Filozofická fakultaUniverzita Komenského v Bratislave

Naši poslucháči napísali

MEKKA JAZZU

Prelom 19. a 20. storočia. V Spojených štátoch sa rodí nový hudobný žáner, jazz. Kaviarničky a reštaurácie New Orleansu a Chicaga sa zapĺňajú syntézou afrického rytmu, európskej klasickej hudby a ázijskej improvizácie.

Baku bolo už v tom čase známe zásobami ropy a priťahovalo čoraz viac cudzincov, najmä z Európy. Jazz si spolu s podnikateľmi našiel svoju cestu aj na Apšeronský polostrov. Z novín zo začiatku 20. storočia sa dozvedáme o prvých jazzových skupinách a ich vystúpeniach v reštauráciách v centre mesta. Medzi ich veľkých milovníkov patrili aj bratia Nobelovci.

Takmer idylická atmosféra bola narušená rokom 1920 a s ním spojeným príchodom Boľševikov. Sovietsky režim postupne prenikol do bežného spôsobu života obyvateľov Azerbajdžanu a všetky oblasti sa podriadili jednej ideológii. Nič neuniklo jej kontrole, ani hudba. Kremeľ diktoval ľudu čo počúvať, umelcom čo spievať a skladať.

Na konci tridsiatych rokov sa preslávil najmä skladateľ a klavirista Tofig Gulijev a jeho vystúpenia v Štátnom jazzovom orchestre. Umelci hrali klasický jazz, ale objavili sa aj experimenty s tradičnou azerbajdžanskou ľudovou hudbou.    

Marec roku 1940 a v hlavnom meste Azerbajdžanskej SSR prišiel na svet Vagif Mustafazade. Meno Vagif znamená v arabčine „extrémne nadaný“. Význam mena sa začal napĺňať už v roku 1943, kedy si Mustafazade prvýkrát sadol za klavír. Chlapec mal odmalička ohromnú pamäť, jeho matka si spomína, ako raz odcitovala niekoľko statí z divadelnej hry a Vagif ich okamžite po nej zopakoval bez jedinej chybičky. Práve matka zohrala v skladateľovom živote rozhodujúcu úlohu. Ako jedna z prvých žien sa stala učiteľkou klavíra v hudobnej škole, čo bol v súdobom Azerbajdžane nevídaný úspech. Sama, v maličkom byte v centre Baku, naučila chlapca hrať na klavíri. Vagifov priateľ z detstva si na ňu spomína ako na veľmi prísnu a neoblomnú ženu, ktorá bola schopná vziať ho z parku domov a prinútiť trénovať. Ako sa však Mustafazade vyjadril v jednom z rozhovorov, v jeho živote boli tri veci, ktoré mali mimoriadny vplyv na jeho tvorbu, a to matka, Kaspické more a Staré mesto v Baku, kde klavirista vyrastal.

Druhá svetová vojna bola v plnom prúde a aj keď sa priamo v Azerbajdžane nikdy nebojovalo, jeho obyvatelia prežili obrovské straty. Z približne 700 tisíc vojakov sa do krajiny už nikdy nevrátilo 400 tisíc. Vzájomné vzťahy medzi Ruskom a USA sa zhoršovali, čo malo priamy dopad na Vagifa Mustafazadeho a jeho možnosť prejaviť svoj talent za Železnou oponou. Po druhej svetovej vojne začali pre jazz najhoršie časy. Stalin svojím vyhlásením z roku 1945 zakázal počúvanie a hranie jazzu a označil ho za „hudbu kapitalistov“. Na čiernej listine bol nielen jazz, ale aj hudobné nástroje spojené s týmto žánrom. Napríklad saxofón v známom Ravelovom diele Bolero musel byť nahradený fagotom. Umelci tej doby si na to našli svoje vysvetlenie. Ako hovorí klavirista Rafig Gulijev: „Čo je jazz ak nie sloboda, nezávislosť a improvizácia? Žiadny druh slobody či improvizácie nie je možné kontrolovať. Dôvodom zákazu nie je to, že by Boľševici nemali radi jazz alebo mu nerozumeli. Jednoducho sa ho obávali. Jazz je najpokrokovejšia hudba na svete.“ 

So Stalinovou smrťou došlo k postupnému uvoľňovaniu situácie. Mustafazade hrával zo začiatku len komornejšie koncerty v kluboch alebo súkromne pre svojich priateľov. Práve on je pokladaný za zakladateľa mugam jazzu typického len pre Azerbajdžan. Mugam jazz je splynutie azerbajdžanskej ľudovej hudby a tradičných tónov amerického jazzu. Tento štýl zažil svoj vrchol v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch. Od šesťdesiatych rokov sa Mustafazade stal známym aj v zahraničí. Pod jeho taktovkou boli založené jazzové skupiny Qafqaz (v azerbajdžančtine Kaukaz) pôsobiaca v Gruzínskej filharmónii, ženské kvarteto Leyli a skupina Sevil. Na konci sedemdesiatych rokov, len jeden rok pred svojou smrťou, získal  v Monaku ocenenie najlepšieho klaviristu so skladbou Čakanie na Azizu.

