Moldavsko

Moldavsko

Oficiálny názov: Republica Moldova, skrátene Moldova (rus. Респу́блика Молдóва, Молдóва, starší názov Молдáвия; angl. Republic of Moldova)

Rozloha:  33 843 km2

Počet obyvateľov: 3,4 mln (sčítanie ľudu z r. 2004)

Hranice: s Rumunskom a Ukrajinou

HDP na 1 obyvateľa (odhad na r. 2011, v prepočte na paritu kúpnej sily) – cca 3 400 USD

Mena: moldavský leu (MDL); najvyšší platný nominál – 1000 MDL

Nezávislosť: 25. december 1991

Osobitné pozn.: S územím dnešného Moldavska sa spája historický názov Besarábia (rum. Basarabia), nejde však o celkom totožné teritóriá (súčasťou Besarábie nikdy neboli oblasti na ľavom brehu Dnestra a na juhu sa zasa Besarábia rozprestierala až po Dunaj a Čierne more, zaberala teda aj územia, ktoré sú dnes súčasťou Ukrajiny). Sám názov Besarábia sa odvodzuje od mena valašského rodu Basarab.

V rámci Moldavska existujú dve autonómne územné jednotky - Gagauzsko a Podnesterská republika (ktorá je de facto nezávislá, no bez medzinárodného uznania).

Reliéf

Povrch Moldavska tvorí mierne vyvýšená a zvlnená rovina, najvyšší bod je Dealul Bălăneşti (430 m) v centrálnej časti krajiny (Moldavská pahorkatina, Kodry). Na severe a juhu Moldavska sa rozprestierajú najzápadnejšie výbežky euráziskej stepi. Typickými prvkami reliéfu sú početné úžľabiny a doliny - výsledok eróznej činnosti vody.

Pozoruhodnosťou reliéfu sú vyvýšeniny nazývané tovtre (toltre), ktoré sa nad okolím dvíhajú do výšky cca 100 m, ale nevznikli tektonickou činnosťou. Ide o rify, podmorské útesy, vytvorené živočíchmi, ktoré žili v tunajších moriach pred 20 mln rokov. Oblasť tovtrov leží na ukrajinsko-moldavskom pomedzí, na hornom Prute (cca 200 km od Kišiňova). Sú popretkávané dolinkami a kaňonmi prítokov horného Prutu (k najkrajším patrí napr. prielom rieky Zbruč na Ukrajine). www.tovtry.com Zvláštnosťou reliéfu je aj oblasť Sto pahorkov medzi Prutom a Dnestrom (asi 200 km od Kišiňova). Tu je asi 3500 pahorkov, ktorých výška dosahuje od 1,5 do cca 30 m. Prvý raz o tejto krajinnej zvláštnosti písal r. 1716 známy spisovateľ Dmitri Kantemir, ktorý jej dal meno Centum monticulli. Dosiaľ je oblasť málo preskúmaná, spája sa s rozličnými legendami o hrobkách a pod., ale zdá sa, že pahorky sú prírodnými výtvormi.

Až 75 % krajiny pokrýva černozem; lesy sú v dôsledku intenzívnej poľnohospodárskej činnosti vyklčované (tvoria iba 6 % plochy).

Vodstvo

Krajina nie je bohatá na vodné zdroje – ani povrchové, ani podzemné. Dve významné východoeurópske rieky - Dnester a Prut - tvoria jej západnú a východnú hranicu. Moldavsko má prístup aj k Dunaju – umožňuje ho asi 0,5 km úsek brehu na sútoku Pruta a Dunaja, pri dedine Giurgiuleşti. V priľahlých oblastiach je niekoľko jazier a rozsiahle močaristé územia.

