Lotyšsko

Lotyšsko

Oficiálny názov: Latvijas Republika, skrátene Latvija (rus. Лaтвия, angl. Latvia)

Rozloha: 64 589 km2 

Počet obyvateľov: 2,4 mln (sčítane ľudu r. 2000)

Hranice: s Litvou, Estónskom, Bieloruskom a Ruskom; cez more Švédsko

HDP na 1 obyvateľa (odhad na r. 2011, v prepočte na paritu kúpnej sily) – cca 15 600 USD (SR 23 300 USD)

Mena: Lats (Ls), kurz v novembri 2006: 1 euro = 0,702 Ls (kurz fixovaný od r. 2005); najväčší nominál 500 latu;

Nezávislosť: 6. september 1991

Vstup do EÚ: 1. máj 2004

Osobitná pozn.: Lotyšsko odmieta uznať pripojenie časti územia cca 1300 km2 (mesto Abrene a okolie) s 35 tisíc obyvateľmi k Rusku r. 1944. Zjavili sa aj úvahy, žiadať od Ruska finančnú kompenzáciu za straty spôsobené pripojením k ZSSR (hovorilo sa o sume 100 mld USD), ale oficiálne požiadavku nikto nepredniesol.

Reliéf

Väčšina krajiny je rovinatá, mierne zvlnený terén na východe dosahuje v najvyššom bode 312 m. Asi  98 % krajiny leží v nadmorskej výške pod 200 m.

Lesy – zväčša borovicové – pokrývajú vyše 40 % krajiny.

Vodstvo

Lotyšsko má vyše 500 km piesočného pobrežia, asi 3 tis. malých jazier a vyše 12 tis. vodných tokov, no iba 17 z nich má viac ako 100 km. Najdlhšou riekou (vyše 1 tis. km) je Daugava = Západná Dvina (rus. Западная Двинa, blr. Заходняя Дзвiна, poľ. Dźwina, nem. Düna; netreba si ju mýliť so Severnou Dvinou, ktorá ústi do Bieleho mora). Pramení v Rusku (Valdaj) a cez Bielorusko (Vicebsk) a Lotyšsko tečie do Batlského mora (Rižský záliv).

Obyvateľstvo

Lotyši tvoria necelých 60 % obyvateľov, 27,5 % je Rusov a ďalších asi 10 % tvoria Bielorusi, Ukrajinci, Poliaci a Litovci. V zlomkoch percenta sú zastúpení Židia, Romovia, Nemci, Tatári a i. Lotyši majú početnú prevahu na vidieku a v menších mestách, vo väčších aglomeráciách majú väčšinu Rusi a iné minority

Lotyšsko bolo tradične mnohonárodnou krajinou, no jeho etnický obraz sa v 20. stor. do značnej miery zmenil. R. 1897 tu podľa sčítania obyvateľstva bolo z cca 1,9 mln ľudí 68 % Lotyšov, 12 % Rusov, 7,4 % Židov, 6,2 % Nemcov a 3,4 % Poliakov. R. 1935 bol podiel Lotyšov asi 77 % (takmer 1,5 mln), ale v dramatických štyridsiatych rokoch sa obraz začal meniť. Asi 20 tis. Nemcov opustilo krajinu po uzatvorení paktu Ribbentrop-Molotov r. 1939, keď Lotyšsko pripadlo do sovietskej sféry. Po pripojení k ZSSR r. 1940 poslala nová moc v priebehu niekoľkých mesiacov takmer 30 tis. ľudí do pracovných táborov. Počas vojny zahynulo vyše 200 tis. občanov Lotyšska, vrátane cca 70 tis. Židov. Po r. 1944, keď krajinu znova pripojili k ZSSR, opäť nastúpili masové deportácie (len r. 1949 postihli vyše 40 tis. ľudí) a začal sa prílev Rusov a iných etník ZSSR. V dôsledku týchto zmien sa r. 1959 znížil podiel etnických Lotyšov na 62 % a po polstoročí sovietizácie a rusifikácie r. 1989 na 52 % (1,39 mln).

Toto dedičstvo výrazne zaťažuje národnostnú politiku súčasného Lotyšska. Z cca 700 tis. Rusov má iba časť lotyšské občianstvo, ostatní sú trpení ako cudzinci s povolením na trvalý pobyt, štát však vyvíja tlak na ich naturalizáciu. Celkovo nemá občianstvo cca 420 tis. obyvateľov krajiny (z nich je takmer 280 tis. Rusov). Ich deti, ktoré sa narodili po r. 1991, získavajú občianstvo bez naturalizačnej procedúry.

