Z histórie katedry

Štúdium slovenského jazyka a literatúry patrí na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave od jej vzniku k najstarším študijným odborom. Prvými profesormi sa v roku 1921 stali Jozef Škultéty pre slovenský jazyk a dejiny literatúry a Josef Hanuš a Albert Pražák pre českú a slovenskú literatúru. Obaja českí profesori – Josef Hanuš i Albert Pražák - boli absolventmi pražskej Karlovej univerzity a odchovancami literárnovednej školy Jaroslava Vlčka. Začiatky literárnovedných výskumov v Seminári pre slovanskú filológiu (jeho riaditeľom bol prof. Miloš Weingart) polarizovali medzi slovakistikou a bohemistikou, ktoré sa považovali za organickú súčasť slovanskej filológie. Z českých profesorov pôsobili na FF UK v tridsiatych a štyridsiatych rokoch ešte Jan Mukařovský a Jan Vilikovský. Títo všetci sa zaslúžili o rozvoj vedeckého života fakulty.

Dôležitými orgánmi vedeckého života fakulty boli Sborník Filozofickej fakulty a Spisy Filozofickej fakulty UK v Bratislave, ktorých vyšlo do konca roku 1938 celkom 91 zväzkov. Zásluhou učiteľov fakulty vznikla v Bratislave Učená spoločnosť Šafárikova, ktorá vydávala revue Bratislava, kde sa prezentovali štúdiami pedagógovia filologického, filozofického, umenovedného a historického odboru. Pozitívnym výsledkom pedagogickej práce prvej generácie učiteľov fakulty bola výchova mladých literárnych vedcov. V roku 1938 sa habilitoval (ako súkromný docent) na dejiny českej a slovenskej literatúry Milan Pišút a na dejiny slovenskej literatúry Andrej Mráz. S osobnosťami A. Mráza a M. Pišúta sa spája definitívny prelom k sústavnému štúdiu slovenského jazyka, literatúry a histórie, pričom najmä Milan Pišút trvalo udržiaval výskumný a pedagogický kontakt aj s českou literatúrou. Po obnovení Československej republiky v roku 1945 a po reforme štúdia po roku 1948 vzrástol počet poslucháčov na fakulte aj na odbore slovenský jazyk a literatúra. V roku 1954 bol menovaný za docenta pre novšiu slovenskú a českú literatúru absolvent slovakistiky a germanistiky FF UK PhDr. Miloš Tomčík, jeden z prvých odborníkov na dejiny modernej slovenskej literatúry. Na začiatku päťdesiatych rokov – po absolvovaní štúdia v odbore – nastúpila na katedru ďalšia generácia neskorších profesorov a docentov – Ján Števček, Milan Rúfus a Hana Urbancová. O niečo neskôr Zdeněk Beran, absolvent bohemistiky a slovakistiky FF UK v Prahe, a Pavol Mazák. Na úsek didaktiky slovenskej literatúry prišla z praxe Lívia Ivaničová (1914-1993). Po včlenení bratislavskej Vysokej školy pedagogickej do rámca FF UK prešli roku 1959 na katedru Mikuláš Gašparík, Ján Béder a Pavol Bunčák. Z Ústavu slovenskej literatúry SAV prišiel v šesťdesiatych rokoch Jozef Minárik na staršiu slovenskú literatúru. Tým sa dobudovalo personálne obsadenie odboru slovenskej literatúry podľa špecializácie na jednotlivé obdobia dejín slovenskej literatúry. Nová generačná vrstva prichádzala na katedru v jednotlivých vlnách. Najprv v sedemdesiatych rokoch Mária Flochová, Želmíra Handzová, Anna Kruláková a Helena Májeková (1952-2014), z predchádzajúcej generácie posilnil katedru roku 1977 Albín Bagin, potom v osemdesiatych rokoch Valér Mikula, Braňo Hochel, Ladislav ČúzyZuzana Kákošová a napokon začiatkom deväťdesiatych rokov Ján Zambor. V novej situácii po roku 1989 postupne na katedru nastúpili - ako nateraz posledná vlna - jej čerství absolventi Dagmar KročanováAndrea BokníkováPeter Darovec a Miloslav Vojtech. V tomto období šesť rokov pôsobil na katedre i Viliam Marčok. V posledných desaťročiach externe prednášali na katedre i viacerí významní literárni vedci (Viliam Turčány, Vladimír Petrík, Milan Šútovec a i.) a aktívni umelci (Mila Haugová, Daniel Hevier).

