Filozofická fakultaUniverzita Komenského v Bratislave

Spomienky prof. Jany Plichtovej

Posolstvo Jána Palacha – o slobodu treba zápasiť a zodpovednosť je na každom z nás

„Bolo mi 18, keď upadajúci socialistický režim a nehybnú spoločnosť vybudili k životu reformné kroky Alexandra Dubčeka, ktoré po zrušení cenzúry tlače a obnovení slobody slova a názoru nabrali strhujúcu dynamiku. Od jari 1968 som mala to šťastie byť súčasťou rýchlo sa prebúdzajúcej krajiny, sledovať zaujímavé diskusie, výrazné umelecké diela a projekty. Ako v rozprávke sa dovtedy nehybná a sivá krajina, plná rezignácie, pokrytectva a beznádeje zmenila na energické, odhodlané spoločenstvo. Z novín (najmä Kultúrny život a Lidové noviny) sa stali platformy autentickej spoločenskej diskusie, cez otvorené dvere do sveta prúdil čerstvý vzduch. No zázrak. Pozitívna energia vťahovala do diania ďalšie a ďalšie skupiny obyvateľstva. Letargiu, konformitu, bezmocnosť a ustráchanú malomyseľnosť vystriedal rozlet a odvaha. Ľudia vyliezli z kukiel individuálnych potrieb a záujmov a začali sa zaujímať o veci verejné, jeden o druhého. Ideál slobody a ľudských práv, v ktorých reálnosť už nikto neveril, sa zhmotnili v slovách a činoch kritických intelektuálov a umelcov stali sa žitou realitou. Panstvo komunistickej elity, ich rodín a prisluhovačov lapalo po dychu a vyčkávalo.

No a potom prišla tá temná augustová noc plná dunenia tankov Sovietov a spriatelených krajín. Neverila som vlastným ušiam a ráno ani svojim očiam. To nemôže byť pravda. To je divadelné predstavenie, ktorého kulisy po večernom predstavení zmiznú. Aj v našej ulici na Pavlovovej stálo niekoľko tankov. Keď susedia prestali vojakom nadávať a vojaci postupne z tankov povyliezali, bol dojem frašky dokonalý. Vojaci boli v mojom veku. Nič nechápali rovnako ako ja. Nevedeli, kde to vlastne sú a prečo. Pýtali sa, kde sú kontrarevolucionári. Napokon niekto odbehol po vodu a chlieb, keď mu začalo byť vojakov ľúto.

Málokomu sa chcelo veriť, že táto absurdita – invázia spriatelených vojsk je skutočnosťou. Málokto chcel pripustiť, že slobode odzvonilo. Nedáme sa predsa zastrašiť, zlomiť. Odhodlanie chrániť slobodu, pravdu a morálnu integritu, prevažovalo. Na začiatku. Svedčí o tom aj fotografia Ladislava Bielika, ktorá zachytila ako sa muž s odhalenou hruďou vrhá proti hlavni tanku. Tá fotka obletela celý svet.

Tanky nás skutočne nezlomili. Zlomila nás Husákova zrada, jeho politika cukru a biča, postupného ukrajovania slobody a odmeňovania konformity a poslušnosti v kombinácii s trestaním odporu. Keď Husák rozložil étos slobody, vohnal spoločnosť do priúzkeho košiara, kde platili pravidlá totality: nerozmýšľať, nediskutovať, nezdružovať sa, neodlišovať sa a poslušne pracovať. Tí s vysokými ambíciami, pokiaľ ich nedali najavo a bez odvahy sa prispôsobili najrýchlejšie. Veľmi rýchlo sa presvedčili, že porážka Dubčekovho „naivného“ socializmu s ľudskou tvárou je definitívna a nevyhnutná. Tí odvážnejší, s väčšou sebadôverou a túžbou po slobode, sa pobrali na západ. Boli ich státisíce. Tí, ktorí sa nezmierili s tým, že porážka je absolútna a definitívna, sa stali terčom posmechu. A väčšina spoločnosti sa zamaskovala v šedi ľahostajnosti, rezignácie a individuálneho egoizmu. Množina navzájom nesolidárnych jednotlivcov a rodín sa stala žitou realitou. Salámová metóda majstra G. Husáka slávila úspech.

A vtedy sa to stalo. Pred päťdesiatimi rokmi 19. januára 1968 sa verejnosť dozvedela o čine Jána Palacha, ktorý sa polial benzínom a zapálil. Bol svetlicou, ktorá prežiarila temnú oblohu, ktorá zobudila naše svedomie a zodpovednosť. Jeho obeť zasiahla každého, dokonca aj samotného Husáka. Pamätám sa na jeho hlas, keď bezprostredne po čine Jána Palacha nabádal verejnosť k zdržanlivosti. Bol neobvykle tichý a mäkký.

