmus a diktatúra. In: História revue 7, 2007, č. 2, s. 32-35.

doc. PhDr. Pavol Valachovič, CSc.

Narodil sa v r. 1951 v Lozorne. Stredoškolské štúdium absolvoval na Strednej všeobecnovzdelávacej škole na Vazovovej 38 v Bratislave (1966-1969). V r. 1969 začal študovať odbor dejepis - latinčina na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, štúdium ukončil v r. 1974 na Filozofickej fakulte Univerzity J. E. Purkyněho v Brne.

Po skončení školy sa stal asistentom na Katedre všeobecných dejín a archeológie FiF UK v Bratislave, v r. 1975 začal internú ašpirantúru v odbore všeobecné dejiny, špecializácia dejiny staroveku. Kandidátsku dizertačnú prácu Hospodárske a sociálne problémy miest v Panónii v 4. - 5. storočí n. l. obhájil v r. 1981. V tom istom roku získal aj titul PhDr.

V r. 1979 - 1983 pracoval v Historickom ústave Slovenského národného múzea, kde sa venoval dejinám slovenského múzejníctva a vojenským dejinám.

Od r. 1983 pôsobil na FiF UK ako odborný asistent, v r. 1996-2018 ako docent pre staroveké dejiny. 

Pedagogická činnosť:

Prednášal dejiny staroveku (staroveké civilizácie I. - Orientálne civilizácie; staroveké civilizácie II. - dejiny starovekého Grécka a Ríma), viedol špeciálne kurzy  Civilizácia starovekého Grécka a Ríma, Úvod do muzeológie) viedol semináre (Grécka civilizácia - Ústavy gréckych štátov; Rímske cisárstvo 1. - principát, Rímske cisárstvo 2. - dominát; Úvod do štúdia antických dejín), viedol historický proseminár.

Vedecko-výskumná činnosť:

Vo vedecko-výskumnej činnosti sa zameriaval na dejiny rímskeho cisárstva, špeciálne na posledné dve storočia jeho vývoja.

V rokoch 2004 - 2006 viedol grantovú úlohu VEGA 01/1213/04 "Regionálne dejiny Trnavského kraja", v rokoch 2006 - 2007 je spoluriešiteľom grantovej úlohy VEGA 01/444/06 "Medzi antikou a stredovekom" (vedúci riešiteľ doc. PhDr. Vincent Múcska, PhD.).

http://edo.uniba.sk:8000/cgi-bin/gw_45_1e/chameleon?host=edo.uniba.sk%2b9909%2bDEFAULT&search=KEYWORD&function=INITREQ&SourceScreen=INITREQ&sessionid=2007100209403142192&skin=portal&conf=.%2fchameleon.conf&lng=sk&itemu1=2000&scant1=Valachovi%c4%8d%20Pavol&scanu1=1003&u1=2000&t1=%01179721&elementcount=3&pos=1&prevpos=1&rootsearch=3&

Od roku 2011 bol spoluriešiteľom grantovej úlohy VEGA 1/1007/11 - Kapitoly z dejín vied o antickom staroveku (klasická filológia, medievalistika, neolatinistika, byzantológia, klasická archeológia, dejiny  staroveku, numizmatika, archívnictvo, právna romanistika, cirkevné dejiny do 6. storočia, dejiny vied a antická filozofia) s akcentom na 20. storočie
Funkčná klasifikácia 01.4.0.4. - Základný výskum na vysokých školách
Vedúca riešiteľského kolektívu: Mgr. Erika Juríková, PhD.

Branislav Varsik

narodil sa 5. 3. 1904 v Myjave
zomrel 21. 5. 1994 v Bratislave 

Pochádzal zo starej myjavskej pytlikárskej rodiny. V r. 1915 začal študovať na gymnáziu v Nagykörösi v Peštianskej stolici, v r. 1918 sa vrátil domov a gymnaziálne štúdium ukončil v r. 1923 v Bratislave na gymnáziu na Gröslingovej ulici. Vysokoškolské štúdium histórie a geografie absolvoval vo Viedni (1923-1924, prof. H. Srbik, O. Redlich, A. Príbram, geografia u prof. E. Oberhummera a E. Brücknera), v Prahe (1924-1925, J. Šusta, V. Novotný, J. Dobiáš, geografia J. Daneš) a v Bratislave (1925-1928, prof. V. Chaloupecký, J. Borovička). Štúdium ukončil obhajobou práce Husiti a reformácia na Slovensku do žilinskej synody, za ktorú bol 25. 10. 1928 promovaný na doktora filozofie. Hneď po promócii získal ročné štipendium na štúdium v Paríži (1929, prof. L. Eisenmann).
V apríli 1931 nastúpil do Krajinského archívu v Bratislave, kde pracoval až do r. 1939. Počas pôsobenia v archíve absolvoval štúdium na štátnej archívnej škole v Prahe a v r. 1933 sa stal prednostom Krajinského archívu. Až do r. 1953 pôsobil ako inšpektor archívov a knižníc, v r. 1939 ho slovenská vláda vymenovala za experta pre spisovú rozluku s Maďarskom.
V r. 1933 obhájil habilitačnú prácu a stal sa súkromným docentom (na Filozofickej fakulte UK prednášal slovenské dejiny v 15. - 17. stor.). V r. 1938 sa stal mimoriadnym, v r. 1940 riadnym profesorom katedry všeobecných dejín FiF Slovenskej univerzity. Na Filozofickej fakulte pôsobil až do r. 1974. V r. 1939-1945 niekoľkrát zastával funkciu dekana FiF SU. V r. 1964 člen korešpodent SAV. Bol dopisujúci člen Učenej spoločnosti Šafárikovej v Bratislave, po jej zániku člen Slovenskej učenej spoločnosti.
V rokoch 1945-1948 pôsobil ako externý predseda Historického ústavu SAVU a redaktor jej časopisu Historica Slovaca, podpredseda novozaloženej Slovenskej historickej spoločnosti až do jej rozpustenia v r. 1950, v r. 1960 - 1966 predseda Slovenskej historickej spoločnosti, hlavný redaktor zborníka FF UK Historica až do r. 1974. V r. 1931 spoluzakladateľ nezávislého týždenníka Politika, ktorého bol spoluredaktorom a častým prispievateľom.
Ako popredný slovenský historik sa zúčastnil na medzinárodných historických zjazdoch - 1948 v Paríži, 1965 vo Viedni, 1970 v Moskve.

Dielo:

Slováci na pražskej univerzite do konca stredoveku (1926),
Husiti a reformácia na Slovensku do žilinskej synody (1932, habilitačná
práca),
Slovenské listy a listiny z 15. a 16. stor. (1956, doktorská práca).

Monografie:

Národnostný problém trnavskej univerzity (1938),
Národnostná hranica slovensko-maďarská v ostatných dvoch storočiach (1940),
Osídlenie Košickej kotliny I. - III. (1964, 1973, 1977),
Husitské revolučné hnutie a Slovensko (1965),
Zo slovenského stredoveku (1972),
Z osídlenia slovenského a stredného Slovenska v stredoveku (1984). 

Vyznamenania:

Zlatá medaila Univerzity Komenského (1963), Rad práce (1969), zlatá
čestná plaketa SAV Ľudovíta Štúra za zásluhy v spoločenských vedách
(1974), Národná cena SSR (1976), strieborná medaila SAV (1979). 

Literatúra:

Horváth, P. - HČ 42, 1994, č. 3, s. 604-608 + Dokumentační přehled 19.
1. 1989

Spracoval: Pavol Valachovič, 5. 4. 2004