Organizačná štruktúra odboru slovenský jazyk a literatúra vytvorená od vzniku fakulty pretrvala až do rokov po druhej svetovej vojne. V rámci zmien po februári 1948 z pôvodného Seminára pre slovanskú filológiu vznikla v roku 1950 Katedra slovenského jazyka a literatúry, ktorá mala dva pracovné úseky: jazykovedný a literárnovedný. Prvým vedúcim katedry bol Andrej Mráz. Po jeho smrti (1964) Eugen Pauliny. V roku 1966 sa táto katedra rozčlenila na dve samostatné pracoviská: Katedru slovenskej literatúry a literárnej vedy a Katedru slovenského jazyka. Prvým vedúcim Katedry slovenskej literatúry a literárnej vedy sa stal Mikuláš Gašparík. Po ňom v rokoch 1971–1990 katedru viedol Ján Števček. V nasledujúcom období boli vedúcimi katedry Ladislav Čúzy (1990–1998), Valér Mikula (1998–2001), Dagmar Kročanová (2001–2004, opäť od r. 2012) a Zuzana Kákošová (2004-2012). V období po roku 1989 sa uskutočnili viaceré zmeny, ktoré sa premietli tak do generačnej obnovy pracoviska a celkovej koncepcie jeho činnosti, ako aj do podoby študijného programu. Katedra slovenskej literatúry a literárnej vedy má v súčasnosti deväť pracovníkov (troch profesorov, štyroch docentov, dvoch odborných asistentov) a viacerých doktorandov v internej forme štúdia. Na katedre v rámci študijného programu Slovenský jazyk a literatúra študuje v jednoodborovom i dvojodborovom štúdiu približne tristo študentov. Katedra zabezpečuje výučbu literárnohistorických a literárnoteoretických disciplín v bakalárskom, magisterskom a doktorandskom štúdiu, participuje na výučbe v programe tlmočníctvo-prekladateľstvo a ponúka tiež celouniverzitné prednášky.

Bývalí profesori katedry

Jozef Škultéty (1853-1958)

Literárny historik a kritik, prozaik, prekladateľ, publicista, editor, jazykovedec. Dlhoročný redaktor (1890–1916) Slovenských pohľadov, okolo ktorých sa mu podarilo sústrediť významných spisovateľov viacerých generácií, historikov, jazykovedcov i národopiscov. Roku 1919 bol menovaný za doživotného správcu Matice slovenskej, roku 1921 za profesora na FF UK v Bratislave, kde pôsobil do r. 1924, potom žil v Martine Vo svojich prednáškach na FF UK vychádzal z vnútorných dejín slovenského jazyka a literatúry, kládol dôraz na vývinové otázky a literárne osobnosti 18. a 19. stor. (Literárne snahy slovenské na konci 18. storočiaSlovenčina v Šafárikovom Slovanskom národopise, u Štúra a u HattaluJazyk Jána Hollého, Andreja Sládkoviňča a Martina Kukučína). Mnoho zo Škultétyho literárnohistorických prác sa zrodilo z polemík – takto vznikla v rámci maďarských dejín svetovej lit. aj jeho práca A tót irodalom története (1911, slov. Dejiny slovenskej literatúry, 1968). Literárnohistoricky je orientovaný aj súbor Stodvadsaťpäť rokov zo slovenského života (1920), články o autoroch národného obrodenia zhrnul do knihy O Slovákoch (1928).

