Vedecké publikácie

HOMZA, Martin - Stanisłav A. Sroka (ed.). Historia Scepulsii. Vol II. Dejiny Spiša od roku 1526 do roku 1918. Bratislava, Krakov : PostScriptum, 2017, 1165 s.

Monumentálne dielo podáva komplexné, ucelené a syntetizujúce dejiny Spiša, regiónu v mnohých ohľadoch špecifického, jedinečného i komplikovaného. Popri úvodných syntetizujúcich kapitolách Ivana Mrvu (1526 – 1770), Františka Žifčáka (1770 – 1849) a Artura Patka (1849 – 1918) kniha obsahuje podrobne analyticky spracované parciálne témy súvisiace s dejinami správy Spišskej stolice, s cirkevnými dejinami, s rozvojom umenia a materiálnej kultúry.

Editormi kolektívneho diela sú Prof. Martin Homza Dr., vedúci Katedry slovenských dejín FF UK v Bratislave a Prof. Stanisłav A. Sroka z Instytutu Historii Jagelonskej univerzity v Krakove.

VAŠŠ, Martin. Bratislavská umelecká bohéma v rokoch 1920 – 1945. Bratislava : Vydavateľstvo UK, 2016, 456 s.

Monografia má za cieľ čo možno najkomplexnejšie priblížiť kultúrno-spoločenský fenomén bratislavskej umeleckej bohémy v rokoch 1920 – 1945 a zaplniť tak jedno veľké biele miesto slovenských kultúrnych dejín daného obdobia. V rámci slovenskej historiografie ide o inovatívnu tému, ktorá je z hľadiska vsadenia slovenských kultúrnych dejín tohto obdobia do európskeho kultúrneho kontextu mimoriadne dôležitá. Prináša množstvo nových poznatkov a súvislostí a svojim vkladom prispieva k väčšiemu rozvíjaniu kultúrnych dejín v rámci slovenskej historiografie v porovnaní so západoeurópskou a americkou historiografiou. Autor v monografii príťažlivým spôsobom odhaľuje životný štýl a každodenný život bohémskych spisovateľov a výtvarníkov v modernistickom kultúrno-sociálnom historickom kontexte. Je predpokladom, že monografia vzbudí záujem nielen vedeckej komunity, ale aj širšej verejnosti, keďže prináša nové pohľady na rozvoj slovenskej spoločnosti v danom období.

IVANTYŠYNOVÁ, Tatiana - PODOLAN, Peter - VIRŠINSKÁ, Miriam. Básnik a mesto. Viedenské roky Jána Kollára. Druhé prepracované a rozšírené vydanie. Bratislava, 2015, 142 s.

Po roku 1989 sa Viedeň stala pre mnohých Slovákov objektom intenzívneho kultúrnohistorického záujmu. Jeho súčasťou bolo aj hľadanie „stôp významných Slovákov vo Viedni“. Pozornosť pútala i osobnosť Jána Kollára, profesora viedenskej univerzity v rokoch 1849 – 1852. Inštalovanie pamätnej tabule vo vstupnej hale viedenskej univerzity a neskôr na dome na Ungargasse 5, kde Kollár býval a v roku 1852 zomrel, bolo podnetom na zamyslenie, či naša verejnosť má dostatok poznatkov o Kollárových rokoch strávených vo Viedni. Už prvé sondy do literatúry ukázali, že posledné roky života Jána Kollára nie sú dostatočne spracované a opis jeho pôsobenia vo Viedni iba málo pokročil od prvého jubilejného viedenského zborníka z roku 1893. Aj v novšej slovenskej odbornej spisbe bolo pôsobenie Jána Kollára vo Viedni v rokoch 1849 – 1852 málo docenené a zostalo v tieni jeho jazykových sporov so štúrovcami.
Myšlienka vydania monografie o viedenských rokoch Jána Kollára sa stretla s pozitívnou odozvou u potenciálnych autorov a veľmi rýchlo bola dosiahnutá zhoda v zásadných otázkach. Zrod knihy bol však pomerne zdĺhavý a spätý s rôznymi problémami. Súviselo to s tým, že aktivity Jána Kollára boli v posledných rokoch života mimoriadne bohaté a rôznorodé. V rokoch 1849 – 1852 sa zúčastnil na tvorbe vládnych projektov na riešenie národnostnej otázky v Uhorsku a od roku 1849 pôsobil ako profesor „slovanskej starovedy“ na univerzite. V tom treba vidieť dôvody, pre ktoré monografia vznikala ako súhrn viac-menej autonómnych textov, ktoré nebolo jednoduché skĺbiť do jednotného celku.
Pôvodný zámer – sústrediť sa výlučne na život Kollára vo Viedni – sa ukázal ako nereálny, lebo mnohé jeho myšlienky a činy z tohto obdobia majú svoj pôvod v peštianskych rokoch. Odchodom z Pešti sa však nespretŕhali všetky predošlé väzby. Vo Viedni Kollár iba v iných podmienkach pokračoval v tom, čo začal už predtým.