V krajine žije aj malá skupina Livóncov, pôvodných obyvateľov Livónska, ktorí patria k ugro-fínskej jazykovej rodine (príbuzní Estóncov).

Z hľadiska náboženskej štruktúry majú väčšinu protestanti (luteráni, vyše 550 tis.), rímskych katolíkov je cca 430 tis., pravoslávnych 350 tis. V 20. stor. oživil záujem o predkresťanské náboženstvo starých Baltov – Dievturība.

Z dejín

Od praveku bolo pobrežie Baltu známe jantárom a do transkontinentálneho obchodu s ním sa zapájali aj baltské kmene, ktorých prítomnosť sa tu datuje do cca 2.-3. tis. pred n. l. Názvy historických regiónov ako Kurónsko, Latgalia či Selonia sú odvodené od mien baltských kmeňov, označenie Livónska odkazuje na ugro-fínskych Livóncov (dnes je toto etnikum pred vymretím, podľa sčítania z r. 2000 je ich v Lotyšsku iba 177).

Kresťanskí misionári v tejto oblasti pôsobili už v 12. stor., no obyvateľstvo sa zrieklo pohanstva až pod tlakom nemeckých križiakov, ktorí v oblasti založili niekoľko menších štátov, napr. Rižské arcibiskupstvo, Kurónske biskupstvo a i. Tie r. 1228 vytvorili tzv. Livónsku konfederáciu, ktorá pretrvala až do Livónskej vojny (1558-1583). Vojnu začal moskovský cár Ivan IV. s cieľom ovládnuť územia, ktoré mali strategický význam pre obchod Ruska so západnou Európou, skončila sa však neúspechom Moskvy a územie Lotyšska sa dostalo pod kontrolu Poľsko-litovského štátu. Boje Poľska, Švédska a Moskovskej Rusi o nadvládu nad východným Baltom trvali aj v 17. stor. a situácia sa ustálila až po Severnej vojne r. 1721, keď Rusko získalo od Švédska oblasť Rigy (Rižská gubernia). Latgalia ostala ešte načas súčasťou Poľsko-litovského štátu, no pri prvom delení Poľska r. 1772 bola pripojená k Rusku. Podriaďovanie územia dnešného Lotyšska ruskej korune sa zavŕšilo r. 1795, keď bolo pripojené aj Kurónsko.

Novodobý lotyšský štát vyhlásili 18. novembra 1918 v Rige. Nasledujúce dva roky sa krajina zmietala v zmätkoch, ktoré stupňovali operácie nemeckých a boľševických vojsk. Pomery sa stabilizovali r. 1920, keď bol zvolený riadny parlament a prijatá ústava. R. 1934 nastolil Karlis Ulmanis, jeden politických lídrov medzivojnového Lotyšska, diktatúru založenú na nacionalizme (zrušil ústavu, politické strany boli zakázané). Jeho vládu neskôr sovietska historiografia označovala za fašistickú, časť Lotyšov ju však považuje za zlatý vek krajiny. (Dnes má Ulmanis v Rige jednu z hlavných ulíc, jeho prasynovec Guntis Ulmanis bol r. 1993 zvolený za lotyšského prezidenta.) R. 1940 krajinu obsadili sovietske vojská, r. 1941 nemecké vojská, r. 1944 bola v Lotyšsku opäť nastolená sovietska moc, proti ktorej až r. 1952 viedli partizáni ozbrojený odboj. Gorbačovova perestrojka stimulovala nové hnutie za nezávislosť (r. 1989 označil sovietsky parlament okupáciu pobaltských štátov z r. 1939 za protiprávnu). Lotyšské hnutie vyústilo r. 1990 do deklarácie o zvrchovanosti a  21. augusta 1991 (po porážke komunistického puču v Moskve) bola vyhlásená nezávislosť krajiny. Ruské vojská Lotyšsko opustili r. 1994.

*

Riga - najväčšie mesto Lotyšska a celého Pobaltska (730 tis. obyv. r. 2006)

Počiatky mesta sa spájajú s pôsobením nemeckých križiakov, vďaka ktorým bolo r. 1202 založené Rižské arcibiskupstvo (r. 1211 vysvätili rižskú katedrálu). V r. 1255-1561 bolo arcibiskupstvo štátom. Arcibiskupstvo zaniklo po rozšírení luterského protestantizmu na území Livónskeho rádu a bolo obnovené až r. 1918 (ako biskupstvo), resp. 1923. V stredoveku dodalo Rige význam členstvo v Hanze (od r. 1282), ktorá si v 13. až 17. stor. vybudovala a udržiavala monopol na obchod v oblasti Baltu. Riga sa tak stala významným centrom obchodu západu s Ruskom.