Jozef Hanuš (1862-1941)

Pôsobil na FF UK v Bratislave v rokoch 1921 –1932 (ako suplujúci profesor i v rokoch 1932–1935). Bol prvým dekanom Filozofickej fakulty UK (1921/22). Vo svojej inauguračnej prednáške na tému Dobrovský a Slovensko (1924) aktualizoval historickú tému v zmysle vzájomných kultúrnych a spoločenských potrieb po vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov. Najväčšie úsilie venoval skúmaniu literatúry českého národného obrodenia (okrem B. Němcovej, V. B. Nebeskému, F. M. Pelclovi sa venoval aj P. J. Šafárikovi). Počas pôsobenia v Bratislave vydal rozsiahlu štúdiu pod názvom Ze slovenských knihoven (1925).

Albert Pražák (1880–1956)

Pôsobil na FF UK v Bratislave v rokoch 1921–1933 ako historik literatúry. Venoval sa rovnako slovakistike ako aj bohemistike. K pozitívam jeho literárnohistorickej práce patrí skutočnosť, že počas svojho pôsobenia v Bratislave považoval sústavný výskum slovenskej literatúry za svoju povinnosť. Vytvoril rozsiahle dielo, v ktorom veľa pozornosti venoval česko-slovenskému kontextu. Vydal viaceré syntetické práce: Dějiny spisovné slovenštiny po dobu Štúrovu (1922), Literární Slovensko let padesátých až sedmdesátých (1932), Duchovná podstata slovenské slovesnosti (1938), Češi a Slováci (1929), Československý národ(1925), Slovenské studie (1926), Dejiny slovenskej literatúry I (1950) a monografie o S. Tomášikovi, J. M. Hurbanovi, S. H. Vajanskom, P. O. Hviezdoslavovi a o J. Škultétym. Aj napriek autorovmu presvedčeniu o československej jazykovej jednote majú jeho literárnohistorické práce o slovenskej literatúre svoju vedeckú hodnotu.

Jan Mukařovský (1891–1975)

Priekopník českého umenovedného štrukturalizmu, estetik a literárny vedec svetového mena, prednášal estetiku a dejiny literatúry na bratislavskej Filozofickej fakulte v rokoch 1931–1937 a ako hosťujúci profesor v študijnom roku 1946/1947. Hoci sa vo svojom literárnom diele slovenskou literatúrou špeciálne nezaoberal, svojimi vysokoškolskými prednáškami na témy Dějiny československého básnictví – romantizmus, prednáškami z estetiky – Sociológia umenia, Estetika maliarstva, Umelecké dielo ako znak – pôsobil na formovanie mladej slovenskej literárnovednej generácie, najmä na Mikuláša Bakoša a čiastočne i na Milana Pišúta.

Jan Vilikovský (1904–1946)

Pôsobil na FF UK najprv ako asistent seminárov pre porovnávací jazykospyt a modernú filológiu a ako lektor stredovekej latinčiny. V roku 1933 sa stal docentom a roku 1936 profesorom staršej českej a slovenskej literatúry. Pôsobil aj na Masarykovej univerzite v Brne (1939–1945) a po vojne krátko do svojej predčasnej smrti (1946) znovu v Bratislave. Svoju pôvodnú orientáciu na stredovekú literatúru rozšíril vďaka pôsobeniu v Bratislave aj na oblasť staršej slovenskej literatúry a na osvietenské obdobie. V literárnej histórii uplatňoval požiadavku pramenného literárnohistorického skúmania. Dôkazom tohto prístupu je práca Dějiny literárních společností malohontských (1935), ale aj Písemnictví českého středověku (1948), Vlastný životopis Samuela Hruškovica(1943) a viaceré štúdie o duchovnej lyrike a historických piesňach v 17. storočí. V rukopise ostala štúdia o Eliášovi Ladiverovi. Edične pripravil Básnické spisy Pavla Josefa Šafaříka (1938), Prózu z doby Karla IV. (1938), antológiu Staročeská lyrika (1940) a mnohé ďalšie.

