STANOVISKO FIF UK K NÁRODNÉMU PROGRAMU PRE OBLASŤ VŠ
Vedenie Filozofickej fakulty prijalo stanovisko k návrhom ministerstva školstva v oblasti vysokého školstva.
Pripomienky vedenia Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave k návrhu Národného programu rozvoja výchovy a vzdelávania pre oblasť vysokého školstva „Učiace sa Slovensko“
Vedenie Filozofickej fakulty UK oceňuje snahu ministerstva školstva o skvalitnenie vysokoškolského prostredia, ako aj záujem na dialógu s akademickou obcou. Využívame túto príležitosť vstúpiť do diskusie a veríme, že ministerstvo naše názory zohľadní pri formulovaní výslednej podoby národného programu.
Popri viacerých pozitívach (liberálne štúdiá na bakalárskej úrovni, systém sociálnej podpory, postdoktorandské miesta, možnosť poskytovať doktorandské vzdelávanie aj bez povinnosti vyplácať štipendium, podpora špecifických oblastí výskumu súvisiacich so Slovenskom, vyššia flexibilita pri vytváraní študijných programov, akreditácia študijných odborov, hodnotenie jednotlivých oblastí vedeckého výskumu porovnaním s medzinárodným štandardom v danej oblasti, zjednodušenie neprehľadnej legislatívy) má predložený materiál mnoho problematických pasáží, ktoré sú podľa nášho názoru v rozpore s avizovaným cieľom zvýšenia kvality vysokých škôl v oblasti ich pedagogických i vedeckých aktivít, respektíve sa v nich nevenuje dostatočná pozornosť spoločenským a humanitným vedám.
Základný predpoklad tohto návrhu vychádza z toho, že vďaka väčšej autonómii sa vysoké školy budú správať zodpovednejšie (pri akreditačnom procese či pri menovaní docentov/profesorov), nezohľadňuje však skutočnosť, že mnohé vysoké školy sa správajú nezodpovedne a v rozpore s vedeckou etikou už aj dnes, a to napriek tomu, že sú vystavené kontrole externých orgánov.
Naše zásadné pripomienky možno zhrnúť do deviatich bodov:
1) Rezignácia na kategorizáciu vysokých škôl ako potenciálne nebezpečenstvo.
V situácii, keď sa počet vysokoškolských študentov v najbližších 4 – 5 rokoch bude naďalej znižovať (demografický vývoj, štúdium v zahraničí), by sa mali prostriedky rozdeliť podľa kvality danej vysokej školy. Kvalitu vysokých škôl dosiahneme podľa nášho názoru iba vtedy, ak budeme kritéria ich kategorizácie ďalej sprísňovať. Rozdiely v kvalite výskumu a pedagogickej činnosti by sa mali prejaviť aj pri financovaní verejných vysokých škôl s cieľom „prečistiť“ vysokoškolské prostredie. Z posledných dvoch komplexných akreditácií má ministerstvo dostatok informácií o kvalite i nekvalite na slovenských vysokých školách. Prísny meter treba uplatňovať aj na súkromné vysoké školy, keďže viaceré z nich devalvujú hodnotu vysokoškolského vzdelania na Slovensku.
Rezignácia na objektívnu a prísnu kategorizáciu vysokých škôl môže byť iba v záujme priemerných a podpriemerných, ich hlas by mal byť v diskusii o cieľoch vysokého školstva na najbližších 10 rokov ignorovaný, inak zámer zvýšiť kvalitu nebude nikdy naplnený a presadí sa súčasný v zásade rovnostársky model.
2) Akreditácia postavená iba na vnútornom systéme zabezpečovania kvality (cieľ VŠ-1-2) vychádzajúca z dôvery v profesionalitu a vedeckú etiku konkrétnej VŠ je na Slovensku diskutabilná – stačí sa pozrieť na množstvo „zahraničných“ monografií, ktoré niektoré vysoké školy publikujú po slovensky v neakademických vydavateľstvách tesne za slovenskou hranicou alebo dokonca v účelovo zriadených zahraničných schránkových vydavateľstvách, či rozmáhajúci sa problém publikovania v predátorských časopisoch.