Historické centrum Rigy je zapísané na Zozname svetového dedičstva UNESCO vďaka jedinečnej secesnej architektúre (Art Nouveau, Jugendstil), ktorá je porovnateľná s Viedňou, St Peterburgom či Barcelonou.

Jedným z najvýznamnejších symbolov súčasnej Rigy je Socha Slobody, pamätník inštalovaný v čase nezávislosti r. 1935. Predstavuje sochu ženy s troma hviezdami, ktoré symbolizujú tri provincie Lotyšska – Kurónsko, Livónsko a Latgaliu. Po pripojení k ZSSR pamätník chceli odstrániť, ale nestalo sa tka údajne vďaka angažovanosti sovietskym režimom oslavovanej sohárky a rižskej rodáčky V. I. Muchinovej. V časoch Gorbačovovej perestrojky sa tu zišlo v júni 1987 na počesť obetí sovietskeho režimu mnohotisícové zhromaždenie, ktoré bolo jedným z prvých masových prejavov podobného druhu a stimulovalo v nasledujúcich rokoch hnutie za nezávislosť.

Multikulturalitu prostredia Rigy možno ilustrovať na príklade jedného z najslávnejších tunajších rodákov – režiséra S. Ejzenštejna. Jeho otec, architekt a tvorca mnohých rižských secesných budov, pochádzal zo židovskej rodiny, v ktorej však bola aj prímes baltských Nemcov a Švédov, sám konvertoval na pravoslávie. Matka S. Ejzenštejna bola pravoslávna etnická Ruska. Spomedzi lotyšských (kurónskych) baltských Nemcov pochádzala napr. matka V. Nabokova, z litovsko-lotyšského pomedzia pochádzal generál Wrangel, jedna z vedúcich postáv protiboľševického hnutia v občianskej vojne v Rusku.

*

Daugavpils (cca 110 tis.) – druhé najväčšie mesto Lotyšska, leží na brehu Dviny; architektonicky nie veľmi zaujímavé mesto má ekonomicky zaujímavú polohu v pohraničí: hranica s Bieloruskom je vzdialená 33 km, hranica s Litvou 25 km, hranica s Ruskom 120 km. Väčšinu (54 %) obyvateľov tvoria Rusi, Lotyši predstavujú iba 17 %, ďalej nasledujú Poliaci (15 %) a Bielorusi (8 %), menšie počty sú Ukrajincov, Litovcov, Židov a i. Etnická rôznorodosť a prevaha Rusov vyvoláva od vyhlásenia nezávislosti r. 1991 napätie. Rusov, ktorí sa sem prisťahovali po anexii r. 1940, Lotyšsko nepovažuje automaticky za svojich občanov a musia splniť osobitné podmienky.

*

Liepaja (cca 90 tis. obyv.) - tretie najväčšie mesto v Lotyšsku, metropola historického Kurónska a významný nezamŕzajúci morský prístav

Politické pomery

Lotyšsko je parlamentnou demokraciou. Prezident, ktorého volí jednokomorový parlament, Saeima (100 kresiel), má len reprezentatívnu funkciu ako hlava štátu.

K najrešpektovanejším a najobľúbenejším postavám lotyšskej politiky patrí bývalá prezidentka Vaira Vīķe-Freiberga, ktorá sa narodila v Lotyšsku, ale roky, keď bola krajina súčasťou ZSSR, strávila v Kanade. Od r. 2011 je prezidentom Andris Bērziņš; predsedom vlády je od r. 2009 Valdis Dombrovskis.

Hospodársky vývin

Zánik ZSSR (politická kríza i rozrušenie predchádzajúcich ekonomických prepojení), mal v prvej polovici deväťdesiatych rokov veľmi negatívne dôsledky na hospodárstvo krajiny. Veľký úder pre ekonomiku znamenal krach najväčšej lotyšskej banky (Banka Baltija) r. 1995 a finančná kríza v Rusku r. 1998. Úspechy transformácie hospodárstva možno ilustrovať na vývine inflácie: r. 1992 dosahovala takmer 1 000 %, r. 1995 to bolo 25 %, r. 2002 už iba 1,4 % (r. 2005 vzrástla na 7,1 %). Od r. 2000 Lotyšsko dosahovalo najvyššie tempá ekonomického rastu v EÚ, no stále zaostávalo pokiaľ ide o životnú úroveň. Svetová hospodárska kríza dopadla na lotyšské hospodárstvo veľmi ťažko a krajina patrí k najviac postihnutým. HDP poklesol až o štvrtinu. R. 2010 sa situácia stabilizovala a r. 2011 patrila lotyšská ekonomika k najrýchlejšie rastúcim v rámci EÚ.