Etiketa a protokol

Svetlana Hlavčáková: Etiketa a protokol>ISBN 80-223-1875-2

Súčasnej spoločnosti je vlastná vysoká úroveň medziľudskej komunikácie. Odborníci, ktorí sa zaoberajú rôznorodými aspektmi života spoločnosti, sú zajedno v názore, že rastie potreba intenzívnejšie sa venovať prostriedkom a formám komunikácie. Aby ľudstvo mohlo napredovať, musí si porozumieť. Ak si chceme porozumieť, musíme sa efektívne dorozumievať. Dramatický vývoj masových médií a verejnej komunikácie vtiahol do celosvetového diania aj novinárov, ktorí nielen informujú svet o vybraných (významných, aktuálnych a zaujímavých) udalostiach a javoch, ale sú aj ich spolutvorcami. Zasahujú do diania vo svete a ovplyvňujú ho. Profesia žurnalistu sa preto spája s vysokou mierou zodpovednosti. Vyžaduje si hlbokú znalosť širokospektrálnej odbornej problematiky, ako aj dôkladné profesionálne (žurnalistické) vedomosti a zručnosti. A pretože práca novinárov vychádza z komunikácie s ľuďmi, predpokladom úspešného vykonávania ich profesie je poznanie a zvládnutie pravidiel jej fungovania.
Žurnalisti sa pri výkone svojho povolania pohybujú medzi vrcholnými predstaviteľmi politického, hospodárskeho, vedeckého, kultúrneho či športového života spoločnosti na celom svete. Sú súčasťou kráľovských svadieb, prezidentských stretnutí, ale aj ekonomických konferencií či politických rokovaní na najvyššej úrovni. Stretávajú sa so štátnikmi, diplomatmi, finančníkmi, vedcami, špičkovými umelcami. Podmienkou ich efektívneho pôsobenia v tomto prostredí je okrem iného aj znalosť etikety – noriem a zásad spoločenského styku.
Avšak okrem pravidiel bontónu sa vo svojom povolaní stretávajú aj s protokolárnymi zvyklosťami, normami či predpismi, ktorými sa po formálnej stránke riadi služobný i spoločenský styk oficiálnych predstaviteľov rôznych štátov a činnosť diplomatov, rovnako ako rozličné diplomatické akty a ceremónie. Protokol (alebo diplomatický protokol) je prepracovaný do najmenších detailov. Mnohí ho považujú za etiketu medzi národmi a štátmi. Ak je etiketa dôležitá pre väčšinu ľudí, ktorí sa aktívne zúčastňujú na živote spoločnosti, znalosť protokolárnych zásad zaväzuje najmä vysokých štátnych úradníkov, diplomatických zástupcov jednotlivých krajín vrátane novinárov.
A práve cieľom tejto publikácie je poskytnúť súhrn poznatkov o pravidlách, normách a zásadách spoločenského styku u nás i v zahraničí, vymedziť často stotožňované pojmy – etiketa a protokol (diplomatický protokol či štátny protokol) a v syntetickej podobe ponúknuť kľúčové fakty o (slovenskej) diplomatickej praxi, ktorá sa hlási k medzinárodne uznávaným protokolárnym pravidlám a zvyklostiam, platným v súčasnom svete.
Predložená práca vznikala niekoľko rokov. Jej potrebu si vyžiadalo zavedenie predmetu Protokol a etiketa pre žurnalistov na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. K tomuto kroku nás motivovali výsledky odborníkov zo Spojených štátov amerických. Závery štúdií, ktoré vypracovala Harvardská i Stanfordská univerzita v spolupráci s Carnegieho nadáciou, upozorňujú na to, že úspech v zamestnaní len z 15 percent závisí od odbornej spôsobilosti. Rozhodujúcich 85 percent pripadá na spoločenskú spôsobilosť. Aj preto sa mnohé prestížne univerzity rozhodli viesť svojich študentov nielen k akademickým vedomostiam, ale učia ich tiež pracovať v tíme, pôsobiť v sociálnej sfére, byť empatickým, asertívnym, ovládať svoje emócie a sebaisto sa pohybovať v spoločnosti. V zámere nás utvrdilo aj poznanie, že naša spoločnosť ešte stále neprekonala vákuum, ktoré spôsobila absencia spoločenskej výchovy v nedávnej minulosti, keď socialistický spôsob života vnímal etiketu ako malomeštiacky prežitok a ten sa považoval za negatívny spoločenský jav.