HOLEC, Roman – BOVAN, Marián. V službách cisára Františka Jozefa. Z pamätí lokaja a dvornej dámy. Bratislava 2013, 343 s.

Publikácia odkrýva lesk viedenského cisárskeho dvora, ale aj pomery za jeho kulisami a život služobníctva v hlavnom meste a v aristokratických domácnostiach na prelome 19. a 20. storočia. Služobníctvo reprezentujú "novoobjavený" slovenský lokaj Anton Szmolen aj známy komorník Eugen Keterl. Dvorné dámy sú zastúpené grófkou Irmou Sztárayovou či Žofiou Chotkovou. Dominantný je však ojedinelý životný príbeh Antona Szmolena - lokaja lojálneho panovníckej rodine, z ktorého sa stal politicky využívaný symbol cisára, dvora, zrady aj lokajstva a ktorý v maďarskom prostredí prežil až do začiatku 21. storočia.

Anotácia

Recenzia (od s. 114)

HOMZA, Martin et al. Svätopluk v európskom písomníctve. Štúdie z dejín svätoplukovskej legendy. Bratislava : Post Scriptum, 2013, 747 s..

Zámerom autorského kolektívu bolo čo najpodrobnejšie zmapovať stopy, ktoré zanechala svätoplukovská problematika v najstaršom písomníctve a v dejinnom priebehu historiografie, a to nielen slovenskej (uhorskej), ale i moravskej, českej i širšej európskej. Zostavovateľ a autor úvodných textov v knihe metodologicky zdôvodňuje aspekty skúmania svätoplukovskej legendy a zaoberá sa jej genézou a funkciami v stredovekej slovenskej i uhorskej historiografii. Ďalší autori rozšírili sledovanú tému o jej bulharské (Boris) a franské (Svätopluk Lotrinský) paralely, o rozpracovanie obrazu Svätopluka v prameňoch jednotlivých historických období. Kniha má teda potenciál oživiť odbornú diskusiu, čo možno považovať za užitočné aj vzhľadom na to, že postava Svätopluka sa stala pertraktovanou v širších spoločenských súvislostiach.

Obsah:

Martin Homza

• Metodologické východiská bádania stredovekých a ranonovovekých narácií o Svätoplukovi I.

• Sématická potencia osobného vlastného (rodného) mena Svätopluk, ako východisko svätoplukovskej legendy

• Stredoveké korene svätoplukovskej tradície u Slovákov (čierna a biela svätoplukovská legenda)

• K argumentácii o kráľovskom titule Svätopluka I. († 894)

Dimitar Dimitrov

• Boris I. Bulharský a Svätopluk I. Veľkomoravský v reálnom a imaginárnom svete stredoveku

Ľubica Štrbáková

• Svätopluk Lotrinský († 900), krstný syn Svätopluka I., ako postava historická a hagiografická

