5 X 5 a iné kritiky

Obsah

Báseň, ktorá má šance...

Skusmo (M. Kasarda: Krajinské dažde, J. Bodenek: Na starom grunte, N. S. Leskov: Fatální dobrodružství strýce Oresta, E. Farkašová: Kvety sem nosia deti, S. Štepka: Radošinské naivné divadlo)

Učiteľ národa (J. Beňo: So synom)

Ďalší úkaz (J. Mlčochová: Klebetnica)

Mementný román (R. John: Memento)

Zo starých časov (P. Plutko: Poézia, čas, hodnota)

Španielska dedina (J. Šimonovič: Rodáci)

5 x 5 (J. Beláková: Vodnica, I. Stanislav: Život v slove, I. Hudec: Záhadný úsmev štrbavého anjela, R. Sloboda: Ako som sa stal mudrcom, Vajanský zblízka)

Nezmazateľný záznam (J. Kostra: Záznam o jabloni)

5 x 5 (V. Turčány: Srdce, DrSc., M. Rúfus: Prísny chlieb, R. Dahl: Fantastické poviedky, V. Mihálik: Nárek, J. Záborský: Faustiáda)

Tvárou či chrbtom k svetu? (I. Štrpka: Modrý vrch)

5 x 5 (B. Mihalkovič: Kocky ľadu, P. Jaroš: Lásky hmat, V. Prokešová: Slnečnica, V. Klimáček: Až po uši, S. Veigl: Pred ružou stojím nemý)

Čitateľský zážitok 1988

5 x 5 (R. Sloboda: Pokus o autoportrét, H. Zelinová: Hlas starých huslí, Th. H. Florin: Sentimentálna púť, R. Čižmárik: Obojstranný zápal sŕdc, K. Jarunková: Rozprávky)

Ide o identitu (Š. Moravčík: Sedláci)

5 x 5 (J. Mihalkovič: Príležitostné básne, Voltaire: Vláda Karola XII. Storočie Ľudovíta XIV., M. Dohnány – S. D. Štefanovič: Slovenské povstanie 1848–1849, E. Juliš: Blížíme se ohni, K. Vonnegut: Ostré očko)

S priaznivosťou najďalej zájdeš? (D. Hevier: Dorozumenie v jednej reči)

5 x 5 (P. Kováčik: Atmosféra v marci, P. Juščák: V očiach soľ, M. Lajčiak: Básnik a doba, D. Albahari: Opis smrti, V. Klimáček: Poveternostná situácia)

Krajnosťou k miernosti, obscénnosťou za lepšiu budúcnosť (P. Vilikovský: Večne je zelený...)

5 x 5 (Š. Strážay: Elégia, Š. Moravčík: Idiotikon, L. Grendel: Obsažná batožina, A. Marec: Kroky proti vetru G. Murín: Případ pohřbeného hřbitova)

Apage! (V. Mihálik: Velebný pán z Maduníc)

5 x 5 (I. Mojík: Sklené deti, P. Milčák: Záprah pred zimou, P. Hrúz: Chliev a hry, Program a tvorba, I. Kadlečík: Vlastný hororskop)

Na pulze literatúry (P. Zajac: Tvorivosť literatúry)

Neoslňujúca sila myšlienky (M. Hamada: Sizyfovský údel)

Život ako alibi (I. Popovič: Utešiteľ žien)

Démon kýs’ pekný... Malá recenzia na Jozefa Mihalkoviča

Vilikovský fajčí fajku...