Pri tvorbe textu som sa opierala o pomerne bohatú, viac alebo menej dostupnú literatúru. Vychádzala som tiež z viacročných skúseností s poslucháčmi kurzov Protokolu a etikety na katedre žurnalistiky. Snažila som sa rešpektovať vyslovené potreby a požiadavky, ktoré súviseli s ich pôsobením v rozličných masových médiách. Diela, dá sa povedať, "klasikov" písaného protokolu a etikety som využila nielen ako zdroj cenných informácií, ale tiež ako pozoruhodný dokumentačný materiál dobových prístupov a hľadísk. K azda najznámejším, najviac citovaným a najslávnejším autorom patrí ceremoniár kancelárie prezidenta Masaryka a prvý predseda Československého olympijského výboru Jiří Guth-Jarkovský. Ľ. Michalský sa obracal najmä na slovenského čitateľa. Ale na Slovensku či v bývalom Československu vyšli aj ďalšie pozoruhodné tituly domácej i zahraničnej proveniencie – D. Ječného, pracovníka diplomatického protokolu na Ministerstve zahraničných vecí ČSSR, A. Bohmannovej, V. Buriana, M. Majorovej, kolektívov sústredených okolo J. Tvrdoňa alebo M. Jánošovovej a ďalších. Vychádzali predovšetkým z osvedčených francúzskych prameňov. Až výpravná publikácia I. Wolffovej (s komentárom a poznámkami D. Ječného), ktorá vyšla po roku 1989, priniesla pohľad na nemeckú etiketu. Zvyklosti z nemeckého, anglického, amerického či severského prostredia neboli u nás dostatočne známe. Nadviazali na ňu diela nielen viacerých zahraničných, ale aj slovenských a českých autorov – D. Brázdovej, F. Chorváta, I. Sedláčka, V. Smejkala, J. Orlíka či expertov na diplomaciu – M. Balušeka a Ľ. Bystrického.
Normy spoločenského spolužitia sú vo väčšine krajín sveta v mnohých aspektoch identické. Vychádzajú z rovnakých zásad a líšia sa iba v čiastkových prejavoch, v kontinentálnych, regionálnych či národných (miestnych) osobitostiach, ktoré sa v súčasnosti čoraz viac stierajú. To, čo ich spája, je úcta človeka k človeku, ohľaduplnosť, takt, sebaúcta, pomoc slabšiemu, rovnako ako zdvorilé a dôstojné vystupovanie. Práve pre tieto všeobecne platné hodnoty sa pravidlá etikety nemuseli do života ľudí presadzovať prostredníctvom právnych či normatívnych aktov. Boli prijímané spontánne, na základe spoločenskej nutnosti a potreby. V tom spočíva ich sila. Do života ich uvádzala spoločenská výchova, ktorej cieľom však nebolo uplatňovať predpisy bez hlbšieho zmyslu. Jej ambíciou je odhaliť logiku "nepísaných zákonov" spoločenského styku a dokázať ich potrebu. Nevidieť v zdvorilosti a slušnosti čosi, čo ľudí zväzuje a obmedzuje, ale vnímať ich ako niečo, čo ich v styku s okolitým svetom orientuje a usmerňuje.
Želám svojim čitateľom, aby im publikácia poskytla nielen potrebné informácie a inštrukcie, ale aby sa pre nich stala aj zdrojom zaujímavých myšlienok a cenných skúseností, ktoré im pomôžu zorientovať sa v zložitej spleti platných spoločenských a protokolárnych zásad, noriem, úzov a pravidiel.
Knihu venujem pamiatke mojej drahej mamičky a bračeka.

Autorka