Mestá

Kišiňov (Chişinău) - cca 650 tis. obyv., hlavné mesto Moldavska

Prvý raz sa spomína v 15. stor., ešte zač. v 19. stor. to bolo neveľké mesto (7 tis. obyv.) V r. 1820-23 tu žil vo vyhnanstve A. Puškin, ktorý tu napísal niekoľko významných diel. Puškinove spomienky na mesto neboli nijako lichotivé. R. 1818 sa Kišiňov stal sídlom Besarábskej oblasti (neskôr gubernie). Ešte na sklonku 19. stor. tu údajne iba 3-4 ulice pripomínali Európu, ostatná časť mesta mala skôr ázijský charakter. Ok. r. 1900 malo mesto vyše 100 tis. obyv. a stalo sa významným centrom židovského živlu v Rusku (takmer polovicu obyvateľov tvorili Židia). R. 1903 tu vypukli veľké protižidovské nepokoje (kišiňovský pogrom), pri ktorom prišlo o život 45 Židov a stovky boli zranených, židovské domácnosti a obchody vyplienené.

R. 1940 mesto poškodilo silné zemetrasenie (Moldavsko leží v blízkosti európskeho epicentra zemetrasení). Kišiňov veľmi utrpel v bojoch druhej svetovej vojny (zničené ¾ obytných domov). Z historickej architektúry sa v meste dodnes zachovalo iba niekoľko zväčša sakrálnych stavieb 18. a 19. stor.

Tiraspol (cca 160 tis.) - druhé najväčšie mesto krajiny a hlavné mesto Podnesterska

Z dejín

Väčšina územia dnešného Moldavska (s výnimkou Podnesterska) bola od 14. stor. súčasťou Moldavského kniežatstva. Kardinálnym problémom súčasnej moldavskej štátnej idey a národnej identity však je, že v 19. a 20. stor. sa tu rozvinulo pomerne silné rumunské národné povedomie, z pohľadu ktorého sú úsilia o moldavskú samostatnosť iba nežiaducim separatizmom a neblahým dôsledkom rusifikácie rumunského živlu.

Stredoveké moldavské kniežatstvo sa v čase svojho najväčšieho rozmachu rozprestieralo od Transylvánie na západe po Dnester na východe, bolo teda podstatne väčšie, ako dnešné Moldavsko. Jadro kniežatstva bolo na severozápade – v oblasti dnešnej Bukoviny, kde ležalo aj prvé hlavné mesto Suceava (v 16. stor. sa stalo hlavným mestom Iaşi). Počiatky politických dejín Moldavska sa spájajú s aktivitami uhorských kráľov, ktorí tu v rámci zabezpečovania obrany hraníc proti Tatárom vytvorili pohraničné vojvodstvo. Prvým nezávislým moldavským vládcom bol valašský vojvoda Bogdan I., ktorý sa r. 1359 vzbúril proti kráľovi a zaujal moldavské územia.

Najvýznamnejšou postavou stredovekých dejín Moldavska je Štefan Veľký (Ştefan cel Mare; 1457-1504), ktorý sa v čase silnejúcej expanzie Osmanskej ríše preslávil desiatkami víťazstiev nad Turkami a získal si v Európe povesť obrancu kresťanského sveta. Zaslúžil sa aj o záchranu autonómie Atosu a zveľadenie tunajších kláštorov. Po Štefanovej smrti však Moldavsko postupne upadlo do područia Osmanskej ríše. Neskôr sa krajina stala dejiskom početných vojen medzi Osmanmi, krymskými Tatármi a Ruskom. Za Kataríny II. sa tu vplyv Ruska výrazne posilnil a po rusko-tureckej vojne r. 1812 bola napokon východná časť historického Moldavska (odvtedy nazývaná Besarábia) pripojená k Rusku a vznikla tu besarábska oblasť, resp. gubernia. (Ostatok kniežatstva sa neskôr spojil s Valachiou a vzniklo moderné Rumunsko.)