Satinský čiže naše šťastie v nešťastí

Sloboda ako systém nutkaní (Diskusné poznámky)

Ondruš slovenský? (Diskusia)

Nevytie s vlkmi (J. Ondruš: Ovca vo vlčej koži)

Čítam... (B. Gifford: Zběsilost v srdci, V. Macura: Guvernantka, L. Grendel: Einsteinove zvony)

Koniec výlučnosti (M. M. Šimečka: Záujem)

Večný Oskar (M. Žiak: Jewropean)

Čítam... (E. Bondy: Týden v tichém městě, B. Schlink: Předčítač, T. Horváth: Niekoľko náhlych konfigurácií)

Chrám, v ktorom sa treba hrať (V. Godár: Kacírske quodlibety)

Čítam... (Barbar/u/ská ruleta, M. Lechan: Hláskovanie s láskou, P. Holka: Sen o sne)

„Nezrelý“ debutant (M. Kopcsay: Kritický deň)

Čítam... (P. Šulej: Pop, L. Grendel: Cudná správa z vrcholu sna, P. Hrúz: Hore pupkom, pupkom sveta)

Ako prežiť na Slovensku čiže (ešte raz) Vilikovský

Jedným zo spôsobov...

Ukážka

5 x 5

Viliam Turčány: Srdce, DrSc.
(Smena, Bratislava 1987)

/1/ Turčány je poeta doctus, básnik žijúci z literatúry a pre ňu, virtuóz, pre ktorého je reálnou iba skutočnosť literárne „spracovaná“ – čo nebolo v literatúre, to ani nie je. /2/ Preto i tie veci skutočného sveta, ktoré k nemu nejakým zázrakom preniknú (napríklad láska), si zliterarizuje, dotiahne do li­terárne štylizovanej polohy, aby ich urobil skutočnejšími, no najmä aby sa v nich vyznal. /3/ Je to ináč klasicky príleži­tostná poézia, treba však povedať, že básnik si príležitosti veľmi nevyberá – vo svojej „nevinnosti“ je schopný ospievať všetko. /4/ Turčányho básnické anachronizmy by mohli byť i celkom milé, keby niekedy (napríklad, keď píše kartu z Gib­raltáru svojmu riaditeľovi) kurtoázia nebola na nerozoznanie od úslužnosti. /5/ Takže človeku sa občas zazdá, že tento ódický amok nie je vlastne až takým superkultúrnym počína­ním...

 

Milan Rúfus: Prísny chlieb
(Smena, Bratislava 1987)

/1/ Vari jeden z posledných na Slovensku (posledný bude Vaš­ko), koho ešte neomrzelo básnické hlbokomyslenie, je Rúfus. /2/ Knižka nám ukazuje, ako je básnik sám doma (Fialkové údo­lie 31, pozri V. Turčány: Srdce, DrSc., s. 47) a ako z pocitu nesplendidnej izolácie sa aj slamky chytá. /3/ Tou slamkou je smrť, po zemiakoch ďalšia vec, ktorá vie dostať slovenského človeka do hĺbky. /4/ Snahou budovať ľudskosť od základov knižka pripomína Zvony, lenže z dakedajších rúfusovských zmys­luplných vecí sa medzičasom stali teatrálne rekvizity. /5/ Mal by si priznať, že aj jeho pričinením.

 

Roald Dahl: Fantastické poviedky
Preložila Ivica Chorvátová
(Pravda, Bratislava 1987)

/1/ Tento slovenský Dahl je akýsi nudný, trvalo mi rok, kým som knihu po troche prečítal. /2/ Žijeme vo svete, ktorý si žiada byť interpretovaný, ba je to priam nutnosť, ak si chceme zachovať aký-taký prehľad, ak sa chceme zachovať. /3/ Reflex všetko interpretovať môže však byť aj zdrojom potešenia, na­príklad čitateľského: radosť z interpretácie je i radosťou zo zjednodušenia, z redukovania bohatosti textu na základné sché­my (architémy, mytologémy), z odhalenia jednoduchej podstaty zložitého javu. /4/ Dahl nám túto radosť odopiera, lebo sám si ju doprial vo vzťahu ku skutočnosti, jeho text nemôžeme zjed­nodušiť, lebo sám je už zjednodušením sveta na základné život­né štruktúry, na paradoxné schémy, ironické štúdie a prapodiv­né preparáty života. /5/ Nepodarilo sa mu pred čitateľom za­maskovať svoju inteligenciu, a to sa v umení nerobí, keďže to robí z čitateľa konzumenta: prečítaním poviedky sa „vec“ končí – a mala by sa začínať!

