Udalosti

Zomrel bývalý člen katedry doc. František Višváder

Zomrel  docent František Višváder, významný slovenský publicista, historik a vysokoškolský pedagóg

Vo veku 89 rokov nás dňa 14. júla 2024 navždy opustil významný slovenský novinár, historik a vysokoškolský pedagóg. V svojej publicistickej tvorbe sa  tematicky venoval predovšetkým  problematike medzinárodných vzťahov, diplomacii a histórii rozvojových krajín v  moderných dejinách. Tieto témy  boli predmetom  vedeckého výskumu aj počas jeho pôsobenia na katedre všeobecných dejín FiF UK v Bratislave v rokoch 1963-1997.

František Višváder sa narodil  22. októbra 1934 v Suchohrade  na Záhorí. Už ako poslucháč odborov žurnalistika a slovenčina na FF UK v Bratislave v rokoch 1953-58 sa zaujímal predovšetkým o históriu. Dva roky pred skončením  štúdia na vysokej škole  Františka Višvádera prijali za redaktora denníka Pravda (v  roku 1956), kde pracoval na oddelení medzinárodných vzťahov do konca roku 1963 ( v posledných troch rokoch vykonával  funkciu zástupcu vedúceho oddelenia). V rokoch 1956-63  uverejňoval svoje články v  Pravde, Predvoji, Živote, Našej vede, Smene, Hlase ľudu , v Slovenskom rozhlase a i.,  ktorých počet presiahol úctyhodný počet, viac ako  300.  Po nastúpení novinárskej dráhy v denníku Pravda  sa ťažiskovo venoval problematike medzinárodných vzťahov a situácii v rozvojových krajinách. Vtedy mu v rozpätí piatich rokov vyšli tri knihy, ktoré mali charakter literatúry faktu. (Pochod zla ( Od Mníchova k 14. marcu).VPL: Bratislava, 1958 152 s.;   Latinská Amerika – nepokojný kontinent. VPL: Bratislava, 1963, 384 s. ;  Nové dni Afriky. Bratislava 1961, 213 s., ktorú preložili aj do maďarčiny).

V roku 1963 začal  pôsobiť na katedre všeobecných dejín na FiF UK v Bratislave kde svoju úspešnú vedecko- pedagogickú dráhu  musel v 70.-tych rokoch  nútene, pod  tlakom  spoločensko-politickej  situácie,   na takmer  dvadsať rokov prerušiť. Počas  tohto obdobia  mal  zakázanú pedagogickú činnosť, no v zátiší  knižnice Historického seminára FiF UK naďalej,  i keď veľmi opatrne, mohol  dýchať jeho novinársky rukopis, často krát  však zašifrovaný do  autorských skratiek a pseudonymov. I napriek  nepriazni  spoločenského postavenia F.Višváder neustával najmä v  práci novinára a publicistu vo viacerých periodikách, v rozhlase a televízii. Jeho tvorba  v 70 – tych  a 80-tych rokoch  bola veľmi pestrá a bohatá, no väčšinou pre verejnosť sprístupňovaná pod pseudonymami a  autorskými skratkami.( V. Branko, F.Majtán , F.Matúš, -fer-).  Ako Vladimír Brezniansky, Vladimír Záhorský, Ladislav Slabey, Ján Kerďo, František Branko  či František Bajo vytvoril niekoľko literárnych a historicko- publicistických  rozhlasových pásiem a relácií, ktoré  skrývali a dnes  otvárajú cestu poznania k  dramaticko-publicistickej   tvorbe  F.Višvádera. V rokoch 1972 – 1979 napísal pre rozhlasové vysielanie  viacero dramatických pásiem a rozhlasových hier, tematicky venovaných  niektorým  významným udalostiam a  osobnostiam moderných dejín, ktoré sú svedectvom nielen novinárskej a publicistickej vyzretosti ich autora, ale aj  jeho schopnosti uchopiť tému v dramaticko-umeleckej rovine ako živú reportáž a výpoveď doby, ktorú sa  predsavzal  poslucháčovi priblížiť.  Od konca 70-tych rokov až do roku 1989 sa   tribúnou jeho  publicistickej tvorby stal  najmä týždenník  Nové slovo, kde  uverejnil niekoľko desiatok populárno –náučných  článkov ( viac ako 80)  predovšetkým z dejín  Latinskej Ameriky,  zo svetových dejín 20. storočia a o viacerým osobnostiam slovenského a českého kultúrneho a politického života.   Redakcia Nového Slova F. Višváderovi, utajovanému pred verejnosťou pseudonymami,  v roku 1984 udelila za dlhoročnú spoluprácu pamätnú medailu 40. výročia vzniku časopisu.

Rok 1989 priniesol  Františkovi Višváderovi rehabilitáciu, teda „vrátenie dobrého mena“, hoci ho objektívne nikdy nestratil. Dostalo sa mu síce spoločenskej satisfakcie, no roky zmarené proskripciou mu už nik nemohol nahradiť.   Jeho návrat do pedagogického procesu  bol ešte reálny, no ponúknutá možnosť vedeckej kariéry ostala pre  realisticky zmýšľajúceho  intelektuála, akým bol František Višváder, už v nenávratne. V roku 1990 habilitovaný na docenta všeobecných dejín 20. storočia   neprijal už v zárodku, hodenú rukavicu viesť fakultu na poste dekana a napevno sa rozhodol pre inú alternatívu:  vytvárať  pre slovenskú historiografiu a širokú  verejnosť, hladnú po  slobodnom a necenzurovanom poznávaní  vlastnej histórie v kontexte celosvetového spoločenského vývinu platformu pre popularizáciu vedeckých poznatkov  historickej vedy.  V roku 1989 spolu s úzkym okruhom spolupracovníkov založil  populárno – vedecký časopis Historická revue  a stal sa jeho prvým šéfredaktorom na takmer desať rokov. Časopis Historická revue sa stala opätovným   naplnením  a skĺbením  jeho  schopností  novinára   a historika. Už po niekoľkých rokoch vydávania sa  časopis  zaradil medzi najrenomovanejšie   u nás. V roku 1994 sa dokonca stal   časopisom roku.

Až do konca života ostal docent František Višváder verný svojmu celoživotnému poslaniu šíriť osvetu  písaného slova. Aj po odchode do ústrania, do Malaciek, pokračoval v písaní a koncipovaní nových autorských projektov:  vedecko-fantastickej literatúry pre deti (Bláznivé leto) , knihy rozprávok (Krásna Felicita) a encyklopedického diela z oblasti regionálnej histórie (Encyklopédia Suchohradu).

Doc. František Višváder bol vždy kritický k akejkoľvek  ideológii a  demagógii doby,  ktorú aktívne prežíval a  akoby z druhej línii sa ju snažil neustále  „prekrúcať“ na svoj obraz a obraz ľudí, ktorí mu verili . V svojom  kriticko-osvietenskom duchu možno ostal nevypočutý hlasmi mocných, no jeho hlas a práca  ostali pre mnohých  správnym kompasom. Jeho písané slovo nespokojného  a búrlivého reportéra a historika je  možno už uložené ad acta, no nie je odsúdené na večný odpočinok. Iste sa ešte neraz  stane  žiadaným.