História katedry

História katedry dejín výtvarného umenia

Keď bol v roku 1923 zriadený Seminár dejín umenia na Filozofickej fakulte bratislavskej univerzity, nešlo iba o to, doplniť univerzitné curriculum o odbor, ktorý na stredoeurópskych univerzitách získal svoje organické miesto už na zlome 19. a 20. storočia. Po vzniku Československej republiky vyvstal totiž v oblasti kultúry náročný problém: zabezpečiť odbornú starostlivosť o rozsiahly fond umeleckých pamiatok Slovenska. Bolo treba vychovať špecialistov na ich ochranu, a navyše, i v súlade so štátotvornou ideológiou čechoslovakizmu, v duchu svojbytných „československých dejín umenia“. Slovensko v tej chvíli nedisponovalo žiadnym vhodným kandidátom.

V súlade s logikou konštituovania bratislavskej univerzity bolo vedenie seminára zverené českému učencovi – štyridsaťpäťročnému filológovi a vtedy už i renomovanému historikovi českého umenia 19. storočia Františkovi Žákavcovi. V roku 1923 sa habilituje a vzápätí stáva prvým profesorom dejín umenia na bratislavskej univerzite. Že spomedzi plejády českých historikov umenia padla voľba práve na metodologicky konzervatívneho a umeleckohistoricky neškoleného bádateľa, možno pripisovať nielen na vrub jeho vyhranenej českej národnej orientácii, ale pravdepodobne i osobnému priateľstvu s jednou z najväčších autorít vtedajšej slovenskej kultúry – architektom Dušanom Jurkovičom. Žákavec sa stal i prvým monografistom Jurkovičovho diela (1929). To bolo však i viac-menej všetko, čo bádateľsky a publikačne venoval slovenskej problematike.

Ale ani jeho pedagogické účinkovanie v Bratislave nebolo oveľa plodnejšie. Keď v roku 1936 odchádza zo zdravotných dôvodov do dôchodku, zanecháva za sebou iba dvoch slovenských žiakov – Vojtecha Tilkovského a Alžbetu Güntherovú-Mayerovú. Preto po jeho smrti v roku 1937 opäť vyvstáva otázka obsadenia bratislavskej stolice dejín umenia.

Spočiatku sa problém riešil tak, že profesor archeológie Jan Eisner prevzal okrem vlastného seminára i vedenie dvoch ďalších – národopisného a umeleckohistorického. Výuku dejín umenia od roku 1937 pritom začal zabezpečovať externým prednášaním profesor brnianskej univerzity Eugen Dostál. Spočiatku sa o Dostálovi uvažovalo ako o riadnom a trvalom profesorovi dejín umenia bratislavskej univerzity, jeho suplovanie sa však stalo iba dočasným riešením. Malo trvať iba potiaľ, pokiaľ sa nepodarí definitívne obsadiť stolicu dejín umenia riadne habilitovaným docentom. To sa už v roku 1938 podarilo vtedy tridsaťtriročnému Václavovi Menclovi, absolventovi architektúry a odchovancovi Birnbaumovej pražskej katedry dejín umenia.

Václav Mencl mal vtedy už za sebou pôsobenie na bratislavskom pamiatkovom ústave a svoju kompetentnosť plne osvedčil celým radom publikácií o dejinách umenia Slovenska. Mencl sa však v „Dostálovom seminári“ iba mihol a nestačil sa nikdy plne ujať svojej úlohy. Stihol ho osud mnohých českých vzdelancov, ktorí museli opustiť Slovensko. Nielen bratislavská univerzita, ale i celá slovenská kultúra tak prepásla jedinečnú šancu získať na kľúčové miesto i pre dejiny umenia osobnosť európskeho formátu. Keď J. Eisner vyjadril svoj nesúhlas s vyháňaním českých profesorov zo Slovenska dobrovoľným odchodom do Prahy, bol moravský žiak slávneho Maxa Dvořáka Eugen Dostál nútený i naďalej externe viesť bratislavský seminár. Do Bratislavy Dostál dochádzal až do roku 1942, aby o rok neskôr vo veku púhych päťdesiatštyri rokov náhle zomrel. Ani jemu sa nepodarilo zanechať na Slovensku hlbšiu stopu a vychovať kompetentného nástupcu. Ba ani do pamäti jeho poslucháčov (ku ktorým patrili Jaroslav Honza-Dubnický, Július Kálmán či Karol Vaculík) sa nezapísal ako výrazný učiteľ. Oveľa hlbšiu stopu i v mysliach bratislavských študentov dejín umenia zanechal literárny vedec a estetik svetového formátu Jan Mukařovský.