 

Vojtech Mihálik: Nárek
(Smena, Bratislava 1987)

/1/ „... a pohlavie mi visí ako spiaci netopier.“ /2/ Chápem, Majstre, že táto nahota je obrazom nahého, odizolovaného zú­falstva. /3/ Vy si však vo svojom nešťastí pomáhate aj inak: vstupujete do svedomia svetu i človeku, podávate veci tak, aby Vaša krivda – čiže aj Vaše právo kázať nám – bola čo najväč­šia. /4/ Sú to verše trpké, no žiaľ, i tŕpkovské a o tých už bol ktosi čosi napísal. /5/ Čítal som od Vás lepšie básne, nevzdávajte sa však, píšte ďalej a časom sa ohláste.

 

Jonáš Záborský: Faustiáda
(Tatran, Bratislava 1984)

/1/ V posledných rokoch si Záborského objavilo a obľúbilo množstvo mladých ľudí, ktorí zrejme vycítili istú analogickosť životného pocitu vzdelanca (a národa vôbec) v „jeho“ a vo „svojom“ čase, pocitu značných disproporcií medzi tým, čo by sa malo pre človeka robiť a čo sa skutočne robilo. /2/ Iste, Záborský je pochopiteľný a vysvetliteľný najmä v kontexte dru­hej polovice minulého storočia po krachu revolučných nádejí, v období koncepčnej bezvládnosti, v dobe, ktorá nemala svoj štýl, v ktorej pevneli byrokratické články riadenia spoločnos­ti, no spoločnosť sama sa rozpadávala, existovala iba úradne, nie duchom. /3/ V takom prechodnom období je človek odkázaný predovšetkým sám na seba, nesmie podliehať citom, lebo tie sú nepovzbudzujúce, ale chopiť sa rozumu – a svet, ako ho videl Záborský, bol svet postavený nie na hlave, na rozmýšľaní, ale postavený na hlavu, bláznivý. /4/ V Záborskom sa tají obrovská energia, ktorá chce meniť svet, no keďže nemôže, aspoň sa z neho smeje. /5/ A tak i naša mládež, ktorá bola nútená uva­žovať konvenčne a životne minimalisticky, ktorej bol odmietnu­tý prepych omylov a hľadania, „protestovala“ napríklad čítaním Záborského – jeho čitateľskou aktualizáciou akoby sa priam škodoradostne utvrdzovala v názore, že Kocúrkovo je i dnes.

(Slovenské pohľady, 1988, č. 4)

 

 

Ukážka

Čítam...


Egon Bondy: Týden v tichém městě
(PT, Bratislava 1998)

„Nemůže být nic méně tajemného než to, že existuje vznik a zánik, a ty jsou totožné“ (s. 5). No prosím, toto klbko rozmotať, na to musí byť človek filozof a aj ten si od problému radšej odskočí k snovaniu postkomunistického mafisticko-teroristického príbehu, ktorý nehodno brať vážne.
Tým „odskakujúcim“ filozofom je Egon Bondy, zároveň hrdina príbehu, a „tichým“ mestom je, samozrejme, Bratislava, ktorú si autor zvolil za svoje ponovembrové pôsobisko. Tu treba podotknúť, že išlo o jasnozrivú voľbu najmä s ohľadom na žáner dôchodcovského lamentu za životné istoty, ktorým kniha a nateraz i Bondyho tvorba vrcholí – Bratislava (a Slovensko vôbec) je v porovnaní s pôvodnou autorovou vlasťou schopná poskytnúť predsa len viac dôvodov na náreky. Ešte i tá mládež je tu akási podozrivo veselšia: „strašně rozveselená mládež. Koukám se na to denně už pár roků a dosud jsem nepřišel na to, z čeho se tak veselejí než z vlastní blbosti“ (s. 96).
To rozprávačovi v ich veku do smiechu nebolo, veď každé ráno sa prebúdzal „s jasnou myšlenkou po smyslu Všeho“ (s. 76) – a táto myšlienka sa ho už viac nepustila! I v románe ho prepadáva v každej vhodnej i nevhodnej chvíli, večer mu nedá zaspať a ráno ho vždy – podľa starého zvyku – zobúdza. Skrátka, takéto ustavičné premýšľanie je pre rozprávača „největší prokletí, co může člověka stihnout“ (tamtiež) – a pre čitateľa, popravde, tiež...V ostatnom však už možno byť s rozprávačom v súlade len veľmi ťažko. Od filozofa by sme očakávali, že svoj jedinečný dotyk so skutočnosťou premení na prenosnú, aj pre iných použiteľnú skúsenosť. Žiaľ, v tomto románe rozprávačovo vnímanie sveta nemá ďaleko od nepozornej banálnosti a naopak, jedinečná, čiže nepoužiteľná je jeho „skúsenosť“. Nejde už vlastne o skúsenosť, ale skôr o uvzatosť: názor sa nerodí z uzrenia reality a dotyk so skutočnosťou je iba nevyberavou zámienkou na spustenie tirád, ktoré už stratili schopnosť odrážať čokoľvek okrem autorovej zlej vôle. A tak jeho generalizujúci povzdych nad životom musíme, žiaľ, predovšetkým uplatniť na jeho knihu: „není čeho si cenit“ (s. 74).