Spoliehať sa iba na zodpovednosť VŠ pri akreditáciách je iracionálne. Musí existovať jasne a prísne nastavený externý systém hodnotenia kvality personálne zabezpečený rešpektovanými domácimi i zahraničnými odborníkmi, ktorý bude dôsledne i nestranne uplatňovaný na všetky vysoké školy. Definovanie poslania vysokej školy nemôže znamenať rezignáciu na kvalitu či miernejšie uplatňovanie kritérií. Poslaním vysokých škôl je prepojenie výučby s výskumom (predložený materiál dokonca definuje vysoké školy ako jadro výskumného potenciálu na Slovensku bez toho, aby v ňom bola čo i len zmienka o tom, aká má byť úloha SAV). Platiť by to však malo aj pre tzv. teaching universities, ktoré budú primárne orientované na prax s dôrazom na bakalársky, resp. magisterský stupeň vzdelania. V tejto súvislosti nie je jasné ani to, ako zosúladiť predstavu o poslaní teaching universities s legitímnym a správnym cieľom VŠ-2-1 stanovujúcim kvalitné doktorandské štúdium ako jednu zo zásadných úloh VŠ.
Model teaching universities je podľa nášho názoru agenda súkromných vysokých škôl financovaných zo školného. Tento typ agendy by však mal byť v koncepcii zastúpený iba marginálne, pretože vo všeobecnosti platí, že kvalita súkromných vysokých škôl na Slovensku (vrátane zahraničných pobočiek podpriemerných českých VŠ) je ešte nižšia ako kvalita verejných vysokých škôl.
3) Habilitácie/inaugurácie a funkčné miesta docentov/profesorov.
Viazanie titulu docent/profesor na konkrétnu VŠ pokladáme za prínosné, súčasný spôsob (menovanie profesorov prezidentom) je v medzinárodnom kontexte pomerne ojedinelý. Musia však existovať pre všetkých záväzné minimálne požiadavky a zákonom definované povinnosti docenta/profesora (ako je to v súčasne platnom vysokoškolskom zákone v § 75, ods. 4 a 5), ktoré bude musieť každý docent/profesor naplniť. Nastavenie kritérií nesmie byť iba na rozhodnutí konkrétnej vysokej školy, Kritériá každej vysokej školy musia byť zverejnené na jej internetovej stránke, rovnako ako profesionálne životopisy uchádzačov o titul.
Splnenie týchto kritérií musí byť zaručené a systematicky kontrolované externým orgánom (napríklad Akreditačnou komisiou) pri každom jednom kandidátovi či kandidátke na titul profesora. Záväzné minimálne požiadavky a systematická kontrola ich plnenia musia zamedziť tomu, aby si niektoré vysoké školy kvôli vytvoreniu zdania o kvalite svojho pedagogického personálu mohli „vyrobiť“ toľko profesorov a docentov, koľko by uznali za vhodné.
Habilitácia (spojená s publikovaním vedeckej monografie) ako podmienka uchádzania sa o funkčné miesto docenta alebo profesora je štandardným kritériom v európskych krajinách (Nemecko, Rakúsko). Rovnako by to malo byť aj naďalej na Slovensku.
Na vedeckú etiku ako prirodzený regulátor správania sa spoliehať nemožno ani v tomto prípade, o tom svedčí dostatok príkladov aj v súčasnosti aktuálne fungujúceho systému. Neregulovaný systém udeľovania titulov doc. a prof. by viedol k nivelizácii a zneprehľadneniu vysokoškolského prostredia.
Ak by nebola zaručená objektívna externá kontrola kritérií potrebných na obsadenie funkčných miest profesorov, preferujeme zachovanie súčasného modelu.
4) Otvorenie VŠ systému pre odborníkov z praxe a zo zahraničia na funkčných miestach doc./prax (cieľ VŠ-1-5).
Vítame cieľ umožniť odborníkom zo zahraničia pracujúcim na akademickej pôde uchádzať sa o miesta docentov/profesorov bez v súčasnosti platných administratívnych obštrukcií.
Naopak nerozumieme, na základe akých kritérií by mali byť obsadzované miesta prof. a doc. odborníkmi z praxe. Ako uvádzame vyššie v bode 3, na funkčné miesta docentov a profesorov musia existovať jasne stanovené kritériá platné pre všetky VŠ definujúce pedagogickú prax a vedecký výkon uchádzačov o tieto miesta. Tieto kritériá odborníci z praxe zväčša nebudú môcť naplniť, pretože sa rozhodli pre inú profesionálnu kariéru. Jediným riešením by bolo vytvoriť samostatné kritériá pre odborníkov z praxe na funkčné miesta doc./prof., čo je však neprijateľné, keďže by na VŠ pôsobili dva druhy prof./doc. a systém by bol neprehľadný.
Riešenie profesúr a docentúr pre odborníkov z praxe je marginálny problém VŠ. Na Slovensku nemáme desiatky či stovky odborníkov z praxe, ktorí by mali záujem nastúpiť na zle platené miesta profesorov/docentov a zrieknuť sa tak úspešnej a dobre zaplatenej kariéry v súkromnom sektore. Teoreticky sa to môže týkať súkromných vysokých škôl, ktoré by ich vedeli nadštandardne zaplatiť, ale nepokladáme za vhodné riešiť v koncepčnom ministerskom dokumente o cieľoch VŠ vzdelávania parciálne záujmy vybraných súkromných VŠ.