Andrej Mráz (1904–1964)

Pôsobil na fakulte od roku 1938 až do svojej smrti. V školskom roku 1949/1950 bol dekanom FF UK, od vzniku Katedry slovenského jazyka a literatúry (1950) až do smrti bol jej vedúcim. Prednášal dejiny slovenskej literatúry obdobia realizmu. Orientoval sa aj na slovanské literatúry, najmä na ruskú, srbskú a chorvátsku. Rozsah jeho literárnokritickej, literárnohistorickej a editorskej aktivity je bohatý, no v dejinách slovenskej kultúry má najtrvalejšie miesto ako literárny historik, ktorý obsiahol celé dejiny slovenskej literatúry, ba sám sa pokúsil o ich syntézu (Dejiny slovenskej literatúry, 1948). Obdobia staršej slovenskej literatúry sa týka monografia Gavlovičova škola kresťanská (1940). Viac sa sústredil na literatúru 19. a 20. storočia. Napísal monografie o J. Kollárovi, S. H. Vajanskom, J. Škultétym, J. Kalinčiakovi, T. Vansovej, M. Kukučínovi, J. Čajakovi, A. Sytnianskom, Ľ. Štúrovi a J. Jesenskom, ďalej publikácie Povojnový slovenský román (1938), Dnešný stav slovanskej vzájomnosti u Slovákov (1945), Spoločenské otázky v predprevratovom slovenskom románe (1950), L. N. Tolstoj u Slovákov (1950), O slovenských realistických prozaikoch (1956). Zaujali ho aj otázky česko-slovenského literárneho kontextu. Veľa pozornosti venoval divadlu a dráme (Ideové základy slovenského divadla, 1938,Pohľady na slovenskú drámu, 1975). Divadlu a próze svojich rovesníkov venoval pozornosť aj ako literárny kritik. Výber z jeho kritík vyšiel po jeho smrti pod názvom Medzi prúdmi (1969).

Milan Pišút (1908–1984)

Spolu s prof. Mrázom je zakladateľskou osobnosťou dejín slovenskej literárnej vedy nielen na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, ale na Slovensku vôbec. Obaja sa podieľali na príprave celých generácií literárnych historikov a kritikov. Pre jeho literárnohistorickú a literárnokritickú prácu je charakteristická skôr sústredenosť ako široké rozptýlenie. Jeho fakultné prednášky zo slovenskej, českej a svetovej literatúry, vrátane literatúr slovanských, boli poznačené dôkladnou erudíciou z oblasti európskej literatúry, filozofie a estetiky. V centre jeho sústredeného záujmu (tak v kritike ako v literárnej histórii) bola poézia. Uviedol sa štúdiou Slovenská lyrika po Kraskovi (1931), ktorá si dodnes uchovala svoju hodnotu. Neskôr sa venoval skúmaniu poézie slovenského romantizmu. Výsledky svojich analýz vložil do niekoľkých monografií: Počiatky básnickej školy Štúrovej (1938), Básnik Janko Kráľ a jeho Dráma sveta (1949), Janko Kráľ, život a básnické dielo (1957). K epoche romantizmu sa vracal aj v parciálnych štúdiách, výber z nich vyšiel pod názvom Romantizmus v slovenskej literatúre (1974). Ako literárny kritik zdôrazňoval nadčasové hodnoty slovenskej literatúry a jej humanizmus. Výber z jeho literárnokritických prác obsahujú knihy Literárne štúdie a portréty (1955), Roky a diela (1961), Hodnoty a čas (1978). Ako literárny historik vyšiel Milan Pišút z pozitivistickej metódy Jaroslava Vlčka, no nestal sa jeho nasledovníkom. V prístupe k literárnemu dielu zdôrazňoval „ideovoestetické hľadisko“. Podnety pre interpretáciu literárnych textov získal z diela J. Mukařovského, ale i F. X. Šaldu. Slovenskú literatúru vnímal ako osobitú, ale vykladal ju na pozadí vzťahu k iným literatúram. Najbližšou mu bola literatúra česká, ktorej venoval aj veľa štúdií (K. H. Mácha, K. J. Erben, J. Neruda, B. Němcová, A. Jirásek, P. Bezruč, J. Wolker, K. Čapek) ale aj svetová a ruská. Je spoluautorom akademických Dejin slovenskej literatúry II (1960), viacerých učebníc dejín slovenskej a svetovej literatúry a vysokoškolských učebníc.