 

Bernhard Schlink: Předčítač
Preložil Tomáš Kafka
(Prostor, Praha 1998)

Ak by sme si mysleli, že od negramotnosti je ďaleko k vojnovým zločinom, román nemeckého autora a právnika nás rýchlo vyvedie z omylu. Vlastne až tak rýchlo nie, lebo rozprávač, ktorý zrejme miluje všetko retardované, vrátane sprievodkyne električky Hanny, predtým dozorkyne v koncentráku, odďaľuje odhalenie pointy, t. j. Hanninej alfabetickej nerozvinutosti, tak dlho, ako sa len dá – ba ešte dlhšie, pretože táto vec musí byť čitateľovi čoskoro jasná, no rozprávač sa s ňou vytasí až kdesi za polovicou knihy. Tajomstvo odhalené, Hanna vo väzení, druhá polovica románu môže od erotického vzťahu pätnásťročného adolescenta a zrelej tridsiatničky prejsť k traktovaniu nemeckej viny. Dôkladnosť, s akou sa vec zo všetkých strán premieľa, však nechcene navodzuje dojem až istej necitlivosti. Ďalším málo vkusným sprievodným znakom tejto dôkladnosti je vynorenie sa implicitného predpokladu (ktorý by však autor nepripustil ani za svet!), že my ostatní sme nemali a nemáme svedomie a že ono sa aj pre nás rodí až poctivým nemeckým uvedomovaním si viny. Hrôzostrašný dojem, že dôkladnosť, s akou sa tu pracuje na analýze viny, je vzdialenou (?) príbuznou dôkladnosti, s akou sa na ňu „zarábalo“, je dôvodom, prečo by nemecké úvahy o nemeckej vine mali radšej ostať v nemeckej rezervácii.

 

Tomáš Horváth: Niekoľko náhlych konfigurácií
(Koloman Kertész Bagala, L. C. A. Levice 1997)

Literatúra, to znie prihrdo, preto autori dnes radšej hovoria o písaní – je to skromnejšie a hlavne zabezpečuje to alibi v prípade neúspechu: ja nič, ja si len tak píšem. Takéto nenáročné písanie síce nič od nás nechce, lenže – a to je rub tejto inak milej nevtieravosti – aj sebe rado čo-to odpustí. Ba o to vlastne ide: aby sme sa mohli plne oddávať rozkoši z písania, nesmieme  nikoho k ničomu vyprovokovať, lebo inak sme zatiahnutí do nechutného kolotoča života, ktorý sa tak málo podobá textovému azylu!
Ako pre množstvo bezbranných mladých ľudí (ktorí sa však za svoju bezbrannosť už nehanbia, ale berú ju ako spôsob existencie), aj pre Tomáša Horvátha je tým skutočnejším svetom svet virtuálny. Tu už nejde o to, urobiť si hru zo života, ale situovať svoj život do hry. Aj v knihe Niekoľko náhlych konfigurácií výlučným dejiskom hry, čiže priestorom autorovej existencie je svet literárnych textov. V siedmich prozaických útvaroch, napísaných napospol à la, si zrejme plne prišla na svoje jeho emocionalita i potešenie z rozumových úkonov, irónia, humor, no i sebaovládanie a zmysel pre mieru – áno, bohato sa tu vyžil, určite viac, ako tušíme! Ide tu skrátka o stále častejší typ literatúry, pri ktorom radosť z písania je väčšia ako radosť z čítania...
Horváthov dialóg s textami minulosti možno vnímať aj ako trochu vyčítavé gesto samovravy uprostred ukomunikovaného dneška. Neochota vstupovať svojím textom do kontaktu so skutočnosťou je však taká silná, že tu už nemôže ísť len o štítivosť, ale asi aj o strach. A tak Horváthovým spôsobom plachosti je nateraz písanie virtuózne nezaujímavých textov.