Avšak v krajine vládol stále starý systém, kvôli ktorému Mustafazade nevýslovne trpel. Časté obmedzovania počas koncertov alebo zákaz vycestovať do zahraničia sa prejavili na jeho psychickom stave. Jeho závislosťou nebol len jazz, ale postupne sa k nemu pridali i drogy a alkohol. V roku 1979 prišiel na pozvanie do Taškentu a tu po svojom vystúpení umrel na zástavu srdca. 

Hudba Mustafazadeho neumrela spolu s ním, jeho dcéra Aziza pokračuje v otcových šľapajách a nie bezdôvodne býva označovaná ako Princezná jazzu.

Bronislava Živická

  

Najstaršie náboženstvo

 

V kalendári sa píše rok 6759. Začiatok nového oslavujete v presne určenú stredu v mesiaci apríl. Máte zakázané jesť šalát a obliekať si modrú farbu. Vydať alebo oženiť sa môžete len s osobou vyznávajúcou to isté náboženstvo, pretože zvyšok ľudstva vznikol z Evy a vy ste potomkom Adama. Jediným dôvodom rozvodu je cudzoložstvo, no musia byť pri ňom traja svedkovia. Jezidizmus.

 

Ako to všetko začalo...

Podľa legendy Jezídov o vzniku vesmíru stál Najvyšší Boh nad všetkými moriami a hral sa s bielou perlou. Zrazu ju odhodil do mora, kde sa perla roztrieštila na maličké časti. Z nich vznikla Zem, ostatné planéty a hviezdy. Zavŕšením svojej práce poveril prvého a najlepšieho anjela, Táús Malaka (Páv Anjel). Na pomoc mu prišlo ďalších šesť anjelov, ktorí sú v jezidizme uctievaní ako svätí. (Pomenovanie Jezídi pravdepodobne pochádza z perzského slova „ized“- anjel.)

Zem sa zrazu začala prudko triasť. Táús Malak na ňu zostúpil a získal podobu prekrásneho páva oplývajúceho siedmymi základnými farbami.

Dostal sa do Raja, kde našiel práve stvoreného Adama, no bez duše. Malak mu vdýchol život, obrátil ho k Slnku, symbolu Najvyššieho Boha, pričom odriekal modlitbu v 72 jazykoch. ( Na Zemi malo podľa legendy existovať 72 národov.)

Potom bola stvorená Eva. S Adamom sa začali hádať, či sú schopní splodiť potomka jeden bez druhého. Hádka skončila tým, že z Adama vznikol nádherný chlapček Shehid bin Jer, „chlapec z pohára“. Jezídi preto sami seba považujú za potomkov Adama, a nie Evy.

Sedem tisíc rokov plnil Táús Malak svojimi slzami sedem nádob, ktorými potom uhasil peklo. Odvtedy Jezídi jeho existenciu neuznávajú. Taktiež majú Jezídi zakázané jesť šalát a obliekať si modrú farbu. Pôvod týchto nariadení nie je známy, ale predpokladá sa, že modrá je symbolom Noeho a Potopy sveta a môže priniesť ľuďom nešťastie.

Vyznávači jezidizmu veria v reinkarnáciu alebo „preoblečenie duše“. Ich najvýznamnejší učiteľ Šejk Adi Musafir je uctievaný ako najdokonalejšie prevtelenie Táús Malaka. Práve on zaviedol pravidlo, že Jezídi nemôžu konvertovať na iné náboženstvo a Jezídom sa nemôže stať ani príslušník inej viery. Šejk Adi Musafir a jeho syn sú považovaní za autorov dvoch svätých kníh- Čierneho písma (Mushaf reš) a Knihy zjavenia (Ktébí džalva). Obe sú napísané v arabčine. 

Jezídi sa postupne usadili na území dnešnej Indie. Pred asi 4 000 rokmi sa začali presúvať viac na západ, do Perzie a na Blízky východ. Najpočetnejšia skupina sa usadila na severe Iraku a Iránu, kde ich potomkovia žijú dodnes. Vyznávači tohto náboženstva tvoria uzavreté kmene na čele s kmeňovými vodcami. Jezídov môžeme tiež nájsť v Nemecku (40 tis.- 60 tis.), Arménsku (40 tis.), Rusku (30 tis.), Sýrii, Gruzínsku  a Švédsku.

 

Jezidizmus Arménsku

Jezídi tvoria najväčšiu etnickú a náboženskú skupinu Arménska. Podľa posledného sčítania obyvateľstva uskutočneného v roku 2001 sa k tomuto náboženstvu hlási približne 40 tisíc ľudí (1,3 % obyvateľstva).