Mikuláš Gašparík (1916–2004)

Na FF UK prišiel v roku 1965, kedy sa stal zároveň profesorom. Prednášal dejiny slovenskej literatúry obdobia realizmu. Na katedre pôsobil až do odchodu do dôchodku (1981), v rokoch 1966-1971 ako jej vedúci. Ako literárneho historika ho zaujali osobnosti a problémy druhej polovice 19. storočia, ako J. K. Viktorin, S. D. Štefanovič, K. Banšell. Vydal knihu Ján Palárik a jeho boj o demokratizáciu slovenského národného života (1952), kde analyzuje Palárikove literárne a politické názory.

Miloš Tomčík (1922-2009)

Pôsobil na FF UK v rokoch 1948–1960. Prednášal dejiny modernej slovenskej a českej literatúry. V študijnom roku 1957–1958 bol dekanom a viaceré funkčné obdobia prodekanom fakulty. V roku 1960 odišiel do Prahy, pracoval v Ústave pre českú literatúru ČSAV, v roku 1963 sa stal profesorom na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe, kde prednášal dejiny slovenskej literatúry a po roku 1979 bol vedeckým pracovníkom Literárnovedného ústavu SAV. Externe prednášal aj na FF UK v Bratislave modernú slovenskú a českú literatúru a dejiny literárnej kritiky. Ako literárneho vedca a kritika ho najviac priťahovala poézia. Je autorom kníh Na prelome epoch (1961), Básnické retrospektívy (1974), Literárne dvojobrazy (1976), Epické súradnice (1980),Poézia na križovatkách času (1983) a i.

Ján Števček (1929–1996)

Pôsobil na Filozofickej fakukte UK v rokoch 1952 – 1994. V roku 1979 sa stal profesorom pre teóriu a dejiny modernej slovenskej literatúry. V rokoch 1971–1990 bol vedúcim Katedry slovenskej literatúry a literárnej vedy. Vo svojej literárnovednej práci sa sústredil na skúmanie ideových a estetických hodnôt modernej slovenskej epiky. Tejto téme venoval niekoľko literárnovedných prác: Baladická próza Františka Švantnera (1962), Lyrická tvár slovenskej prózy (1969),Nezbadané prózy (1971), Lyrizovaná próza (1973). Podal tu systémovú estetiku slovenskej prózy 20. storočia – počnúc od F. Švantnera, D. Chrobáka, M. Figuli, cez M. Urbana, J. C. Hronského až po súčasných autorov – L. Ťažkého, V. Šikulu a i. Súbor štúdií a úvah Estetika a literatúra (1977) je venovaný vývinu a problémom modernej slovenskej literárnej estetiky, komparatívnym štúdiám typológie historických celkov literatúry a dotykom estetiky s poetikou. K najvýznamnejším literárnovedným prácam Jána Števčeka patria Dejiny slovenského románu (1989). Táto rozsiahla historicko-poetologická práca vznikla ako výsledok Števčekovho systematického záujmu o žáner románu, ktorému sa venoval pôvodne v troch čiastkových prácach: Esej o slovenskom románe (1979), Moderný slovenský román(1983) a Súčasný slovenský román (1987). V spolupráci s A. Baginom sa podieľal na knihe Obrazy a myšlienky (1979) a spolu so Stanislavom Šmatlákom vznikli Literárne rozhovory (1981).

Pavol Mazák (1929–1995)

Pracovníkom katedry sa stal v roku 1962. V osemdesiatych rokoch zastával funkciu prodekana fakulty. Prednášal predovšetkým dejiny slovenskej literatúry obdobia realizmu a teóriu literatúry. Bádateľsky sa sústredil na typologický rozbor slovenskej realistickej prózy, na romány Vajanského, Vansovej, Šoltésovej, Kukučína a Čajaka (Slovenský román v období literárneho realizmu, 1975). Spolu s Mikulášom Gašparíkom, Pavlom Petrusom a Milanom Pišútom je autorom vysokoškolskej učebnice Dejiny slovenskej literatúry II (1983, 1988).