Marek Vadrna

• Obraz kráľa Svätopluka I. v českých kronikách

Martina Pillingová

• Svätoplukovská legenda medzi humanizmom a osvietenstvom v českej a moravskej historiografii

• Pozoruhodnosti barokových frontispisov niektorých českých a moravských historikov

Naďa Labancová

• Svätoplukovská tradícia v slovenskej historiografii v 17. a v prvej polovici 18. storočia

Martina Pillingová

• Svätoplukovská tradícia u Slovákov v druhej polovici 18. storočia

Peter Podolan

• Svätopluk v slovenskej historiografii 19. storočia

Michal Cigán

• Folklórne pozadie svätoplukovskej legendy

Ľubomír Ďurina

• Svätopluk v stredovekých písomných prameňoch 9. - 16. storočia podľa vydania Magnae Moraviae Fontes Historici  (štatistiky)

Martin Homza

• Záver

/online/

IVANTYŠYNOVÁ, Tatiana - PODOLAN, Peter - VIRŠINSKÁ, Miriam. Básnik a mesto. Viedenské roky Jána Kollára. Prvé vydanie. Bratislava, 2013, 122 s.

Posledné roky života Jána Kollára vo Viedni sú v historiografi i málo známe, ba možno povedať, že zámerne obchádzané. V meruôsmych rokoch sa dostali do popredia iné slovenské osobnosti, dominovali iné národne, politické a sociálne témy. V tomto období už Kollár pre slovenskú kultúrnu a politickú elitu nebol hviezdou prvej veľkosti. Okolitý svet ho však stále vnímal ako popredného predstaviteľa Slovákov. V revolučnej Pešti sa pre to stal terčom verejného príkoria, ba dokonca perzekúcie. Po krušných chvíľach strávených v Pešti sa mu Viedeň stala útočišťom. Ocenil vľúdne prijatie, lichotila mu priazeň, ktorú mu prejavili v najvyšších kruhoch. Po rokoch kritiky od stúpencov štúrovskej jazykovej reformy to bolo pre neho útechou a posilnilo jeho sebadôveru.
Vymenovanie vládnych poradcov pre riešenie postavenia Slovákov v Uhorsku v roku 1849 bolo kompenzáciou za lojalitu prejavenú habsburskému domu v revolučných rokoch. Dôverou však boli poctené osobnosti konzervatívneho zmýšľania a nie priami účastníci vojenských akcií. O Kollárovom menovaní rozhodlo, že bol vládnymi kruhmi pokladaný za najvýznamnejšiu osobnosť medzi Slovákmi. Bol vnímaný ako básnik uznávaný v celej Európe a zástanca práv Slovanov. Boli to fakty, ktoré vláda deklarujúca ochotu riešiť postavenie národnostných menšín v monarchii nemohla prehliadnuť. Svojej práci vo funkcii vládneho dôverníka prikladal Kollár veľký význam a starostlivo pripravil tri rozsiahle elaboráty o verejnej správe Slovenska a o reforme školstva a cirkvi v Uhorsku.
Miesto profesora na viedenskej univerzite bolo uskutočnením dávnej Kollárovej túžby. Dúfal, že ho vládne kruhy povolajú na katedru slavistiky, ktorá by viac zodpovedala jeho celoživotnému záujmu o slovanskú literatúru. Stal sa však profesorom slovanskej archeológie a s veľkou vervou sa pustil do príprav svojich prednášok zo „slovanskej starovedy“.
Vplyvné postavenie, ktoré si Kollár vybudoval vo vládnych kruhoch, uplatnil aj pri vydávaní Slovenských novín, ktoré vychádzali vo Viedni v rokoch 1849 – 1861. Jeho zásluhou sa do novín dostal schopný redaktor Daniel Lichard, ktorý riadil ich vydávanie od 10. júla 1849 až do roku 1861. Menej šťastnou bola jeho podpora staroslovenčiny (slovakizovanej češtiny), ktorá nahradila v novinách slovenčinu od 1. januára 1850, čo vzbudilo nesúhlas stúpencov štúrovskej slovenčiny.