Akt Jána Palacha bol svojou radikálnou konečnosťou veľkou výzvou najmä pre jeho generáciu, nastavoval zrkadlu vlastnému svedomiu, odvahe, statočnosti a spolupatričnosti. Súčasne bol výzvou k životu v pravde a slobode.

Po čine nasledovali cielené dezinformácie s cieľom spochybniť ho, pripísať ho Palachovej nezrelosti, psychickej labilite, mladíckej nerozvážnosti, resp. teatrálnej snahe zaujať verejnosť a oklamať ju pomocou studeného ohňa.

Ako študentka Filozofickej fakulty UK som sa zúčastňovala protestov voči Husákovmu režimu a spolu s ostatnými sme okamžite pochopili veľkosť a význam Palachovho činu. Zaplavili ma pocity hlbokého obdivu a úžasu. Úžasu z toho, k čomu sa tento mladý vzdelaný a talentovaný muž odhodlal. A úžasu z toho, aký veľký je rozdiel medzi jeho a mojou morálnou odvahou.

Dezinformácie vyvolali v nás odhodlanie nedopustiť, aby význam Palachovho činu bol spochybnený, či problematizovaný. Niektorí študenti o tom debatovali pri legendárnom múriku na Gondovej, kde nejeden pár mal svoje prvé rande, kým iní už rozvíjali konkrétne plány v blízkej nemenej známej krčme. Na týchto miestach sa zrodila myšlienka hladovky spolu s uctením si jeho činu. A tak sme vďaka organizačnému talentu a širokým sieťam Stanislava Filu a ostatných za pár hodín zohnali katafalk, čierne súkno, kondolenčnú knihu, vlajky so štátnymi a akademickými symbolmi. Hneď na druhý deň 20. januára sme zahájili hladovku.

Naša aktivita vyvolala nečakane veľký ohlas. K hlavnej bude Univerzity Komenského prúdili stovky ľudí, ktorí stáli v rade, aby sa mohli podpísať a vyjadriť svoju spoluúčasť a pohnutie. Niektorí sa prišli porozprávať aj s nami. Okrem toho sa s nami chodili rozprávať ľudia z orgánov, najmä zo štátnej bezpečnosti a rektorátu. Apelovali na našu rozumnosť, vystríhali nás pred negatívnymi dôsledkami našej nerozvážnosti. Po prvom dni nás presviedčali, že už stačilo. Každý deň ŠTB monitorovalo situáciu a povolalo na výsluch Stana Filu alebo niekoho iného. Bolo jasné, že sú z veľkého ohlasu verejnosti dosť zaskočení a nervózni. Takže sme vedeli, že stojí za to vydržať. Bola nám zima, vo vestibule sa nekúrilo, dvere hlavného vchodu boli stále dokorán, kváril nás hlad, rozčuľovali nás pochybovačné poznámky o tom, že hladovku len predstierame, ale ... nedalo sa to prirovnať k tomu, aké utrpenie podstúpil Jan Palach.

Potom prišli previerky a Stana Filu vylúčili zo štvrtého ročníka psychológie. Musel čakať dvadsať rokov, kým si štúdium mohol ukončiť. Potrestaní boli aj organizátori štrajkov a statoční profesori, ktorí odmietli súhlasiť s tým, že bratské vojská nám prišli pomôcť.

Možno sa spýtate, či Palachov čin mal zmysel. Veď všetko zostalo pri starom, Husákov režim sa udržal 20 rokov. Napriek tomu si myslím, že Palachov čin mal a má zmysel. Študentský štrajk v Prahe v roku 1989 začal spomienkou na Jána Opletala a Jána Palacha.

Jedno viem iste, že Ján Palach zanechal v mojej mysli dôležité posolstvo, že o slobodu treba zápasiť, že humánna spoločnosť pramení z konkrétnych činov, že každý z nás nesie zodpovednosť za to, v akej spoločnosti žijeme. Každý z nás môže byť inšpiráciou pre iných.

Za to, že som to pochopila, keď mi bolo 18, vďačím Tebe, Ján Palach.

Nie som si istá, či ďalšie generácie budú môcť aj prostredníctvom pamätnej tabule vo vestibule UK sa dozvedieť, kto bol Ján Palach a prečo študentky a študenti UK na jeho počesť hladovali. Rada však prispejem k tomu, aby takáto pripomienka vznikla.“