Viliam Marčok (1935-2013)

Na katedre pôsobil v rokoch 1990–1996. Prednášal historickú poetiku a metodológiu literárnej vedy. Z knižných monografií je najvýznamnejšou práca Počiatky slovenskej novodobej prózy (1968). Dôkazom jeho záujmu o folkloristiku a literárnu teóriu sú publikácie, v ktorých skúma poetiku ľudovej slovesnosti: O ľudovej próze (1978), Estetika a poetika ľudovej poézie (1980). Vydal publikáciu Socialistický realizmus dnes (1985) a monografiu Milan Rúfus (1985). Je spoluautorom publikácieBiele miesta v slovenskej literatúre (1991) a hlavným autorom a vedúcim autorského kolektívu Dejín slovenskej literatúry III (2004) zachytávajúcich druhú polovcu 20. storočia.

 

 

Bývalí docenti katedry

Pavel Bunčák (1915–2000)

Básnik, po účinkovaní na Vysokej škole pedagogickej prišiel na katedru v roku 1959 a pôsobil tu do roku 1980. Docentom sa stal v roku 1971. Prednášal modernú slovenskú literatúru, literatúru poľskú a svetovúB

Ján Béder (1917–1965)

Na FF UK pôsobil od roku 1959 do svojej predčasnej smrti. Pedagogicky i výskumne sa orientoval na literatúru slovenského národného obrodenia. Najviac ho zaujímala ideová a umelecká orientácia mladej romantickej generácie. Tejto otázke venoval niekoľko štúdií, v ktorých priniesol nový pohľad na vnútornú rôznorodosť generácie a korigoval niektoré pretrvávajúce omyly. Ako vysokoškolskú učebnicu vydal Dejiny slovenskej literatúry I (1963).

Jozef Minárik (1922-2008)

Po celý čas svojho pôsobenia na FF UK (1967-1989) sa venoval skúmaniu staršej slovenskej literatúry. Na katedru prišiel z Ústavu slovenskej literatúry SAV. Vo svojich štúdiách sa spočiatku venoval vzťahom medzi literatúrou a folklórom, potom sa sústredil na otázky stredovekej, renesančnej a barokovej literatúry. Je spoluautorom akademických Dejín slovenskej literatúry I (1958). Vydal obsiahle práce Stredoveká literatúra (1977), Renesančná a humanistická literatúra (1985) a Baroková literatúra (1984) všetky s podtitulom Svetová, česká, slovenská. Na základe bohatého materiálu vypracoval periodizáciu dejín staršej slovenskej literatúry. Dôraz pritom kládol na vývin literárnych druhov a žánrov a ich ideovo-estetickú podobu. Praktické pedagogické zretele ho viedli k napísaniu Troch literárnoestetických rozborov zo staršej slovenskej literatúry (1973). Pripravil štvorzväzkovú antológiu Z klenotnice staršieho slovenského písomníctva (1984–89, 1997). Venoval sa aj monografickému spracovaniu literárnych osobností renesancie a baroka (Š. Pilárik, J. Jakobeus, D. Krman ml. a i.).

Milan Rúfus (1928-2009)

Pôsobil na FF UK v rokoch 1952-1990. V roku 1968 sa stal docentom, prednášal dejiny slovenskej a českej literatúry 20. storočia. Významnou oblasťou literárnej aktivity Milana Rúfusa bola esejistická tvorba. V knihe Človek, čas a tvorba (1968) reflektuje otázky poézie a jej vzťahu k pravde, domovine a dobe a vyznáva sa zo svojho vzťahu k ľudovej slovesnosti, k výtvarnému umeniu a jej tvorcom i k básnikom svojej mladosti. Rovnocennosť básnickej a esejistickej tvorby pre Rúfusa potvrdzujú Štyri epištoly k ľuďom (1969) a ďalší výber esejí v knihe O literatúre (1974), do ktorého vložil významnú reflexiu o renesancii symbolizmu v slovenskej poézii 20. storočia, o Hviezdoslavovi a Jankovi Kráľovi.