Nečakaným odchodom E. Dostála bola fakulta opäť konfrontovaná s už chronickým problémom: zabezpečiť výuku v odbore dejín umenia. Riešenie, ktoré bolo zvolené, bolo nanajvýš provizórne. Vedenie seminára v rokoch 1942 – 1948 zverili Andrejovi Mrázovi. Tento významný literárny vedec stál na čele umeleckohistorického seminára len čisto formálne.

A ani nasledujúci pokus o definitívne vyriešenie chronického problému nevyšiel. Vtedajší prezident Slovenského štátu Jozef Tiso síce v roku 1945 menuje za profesora dejín umenia pracovníka umeleckého odboru Matice slovenskej Jozefa Cincíka, ktorý svoju kompetentnosť osvedčil už publikáciou o barokových freskách (1938). Cincík však už nemal možnosť sa svojej funkcie ujať. Ako muž, ktorý sa aktívne angažoval za kultúrnu politiku vojnového slovenského štátu, sa v roku 1945 rozhodol pre emigráciu. Andrejovi Mrázovi síce v rokoch 1946 – 1947 v umeleckohistorickom seminári asistuje autor publikácie o slovenských románskych kostoloch (1943), Valér A. Zavarský, ale ani on sa na univerzite natrvalo neetabluje.

Tak ako do vývoja celej spoločnosti, i do histórie dejepisu umenia na bratislavskej univerzite vstúpil rok 1948 ako prevrat. Komunistická moc nielenže dosadzovala na všetky kľúčové miesta svojich prívržencov, ale nehľadela pritom ani na vek a skúsenosti. Ideologická oddanosť, radikalita a formovateľnosť boli rozhodujúcimi kritériami. Na významné a zodpovedné posty sa tak dostávali často celkom mladí a neskúsení ľudia. Na Slovensku v tom čase už pôsobili viacerí historici umenia strednej generácie, príležitosť však dostali najmladší. Vedúcim umeleckohistorického seminára sa už v roku 1948 stáva vtedy tridsaťdvaročný Dostálov a Mukařovského odchovanec Jaroslav Honza-Dubnický. Odbornú oprávnenosť na tento post dokladá monografiou o trnavskom univerzitnom kostole (1948), v ktorej aplikuje princípy československého i viedenského štrukturalizmu na historiografickú prácu, a vzápätí sa stáva docentom (1949). Jeho kariéra vyvrcholila v nasledujúcom roku 1950, keď preberá funkciu dekana Filozofickej fakulty. Znamenalo to však aj koniec jeho umeleckohistorickej práce. Komunistická strana ho mimo iného poveruje úlohou ideologicky „pacifikovať“ vplyv profesora Daniela Rapanta v oblasti historiografie, a Dubnický sa už nikdy aktívne nevracia k dejinám umenia.

Je možné, že práve vtedy sa prepásla veľká šanca slovenskej historiografie umenia. Nielenže slovenský dejepis umenia prichádza o zriedkavý talent, ale minuli sa i dve osobnosti, ktorých paralelné pôsobenie v spoločnom seminári mohlo povzniesť slovenský dejepis umenia na medzinárodnú úroveň. Na bratislavskú univerzitu sa totiž v povojnových rokoch vracia V. Mencl, v rokoch 1949 – 1953 tu však pôsobí už iba externe. A keď v roku 1953 definitívne opúšťa Slovensko, je to opäť z ideologických dôvodov. Bol to práve on, kto na svojich slovenských poslucháčov zapôsobil najhlbšie.

To, žiaľ, nemožno povedať o zakladateľskej osobnosti slovenského dejepisu umenia, Birnbaumovom žiakovi a Menclovom dlhoročnom spolupracovníkovi na pamiatkovom úrade, i rivalovi pokiaľ ide práve o umeleckohistorický seminár na bratislavskej univerzite, Vladimírovi Wagnerovi. To, čo sa mu v súťaži s Menclom koncom tridsiatych rokov nepodarilo získať v súvislosti so Žákavcovým nástupníctvom, dosiahol v roku 1948 – stal sa súkromným docentom Filozofickej fakulty, a v nasledujúci rok bol ustanovený za mimoriadneho profesora. Po odchode Honzu-Dubnického do vyšších funkcií a pri Menclovom externom pôsobení spočinula ťarcha výchovy opäť na tejto obetavej, skromnej, mimoriadne činorodej, i keď pedagogicky asi nie veľmi nadanej osobnosti.