(Domino-fórum 1998, č. 25)

 

 

Ohlas

Valér Mikula: 5 x 5 a iné kritiky. Koloman Kertész Bagala, Vydavateľstvo L. C. A., Levice 2000, 136 s.

Recenzie:

Vladislav GÁLIS: Anarchokonzervatívec. Najkratšie (a najkrajšie) kritiky Valéra Mikulu. Domino fórum, 9,  2000, č. 42, s. 14.

Jozef BŽOCH: Nestarnúce umenie kritiky. Sme 18. 1. 2000, s. 8. /Tiež in: Jozef Bžoch: Literárne štvrtky. Kalligram, Bratislava 2006, s. 19–20./

Zora PRUŠKOVÁ: Mikula, Valér: 5 x 5 a iné kritiky. Slovenská literatúra, 48, 2001, č.  1, s. 82–84.

Braňo HOCHEL: Kritika, pútavé čítanie. Kultúrny život, 2,  2001, č. 20, s. 9.

Andrej HABLÁK: Niekoľko poznámok. Romboid, 36, 2001, č.  3, s. 83–84.

Ivo POSPÍŠIL: Literární kritika jako citlivost a razance: estetika a literární historie. Host, 2001, č. 9, s. XVII–XVIII.

 

Z citácií a odkazov:

Viliam MARČOK a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III. Literárne informačné centrum, Bratislava 2004, s. 257, 275.

Peter ZAJAC: Kocúrkovo ako slovenský antimýtus. Slovenská literatúra, 52, 2005, č. 4–5, s. 355.

Zvonko TANESKI: Vo koj pravec vozi mašinistot na Vilikovski? In: Pavel Vilikovský: Suroviot mašinist. Magor, Skopje 2006, s. 154.

Eleonóra KRČMÉRYOVÁ: Poznámky k prozaickej (de)generácii. Pohľad na slovenskú mladú prózu 90. rokov. Stimul, Bratislava 2008, s. 71.

Zvonko TANESKI: Metaforické modely obraznosti v poézii Jána Ondruša. Logos E. H., Nitra 2008, s. 35, 44, 95, 163.

Marta SOUČKOVÁ: Horváth, Tomáš: Ján Hrušovský a modernizmus. Slovenská literatúra, 56, 2009, č. 4, s. 334.

Jaroslav ŠRANK: Postmoderné transformácie habitu slovenských básnikov na prelome storočí. In: K poetologickým a axiologickým aspektom slovenskej literatúry po roku 1989 V. Ed. M. Součková. Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove, Prešov 2012, s. 14.

Jaroslav ŠRANK: Individualizovaná literatúra. Cathedra, Bratislava 2013, s. 79, 219, 267, 370, 406.

Andrea BOKNÍKOVÁ: Zo slovenskej poézie šesťdesiatych rokov 20. storočia I. Portrétne štúdie a rekonštrukcie. Univerzita Komenského, Bratislava 2012, s. 86.

Peter ZAJAC: Tatarkove koncepty kultúry. In: Texty Dominika Tatarku. Ed. R. Bílik, P. Zajac. Veda, Bratislava 2014, s. 33.

5 x 5 a iné kritiky (2000)