Po boľševickej revolúcii vyhlásili v Besarábskej gubernii Moldavskú ľudovú republiku. Krátko nato na územie Moldavska vstúpili rumunské vojská a územie sa zjednotilo s Rumunskom. Pod kontrolou Moskvy tak v medzivojnovom období bola iba časť dnešného Moldavska na ľavom brehu Dnestra (t. j. Podnestersko), ktorá mala status autonómnej oblasti, neskôr republiky. Na základe paktu Molotov-Ribbentrop, v ktorom sa Nemecko a ZSSR dohodli o rozdelení záujmových sfér, sa Moskva obrátila 26. júna 1940 na Bukurešť so žiadosťou o odstúpenie Besarábie a Severnej Bukoviny. Rím a Berlín naliehali na splnenie požiadavky a tak rumunský kráľ Karol II. bez vyhliadky na pomoc zo strany Francúzska a Británie Stalinovi vyhovel. V nasledujúcich dňoch tieto oblasti obsadili sovietske vojská. V krvavom terore, ktorý nasledoval, zahynulo asi 90 tis. ľudí. Po niektorých "korekciách" hraníc anektované územia s cca 4 mln obyvateľov začlenili do Moldavskej ASSR. V rámci zmien hraníc Besarábia stratila prístup k moru – čiernomorské pobrežie a Dunaj pričlenili k Ukrajine, čím sa malo skomplikovať prípadné iredentistické hnutie a nároky Rumunska na vrátenie území.

Anektované územia Rumunsko znova získalo v júli 1941, keď sa ako spojenec nacistického Nemecka zúčastnilo na útoku proti ZSSR. Rumunský úspech však mal iba krátke trvanie. Po vojne patril Sovietsky zväz k víťazom, kým Rumunsko vystupovalo v úlohe agresora, takže akékoľvek úvahy o obnovení predvojnových hraníc nemali šancu na úspech a mierová zmluva z r. 1947 určila sovietsko-rumunskú hranicu na Prute, čím potvrdila Stalinovu anexiu Besarábie. Ďalší vývin v Moldavsku poznačili represálie, ktorých cieľom bolo oslabiť rumunské nacionálne povedomie. L. Brežnev, ktorý v r. 1950-52 stál na čele Komunistickej strany Moldavska, sa zaslúžil o krvavé potlačenie vzbury rumunského obyvateľstva a o násilnú kolektivizáciu. Rumunské elity, politické i akademické, dlho nemali prístup do riadiacich pozícií.

V dôsledku reformnej politiky a uvoľnenia za M. Gorbačova začal aj v Moldavsku vystupovať do popredia dlhodobo neriešený národnostný problém. Vývin vyústil r. 1989 do masových demonštrácií.  Vznikol Ľudový front, ktorý reprezentoval požiadavky etnických Rumunov, v Podnestersku sa zasa vytvorilo hnutie Jedinstvo, ktoré predstavovalo opozíciu voči silnejúcemu rumunskému vplyvu. Na juhu sa proti romanizácii postavilo hnutie turecky hovoriacej menšiny Gagauzov.

V prvých slobodných parlamentných voľbách r. 1990 získal väčšinu Ľudový front. Prezidentom sa stal prorumunsky orientovaný komunistický funkcionár Mircea Snegur, ktorý hovoril o „Rumunoch na obidvoch brehoch Prutu“. Oficiálna koncepcia vychádzala z predstavy o jednotnom rumunskom národe, ktorý rozdelila sovietska okupácia. Rovnaké tendencie boli aj na rumunskej strane hranice. Pravda, od r. 1993 začali v Moldavsku silnieť opačné hlasy, ktoré nadobudli prevahu v parlamente a ústava z r. 1994 už hovorí o nie o „rumunskom jazyku“ ale o „moldavskom jazyku“ (zavádza sa aj vlastná hymna, namiesto rumunskej). Po potlačení augustového puču v Moskve vyhlásilo Moldavsko 27. 8. 1991 suverenitu a spojenie s Rumunskom bolo bežnou politickou agendou. Od r. 1993 sa však v samom Moldavsku výraznejšie rozvinulo hnutie za vlastnú identitu. Zmenilo sa i znenie ústavy, kde bol výraz „rumunský jazyk“ nahradený výrazom „moldavský jazyk“. R. 1994 sa v referende väčšina vyslovila za zachovanie samostatného Moldavska.