V súvislosti s politicky motivovanou centralizáciou i Seminár pre dejiny umenia stratil v päťdesiatych rokoch svoju samostatnosť. Stal sa súčasťou veľkej Katedry vied o umení, ktorej ideovou bázou bol marxizmus. Dejiny umenia sa chápali iba ako konkretizácia marxistickej umenovedy. Idea syntetickej marxistickej umenovedy však mala i pozitívny moment: viedla k postupnému posilňovaniu pedagogického zboru na subkatedre dejín umenia. V roku 1950 sa na Filozofickú fakultu dočasne vracia ako externistka Žákavcova žiačka a Tietzeho poslucháčka Alžbeta Güntherová-Mayerová, ktorá získala súkromnú docentúru na bratislavskej univerzite už koncom štyridsiatych rokov, kde dva semestre (1942/1943 a 1943/1944) prednášala v umeleckohistorickom seminári muzeálnu a pamiatkovú problematiku. Z politických dôvodov bola však vzápätí nútená opustiť nielen univerzitu, ale na niekoľko rokov i Bratislavu.

So zámerom vytvoriť ideovú protiváhu voči staršej, buržoáznym školením poznamenanej učiteľskej generácii bol v roku 1951 na bratislavskú katedru z Prahy prizvaný ako externista žiak Antonína Matějčeka a pracovník pražského pamiatkového úradu Jiří Kostka. K nemu v roku 1954 pribudol rad mladých asistentov – Radislav Matuštík, Karol Kahoun, Tomáš Štraus a Elena Dubnická. Ale i tento raz politické zásahy skombinované s nevypočítateľnosťou ľudských životov nepriaznivo zasiahli do osudov výuky dejín umenia na bratislavskej Filozofickej fakulte. Iba dva roky po odchode V. Mencla v roku 1955 nečakane zomiera vtedy len päťdesiatpäťročný V. Wagner. Subkatedra dejín umenia je opäť bez profesora i docenta. Konfrontované s týmto problémom, vedenie katedry získava súhlas pre povolanie A. Güntherovej-Mayerovej späť na Filozofickú fakultu. Tu interne pôsobí a de facto vedie výuku dejín umenia za asistencie K. Kahouna, R. Matuštíka, T. Štrausa a E. Dubnickej od roku 1955 až do roku 1961.

Ak oficiálnou metódou výchovy bola marxistická umenoveda, A. Güntherová-Mayerová v konkrétnej výuke sprostredkovala svojim žiakom výdobytky Viedenskej školy dejín umenia. Jej asistenti neskôr dopĺňali túto spoľahlivú materiálovú i metodologickú bázu výuky nesmelými pokusmi uvoľniť zvieraciu kazajku marxizmu či už verným nasledovaním Menclovho formálneho morfologizmu, alebo koketovaním s najnovšími metodologickými prúdmi, ako boli v tom čase predovšetkým rôzne verzie neomarxizmu. Politické previerky z konca päťdesiatych rokov mali za následok nielen rozpad syntetickej Katedry vied o umení, ale aj tretí ideologicky vynútený a definitívny odchod A. Güntherovej-Mayerovej z Filozofickej fakulty. Univerzita tak prišla o mimoriadne erudovanú, všestrannú a vzácne encyklopedicky zameranú osobnosť, slovenský dejepis umenia ju však celkom nestratil. Ešte dlhé roky pôsobila ako pedagóg na Vysokej škole výtvarných umení.

Keď bol v polovici šesťdesiatych rokov z pozície Kolégia vied o umení Slovenskej akadémie vied podniknutý pokus udeliť A. Güntherovej-Mayerovej profesúru v odbore dejín umenia na Filozofickej fakulte, záujmy o tento post z iných strán tento zámer nedovolili uskutočniť. Ešte pred rozpustením veľkej Katedry vied o umení a začlenením historiografie umenia do novovytvorenej Katedry archeológie, dejín umenia, etnografie a folkloristiky pod vedením Jána Dekana na začiatku šesťdesiatych rokov bol ako najperspektívnejší kandidát na post profesora dejín umenia vyhliadnutý Jiří Kostka. Po odchode A. Güntherovej-Mayerovej v roku 1961 mení svoj externý úväzok na interné pôsobenie na bratislavskej Filozofickej fakulte, nepodarilo sa mu však splniť základný predpoklad pre postup – nezískal habilitáciu.

Tým sa otvoril priestor pre dvoch ďalších rivalov. Jedným z nich bol asistent katedry Radislav Matuštík, ktorý sa medzičasom viacerými publikáciami vyprofiloval ako popredný znalec slovenského moderného umenia. V roku 1969 sa mu podarilo habilitovať na Karlovej univerzite v Prahe. Zdalo sa, že dejiny umenia na bratislavskej Filozofickej fakulte budú mať onedlho novú hlavu, približujúcu historiografiu umenia k umeleckej kritike a k aktuálnemu umeleckému dianiu. K preneseniu ťažiska smerom k umeniu dvadsiateho storočia a navyše i k teórii umenia a estetike síce došlo, ale z úplne inej strany. R. Matuštík mal totiž veľmi ťažkého konkurenta v boji o post profesora dejín umenia. Bol ním riaditeľ Ústavu teórie a dejín umenia SAV – člen korešpondent SAV Marian Váross.