VŠ majú záujem o transfer poznatkov z praxe do vyučovacieho procesu, ktorý sa realizuje už v súčasnosti prizývaním odborníkov z praxe na prednášky. V prípade tých niekoľkých odborníkov z praxe, ktorí majú záujem dlhodobejšie pôsobiť na VŠ, už v súčasnosti existuje štatút hosťujúceho profesora, ten tieto problémy rieši a možno ho v novelizovanom VŠ zákone jasnejšie definovať a upraviť.
Návrh na obsadzovanie miest prof./doc. odborníkmi z praxe pokladáme za nekoncepčný, zlý a neprispievajúci ku kvalite vysokoškolského prostredia, ktorej piliermi sú všade vo svete kvalitní pedagógovia a vedci.
5) Ciele VŠ-1-6 a VŠ-1-7: prispôsobenie študijných programov požiadavkám praxe – z dokumentu cítime pomerne úzke chápanie praxe primárne ako „hospodárskej praxe“, ako aj tlak zamestnávateľov na posilnenie tých študijných programov, ktoré k hospodárskej či výrobnej praxi môžu prispieť. Podľa nášho názoru by v tomto kontexte bolo potrebné brať do úvahy aj zásadnejšie problémy spoločenskej praxe a vnímať koncepčnejšie (a adresne) aj také fundamentálne civilizačné výzvy, k akým patria napríklad spochybňovanie demokracie v postfaktuálnej/postpravdivej dobe, extrémizmus, migrácia, bezpečnostné hrozby a terorizmus, medzináboženský a medzikultúrny dialóg. Tieto výzvy, ktorým čelí nielen Slovensko, ale celá Európska únia, sú oveľa zásadnejšie ako dostatok či nedostatok odborníkov v jednotlivých segmentoch našej ekonomiky.
Aj vzhľadom na to nepodporujeme rozširovanie profesijne orientovaných bakalárskych študijných programov (a ich finančnú podporu zo strany štátu), pretože tieto opatrenia by sústredili energiu a financie ministerstva na riešenie parciálnych otázok konkrétnych zamestnávateľov.
Stanovenie indikatívnych očakávaní vychádza takisto z tejto logiky, a navyše vytvára dojem, že ministerstvo (či nejaká iná výskumná alebo prognostická inštitúcia) disponuje dostatočnými poznatkami na to, aby vedelo definovať a kvantifikovať požiadavky čoraz dynamickejšie sa meniaceho pracovného trhu na budúcich zamestnancov.
6) Odstránenie prekážok pre pôsobenie zahraničných odborníkov a študentov na VŠ na Slovensku (cieľ VŠ-1-8). Zásadnou prekážkou (ak vynecháme finančné možnosti slovenských verejných VŠ) sú nedôstojné byrokratické prekážky zo strany cudzineckej polície, ktorá vo vzťahu k veľkým zahraničným investorom dokáže realizovať špeciálny administratívny režim spracovávania ich žiadostí, nie však pre zahraničných odborníkov (lektorov, pedagógov) či študentov. Ak sa nezlepší výkon cudzineckej polície (čo je v kompetencii ministerstva vnútra), nemožno očakávať nijakú zásadnú zmenu v dlhodobejšej mobilite kvalifikovaných členov akademickej obce smerom na Slovensko.
7) Nesúhlasíme s úvahami o spoplatnení štúdia (cieľ VŠ-1-12) nad limit verejných zdrojov. Spravodlivý mechanizmus definovania tohto limitu a následne jeho prerozdelenie medzi jednotlivých poskytovateľov konkrétneho typu vzdelania nemožno stanoviť.
8) Podpora excelentného výskumu si vyžaduje identifikáciu tých najlepších v každej skupine odborov.
V súvislosti s cieľom VŠ-2-3 (podpora výskumu sústredená na vybrané oblasti – primárne podľa kvality, ale opäť z týchto pasáží cítiť primárne záujmy hospodárskej praxe) sa obávame, že dnešná mierna disproporcia v podpore humanitných a spoločenských vied (stačí si porovnať rozpočty agentúr APVV, VEGA a percentuálny podiel projektov zo spoločenských a humanitných vied na celkovom objeme finančných prostriedkov), sa bude ešte viac prehlbovať. V praxi by to mohlo znamenať hibernáciu alebo elimináciu niektorých oblastí výskumu, ktoré majú na Slovensku tradíciu.