Najviac ich prišlo do krajiny v deväťnástom a na začiatku dvadsiateho storočia, aby tak unikli náboženskému prenasledovaniu zo strany Turkov a sunnitských Kurdov, ktorí ich nútili konvertovať na islam. Moslimovia tvrdili, že tradície jezidizmu sú satanské. Prenasledovanie konkrétne začalo kvôli uctievaniu Táús Malaka. Ten je v Koráne prezentovaný ako Shaitan (Satan). Jezídi v snahe odvrátiť nebezpečenstvo urobili mnohé ústupky voči moslimom. Jedným z nich je aj obriezka, ktorá je chlapcom urobená ihneď po krste.

V priebehu 700 rokov sa však Moslimom podarilo vyvraždiť až 23 miliónov Jezídov, čím sa ocitli na pokraji existencie. V súčasnosti ich na celom svete žije približne pol milióna. 

Väčšinu Jezídov tvoria etnickí Kurdi, žijúci v západnej časti Arménska (región Aragatsotn). Okrem malých komunít v severnom Iraku používajú vyznávači jezidizmu dialekt kurdčiny, jazyk kurmanji . Takmer všetky kultúrne zvyklosti sú totožné s kurdskými a väčšina z nich sa k tejto národnosti priznáva, aj keď s rezervami.

Avšak na území Kaukazu, najmä v Arménsku, je často zaužívaná mylná predstava, že byť Kurdom automaticky znamená byť moslimom. Preto Jezídi žijúci v Arménsku považujú sami seba najskôr za Jezídov a až potom za Kurdov.

Prvé výzvy na uznanie Jezídov ako samostatnej etnickej skupiny, a tým aj odčlenenie od  kurdskej minority, sa objavili v roku 1988. Ich žiadosť bola vypočutá o rok neskôr, kedy sa uskutočnilo sčítanie obyvateľstva. Podľa jeho výsledkov z približne 60 tisíc Kurdov, žijúcich vtedy v Arménsku, sa k jezidizmu prihlásilo 53 tisíc, čím získali oficiálny status etnickej skupiny.

Nasledujúce sčítanie obyvateľstva Arménska sa konalo v roku 2001- Jezídov bolo v tom čase 40 620 a Kurdov 1 519. Tieto čísla sú dôkazom, že komunita Jezídov postupne vymiera. Dôvodom je neutíchajúce prenasledovanie zo strany moslimského obyvateľstva a taktiež emigrácia Jezídov, a to najmä do Ruska

Jezídi v Arménsku žili od nepamäti nomádskym spôsobom života, ktorý sa podriaďoval jednotlivým ročným obdobiam. Všetky ich sídla sa nachádzajú vo vyšších nadmorských výškach v blízkosti najvyššieho vrchu Arménska, Aragatsu Na jar, keď zmizne z hôr všetok sneh, Jezídi sa intenzívne pripravujú na nasledujúcich 5-6 mesiacov strávených v horách. Presun často trvá aj 2-3 dni a jednom mieste sa nezdržia viac ako niekoľko týždňov. Tu sa venujú chovu oviec. Z nich získavajú najmä mlieko a vlnu, ktorá je považovaná za jednu z najkvalitnejších na svete.

Ich majetok je mimimálny a väčšinou ho tvorí len jeden stan (často vojenský, ktorý je pamiatkou na sovietsku éru). Na jeseň sa pastieri spolu s príchodom prvého snehu vracajú do dolín.

V roku 1920 bola otvorená prvá škola pre Jezídov v Arménsku, no úroveň vzdelania je medzi nimi nižšia ako priemer v krajine. Dôvodom môže byť ekonomická situácia, ale aj vydaj dievčat v mladom veku, či nedostatok vyučujúcich, ktorí ovládajú ich jazyk.

Detský fond UNICEF podporil v roku 2006 snahu vlády o vydanie učebnice v tomto jazyku a už nasledujúci rok sa prvé z nich objavili na školských laviciach po celej krajine.

Bronislava Živická

 

Kam kráča Rusko

„Kam kráčaš Rusko?“, pýta sa Gogoľ v svojom románe Mŕtve duše. A my sa pýtame, kam smeruje súčasná ruská politika. Aké možnosti sú pred touto obrovskou krajinou? V minulosti kolísala medzi Áziou a Európou. Ku ktorej má v súčasnosti bližšie? A ako je to s V. V. Putinom, ktorý zostáva lídrom napriek tomu, že už nie je prvým mužom krajiny? Aký dopad má politika centralizácie a aký potenciál majú integračné skupiny v rámci SNŠ? Čítajte tu.

(http://korkep.sk/ je mienkotvorný blogový portál, na ktorom sa publikujú články, analýzy a recenzie v maďarskom a v slovenskom

jazyku)

Diana Lengyel