Vnútropolitický vývin v Moldavsku vážne ovplyvnila situácia v dvoch kritických regiónoch – na juhu, v oblasti osídlenej turecky hovoriacou menšinou Gagauzov a na východe, v oblasti na ľavom brehu Dnestra, kde prevažuje ruské a ukrajinské obyvateľstvo. Za silnejúceho vplyvu prorumunsky orientovaných síl vyhlásili Gagauzi ešte v auguste 1990 samostatnú Gagauzskú republiku a v septembri bola vyhlásená Podnesterská moldavská republika. Republiky však nezískali medzinárodné uznanie. Vyhrotenú situáciu, ktorá v Podenstersku vyústila do občianskej vojny, sa Kišiňov pokúsil vyriešiť r. 1994 autonómiou pre Gagauzsko a Podnestersko.

Hospodárske pomery

Celková ekonomická situácia v krajine nie je dobrá, HDP výrazne zaostáva za okolitými štátmi, v produkcii má veľký podiel poľnohospodárstvo. V rámci povojnovej obnovy sa pri industrializácii uprednostňovalo Podnestersko, kým oblasti na západ od Dnestra si uchovávali skôr agrárny charakter. Toto zdanlivé znevýhodňovanie sa dnes prejavuje ako pozitívum v menšej priemyselnej devastácii krajov s tradične mimoriadne rozvinutým vinohradníctvom.

Moldavsko bolo najväčším producentom vína v bývalom ZSSR a hoci za prohibície v časoch Gorbačova produkcia klesla až na tretinu, v súčasnosti je vinohradníctvo a export vína opäť mimoriadne významnou súčasťou ekonomiky krajiny. Rozpad sovietskeho trhu sa neprejavil tak negatívne, ako v iných oblastiach ekonomiky. V rámci SNŠ má krajina najväčšiu plochu vinohradov (vyše 180 tis. ha). Do vinárskeho podnikania vstúpil zahraničný kapitál, export do západnej Európy a USA ovláda spoločnosť Wines of Moldova. (http://www.vinmoldova.md/) Zákaz dovozu moldavských vín do Ruska r. 2006 bol signálom krízy vzájomných vzťahov.

Silnú závislosť krajiny na dovoze ruskej ropy cez Ukrajinu má pomôcť znížiť ropný terminál, ktorý sprevádzkovali na Dunaji (pri dedine Giurgiuleşti) r. 2006. Por. aj giurgiulesti.atspace.com

Politické pomery

Hlavou štátu je prezident, ktorého volí palrament (jednokomorový, 101 kresiel). Na základe volieb r. 2005 sa do parlamentu dostali tri strany: nadpolovičnú väčšinu získali komunisti s 56 mandátmi (r. 2001 - 71), ďalej nasledoval volebný blok Moldavskí demokrati (34) a Kresťansko-demokratická strana (11).

V súčasnosti je úradujúcim prezidentom Moldavska Nicolae Timofti. Ešte r. 2009, rezignoval z tohto postu dlhoročný komunistický líder Vladimir Voronin. Predsedom vlády je Vlad Filat. Krajina je členom regionálneho zoskupenia štátov SNŠ, ktoré je známe ako GUAM (Gruzínsko, Ukrajina, Azerbajdžan, Moldavsko) a ktorého cieľom je brániť sa pred dominantným vplyvom Ruska v oblasti.

Okrem vzťahov s Ruskom hrajú naďalej kľúčovú úlohu vzťahy s Rumunskom. Po vstupe Rumunska do EÚ a zavedení víz pre moldavských občanov údajne státisíce Moldavcov požiadalo o rumunské občianstvo. Podmienkou je doložiť, že aspoň jeden zo starých rodičov bol r. 1940 rumunským občanom.

Gagauzsko (Unitate teritorială autonomă Găgăuzia; 1832 km2; cca 155 tis. obyv.; hlavné mesto Komrat má cca 23 tis. obyv.)

Gagauzi sú turecky hovoriaci kresťania. Ide o potomkov utečencov z čias rusko-tureckých vojen  v 18. stor., ktorým umožnili usadiť sa na pohraničných teritóriách ruskej ríše pod podmienkou konverzie na kresťanstvo. Ich jazyk, najmä lexika, má preto výrazné slovanské prvky. V súčasnosti sú zväčša pravoslávni. Gagauzčina využíva prispôsobenú cyriliku, no existuje úsilie nahradiť ju latinkou.