Hana Urbancová (1929-2011)

Pôsobila na FF UK v rokoch 1951–1994. Docentkou pre dejiny slovenskej literatúry sa stala v roku 1983. Vo výskumnej práci sa zameriavala na otázky literárnovedného myslenia v období klasicizmu. V spolupráci s Cyrilom Krausom vydala Antológiu literárnovedných textov v období národného obrodenia (1982) a v spolupráci s Edmundom Hlebom Antológiu slovenskej literatúry v období klasicizmu a romantizmu (1989), ktoré sa používajú ako učebné texty.

Zdeněk Beran (1932-2009)

Absolvent bohemistiky a slovakistiky na FF UK v Prahe, na katedre pôsobil v rokoch 1959–1997. V roku 1980 sa stal docentom pre teóriu a dejiny slovenskej a českej literatúry. Prednášal dejiny českej literatúry a slovenskú literatúru obdobia realizmu. Svoj odborný záujem sústredil na českú a slovenskú literatúru  19. a 20. storočia i na ich typologické súvislosti a vzťahy (štúdie K začiatkom Vajanského prozaickej epiky, Nerudove Povídky malostranské, Svety Karla Hynka Máchu, Vilém Závada a slovenská literatúra a i.). Je spoluautorom Slovníka slovenských spisovateľov (1999).

Albín Bagin (1939–1982)

Na katedru prišiel roku 1977 z Filozofickej fakulty UPJŠ v Prešove a pôsobil tu až do svojej predčasnej smrti. Venoval sa problémom slovenskej literatúry 19. a 20. storočia a teórii literatúry. Ako literárny kritik sa sústredil na tvorbu mladšej a strednej básnickej a prozaickej generácie. Výber z jeho kritík vyšiel pod názvom Priestory textu (1971). PublikáciaLiteratúra v premenách času (1978) je súborom statí o slovenskej poézii, próze a literárnej kritike v 20. storočí. Svoje teoreticko-metodologické reflexie venované literárnym a literárnokritickým žánrom vydal v knihe Literárne etudy (1979). V spoluautorstve s Jánom Števčekom vydal profily reprezentatívnych slovenských autorov po roku 1945 v publikácii Obrazy a myšlienky (1979). V knihe Vitalita slovesnej tvorby (1982) venuje pozornosť literatúre faktu, druhovým a žánrovým otázkam a otázkam komparatistiky. Posmrtne mu vyšiel súbor Hľadanie hodnôt (1986).

Braňo Hochel (1951-2015)

V roku 1975 absolvoval štúdium angličtiny a slovenčiny na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (diplomová práca Alfonz Bednár, školiteľ doc. Ján Števček). Odvtedy na fakulte aj pôsobil (1975–77 Oddelenie teórie prekladu a tlmočenia, 1977–86 Katedra ruského jazyka a literatúry, od roku 1986 Katedra slovenskej literatúry a literárnej vedy). Na FiF UK získal r. 1981 titul PhDr., r. 1987 obhájil dizertačnú prácu, r. 1997 bol menovaný za docenta (habilitačná práca Preklad v súradniciach času a priestoru). Na fakulte prednášal teóriu a dejiny prekladu. V r. 1986–1989 bol externým redaktorom Revue svetovej literatúry a v r. 1990–1992 Kultúrneho života. Od roku 2001 až do smrti bol šéfredaktorom časopisu RAK. V r. 1986 pôsobil na Moskovskej štátnej univerzite, v r. 1994–1995 na University of Pittsburgh v USA, v r. 1998–2006 bol aj vedúcim UNESCO katedry prekladateľstva UK v Bratislave. Od začiatku 70. rokov publikoval literárne kritiky, venoval sa výskumu prekladu, slangu a interpretácii diel slovenských autorov. Je autorom odborných publikácií Preklad ako komunikácia (1990), Slovník slovenského slangu (1993), výberu z lit. kritík Kontinuita a diskontinuita (2011), viacerých básnických zbierok (Predvčerom sme sa krásne milovali, 1987, Struny, 2012, a i.) a poviedkových zbierok Gombíky (1997) a The ABBA alebo Tato je tatut! (2013). Prekladal z angličtiny.