Tento spisovateľsky produktívny a komplexne založený teoretik (pôvodným školením psychológ), autor množstva knižných prác so záberom od všeobecnej estetiky až po syntézu moderného slovenského maliarstva, mal ctižiadosť stať sa profesorom dejín umenia, a uprednostnil ju i pred profesúrou estetiky, ktorú mal na dosah ruky. S týmto cieľom sa mu darí stať sa v roku 1969 externým vedúcim Katedry vedy o výtvarnom umení. Na Filozofickú fakultu ako externých pedagógov prináša i celý rad spolupracovníkov z akademického pracoviska, špecialistov na rozmanité úseky dejín umenia Slovenska. Tým značne modifikuje dovtedy uzatvorený charakter výuky a do istej miery ho približuje zvyklostiam bežným na západných univerzitách. Pod Várossovým vedením sa výuka modernizuje ešte v jednom ohľade. Váross zavádza otvorenejší systém prijímania poslucháčov. Namiesto prísneho numerusu klaususu – každý druhý rok dvaja až traja noví poslucháči – Váross presadil, aby bolo štúdium dejín umenia otvárané každoročne s počtom prijatých študentov cca 15-20. Podhubím tejto novej doktríny nebola len utopická predstava, že treba vychovať množstvo historikov umenia, keďže len pre samo akademické pracovisko sa do budúcna počítalo minimálne so 60 vedeckými pracovníkmi. Otvorenie štúdia malo byť vyvážené sprísnením nárokov, ktoré by viedlo k väčšej selekcii a kvalitnejšiemu výsledku. Váross však už nemal čas ani získať profesúru, ani realizovať novú predstavu o štúdiu dejín umenia. Prekazila mu ju okupácia Československa v roku 1968 a následná normalizácia. V roku 1970 musí opustiť nielen Filozofickú fakultu, ale neskôr i Ústav teórie a dejín umenia SAV.

Politické čistky na Katedre vedy o výtvarnom umení sa však pri Várossovi nezastavili. V roku 1971 nasledoval T. Štraus a v roku 1972 R. Matuštík. Nový vedúci katedry, pôvodne učiteľ výtvarnej výchovy a od roku 1966 docent pedagogickej fakulty Pavol Michalides, získava v roku 1973 politicky posvätené menovanie za profesora dejín umenia. Z Várossovej novej pedagogickej doktríny si ponecháva iba prvú polovicu – prijíma sa každoročne 15-20 poslucháčov. Nový vedúci katedry neprial historiografickej orientácii, podozrievajúc dejepis umenia, a nie celkom neprávom, z buržoázneho elitárstva. Programovo usiloval o to, aby bola výuka zameraná propagandisticky a orientovaná na službu aktuálnym potrebám politiky. Samotná historiografia umenia sa v dôsledku toho dostala do polohy akéhosi nutného zla či púheho pozadia pre aktuálnu výtvarnú publicistiku. Prednášky zo starého umenia zabezpečovali J. Kostka a K. Kahoun, ktorému sa podarilo habilitovať. V normalizačnom období Katedra vedy o výtvarnom umení stratila svoju samostatnosť a v rámci centralizácie sa opäť stala článkom veľkého celku – najprv Katedry dejín umenia a muzikológie a neskôr Katedry estetiky a vied o umení. Výsledkom takto ponímanej výuky bolo, že počet absolventov tzv. vedy o výtvarnom umení na konci osemdesiatych rokov presiahol štyri stovky, pričom paradoxne vznikol chronický nedostatok kvalitných špecialistov na staré umenie.

Keď sa po tzv. nežnej revolúcii v novembri 1989 obnovuje samostatná Katedra dejín výtvarného umenia, znamená to programové prihlásenie sa k tradíciám umeleckohistorických stolíc európskych univerzít, k ponímaniu umenovedy ako historickej disciplíny.

Katedru v tomto období viedli Karol Kahoun (1990 – 1993), Ján Bakoš (1993 – 1999), Mária Pötzl-Malíková (1999 – 2002), Dana Bořutová (2002 – 2008) a Štefan Oriško (od 2008).

Text je skrátenou a doplnenou verziou štúdie:

BAKOŠ, Ján: Príbeh zakliatej vednej disciplíny. Seminár dejín umenia na bratislavskej univerzite. In: Pocta Václavovi Menclovi. Zborník štúdií k otázkam interpretácie stredoeurópskeho umenia. Ed. Dana BOŘUTOVÁ – Štefan ORIŠKO. Bratislava : Katedra dejín výtvarného umenia FiF UK, 2000, s. 9-18.