Autonómiu Gagauzi získali r. 1994. Republika má vlastnú zástavu, políciu, noviny. V oblasti sú 3 mestá a 27 dedín. Gagauzsko má vlastnú univerzitu (zal. 1990 v Komrate) s 1500 študentmi, kde sa prednáša po rusky a po gagauzsky. Takmer 80 % obyvateľov tvoria Gagauzi. Ďalších 25 tis. Gagauzov žije na iných územiach Moldavska, 20 tis. v Grécku a Bulharsku, cca 30 tis. na Ukrajine.

Na rozdiel od Podnesterska tu nevyústilo napätie zo začiatku 90. rokov do krviprelievania. Príčinou zrejme bola jednak ekonomická situácia – oblasť nemá významnejší priemysel, je zameraná najmä poľnohospodársky a sotva by mohla existovať ako samostatná ekonomická jednotka. Druhý – azda ešte významnejší dôvod – tkvie v politickom vývine. Gagauzi našli spojenca v Turecku, ktoré poskytuje aj finančnú pomoc, smerujúcu do školstva, budovania infraštruktúry, zásobovania pitnou vodou a pod.

Väčšina politických síl požaduje väčšiu mieru autonómie,  vyskytujú sa však aj hlasy za úplnú nezávislosť.

Podnestersko

De iure autonómna súčasť Moldavska, v skutočnosti však Kišiňov od vyhlásenia nezávislosti r. 1990 nemá situáciu v regióne pod kontrolou. Po občianskej vojne sa pomery stabilizovali, keď na základe rokovaní prezidentov Snegura a Jeľcina vznikli trojstranné mierové zbory, zložené z moldavských, ruských a podnesterských jednotiek, ktoré strážia demarkačnú líniu. Moskva sa zaviazala stiahnuť svoje vojská z Podnesterska, keď bude mať Podnestersko zabezpečenú autonómiu, no zatiaľ sa tak nestalo.

Pokus moldavských vojsk obsadiť r. 2005 strategické oblasti na ľavom brehu Dnestra, neviedol k úspechu. Naopak, Podnestersko kontroluje napr. aj mesto Tigina v historickej Besarábii (starší názov Bender, rus. Бендеры), cca 100 tis. obyv. Súčasný stav sa udržuje vďaka tichej podpore Moskvy, ktorá tu má svoje vojská.

Oficiálny názov medzinárodne neuznaného štátu je Република Молдовеняскэ Нистрянэ (rus. Приднестровская Молдавская Республика, skrátene Приднестровье; angl. Trans-Dniester Moldovan Republic, Transnistria). Územie Podnesterska tvorí 4 163 km2 a žije tu vyše 550 tis. obyvateľov (2004). Občianska vojna (1992) a následná hospodárska kríza zapríčinili veľkú emigráciu (r. 1989 tu žilo cca 700 tis. ľudí). V súčasnosti asi tretinu obyvateľov tvoria Ukrajinci, tretinu Rusi a tretinu Moldavci. Hlavné mesto Tiraspol má cca 160 tis. obyv.

O hospodárskej situácii dostatočne vypovedá údaj o výške HDP na 1 obyv., ktorá je necelých 800 USD. Platí tu vlastná mena - podnesterský rubeľ.

Krajina sa hlási k parlamentnej demokracii, systém vlády je prezidentský. Hlavu štátu volia občania vo všeobecných voľbách. Jednokomorový parlament (Verchovnyj Sovet) tvorí 43 poslancov. Pozorovatelia OBSE vyslovili pochybnosti, či v krajine môžu byť slobodné voľby a odmietli ich monitorovať. Organizácie zo SNŠ regulérnosť tunajších volieb uznávajú. V septembri 2006 sa v Podnestersku konalo referendum s otázkou, či si obyvatelia želajú nezávislosť republiky a následné voľné spojenie s RF. Podľa oficiálnych zdrojov sa na hlasovaní zúčastnilo takmer 80 % voličov a z nich vyše 97 % odpovedalo kladne.