9) Angažovanosť VŠ v oblasti špeciálnych služieb podporujúcich rozvoj spoločnosti a regiónov Slovenska (cieľ VŠ-3-1, VŠ-3-2, VŠ-3-3).
Z týchto pasáží opäť cítiť redukovanie úlohy VŠ výlučne pre hospodársku prax. Pri cieli VŠ-3-1 sa spomína legislatívna a finančná podpora štátu v prípade projektov súvisiacich s výrobnou praxou, kým pri cieľoch VŠ-3-2 a VŠ-3-3 orientovaných na spoločnosť sa hovorí najmä o popularizačných či komunitných aktivitách, akoby VŠ (a najmä fakulty s expertízou v oblasti spoločenských a humanitných vied) nemali potenciál poskytnúť oveľa viac ako osvetu, teda fundované vedecké analýzy pre potreby štátnej a verejnej správy na celoštátnej i regionálnej úrovni.
Využívame túto príležitosť aj na formulovanie dvoch návrhov, ktorých realizácia by si nevyžiadala nijaké ďalšie finančné zdroje (naopak, dokonca by prispela k ich úspore) a je administratívne pomerne jednoduchá:
Návrh 1: Zníženie počtu úväzkov ako cesta k skvalitneniu ľudských zdrojov.
K skvalitneniu vysokoškolského prostredia by prispelo, ak by vysokoškolský pedagóg okrem svojej materskej vysokej školy nemohol mať viac ako tretinový úväzok u iného zamestnávateľa. Poslaním VŠ pedagóga by malo byť venovať čas študentom a výskumu, pričom kvalita týchto aktivít sa s ďalším úväzkom logicky znižuje. Ako je zrejmé z registra zamestnancov vysokých škôl, mnohé súkromné školy fungujú v lepšom prípade vďaka tomu, že 35% ich pedagógov má úväzok na inej vysokej škole, a v horšom prípade vďaka akreditáciám personálne postaveným na garantoch (profesoroch) zo zahraničia, ktorí reálne nemajú nijaký vplyv na akademický život danej vysokej školy.
Pôsobenie na jednej vysokej škole, s možnosťou pôsobenia v pozícii hosťujúceho profesora či výskumníka v konkrétnom, časovo ohraničenom období a zväčša na kvalitnom akademickom pracovisku (teda motívom je zlepšenie akademických kompetencií pracovníka) je na Západe štandardom.
Návrh 2: Publikácie v predátorských časopisoch
Navrhujeme vytvoriť pri CVTI zoznam predátorských časopisov (v Českej republike taký zoznam existuje, nie je to teda neriešiteľný problém), ktorých výstupy by nemali byť hodnotené ako vedecké (kategórie začínajúce písmenom A). Uchádzači o titul doc./prof. by ich nemohli uvádzať medzi vedeckými výstupmi a pri financovaní verejných VŠ by tieto publikačné výstupy nemali byť finančne zohľadňované pri rozdeľovaní štátnej dotácie. V súčasnosti štát z verejných zdrojov platí aj za výsledky výskumu, ktoré sa v západných krajinách s vyspelou akademickou kultúrou (a k nej sa chceme priblížiť) vôbec neberú do úvahy.
Publikovanie v predátorských časopisoch je v rozpore s vedeckou etikou, nečestným spôsobom profituje na štátnom rozpočte a znižuje nielen vedeckú prestíž konkrétneho jednotlivca či jeho pracoviska, ale slovenskej vedy ako takej.
Základnou premisou pri skvalitňovaní vysokého školstva je však výrazné navýšenie finančných zdrojov a ich následná distribúcia konzekventne – nielen symbolicky – zohľadňujúca kvalitu konkrétnej vysokej školy. Akademická obec môže len ťažko uveriť iste chvályhodnému zámeru zatraktívniť povolanie vysokoškolského učiteľa (cieľ VŠ-1-4) v situácii, keď vieme, aké sú reálne platy začínajúcich odborných asistentov s titulom PhD. či zaslúžilých profesorov na sklonku ich profesionálnej kariéry a ako každoročne (aj toho roku) zároveň vidíme nedôstojné handrkovanie sa o minimálne zvýšenie týchto platov sprevádzané nekompetentnými a nenáležitými komentármi niektorých predstaviteľov vlády.
Bratislava, 29. 11. 2016
prof. PhDr. Jaroslav Šušol, PhD., dekan
prof. PhDr. Darina Malová, CSc., prodekanka
doc. PhDr. Mariana Szapuová, PhD., prodekanka
prof. Martin Slobodník, PhD., prodekan
doc. PhDr. Juraj Šedivý, MAS, PhD., prodekan
doc. PhDr. Miloslav Vojtech, PhD., prodekan