Ak by voľby v 1998 vyhral Mečiar, bola by to rovnaká katastrofa ako znovuzvolenie Trumpa

Ako vnímal Mirek Tóda, ako prvovolič, situáciu v rozpoltenom Československu? Ako vášnivý čitateľ SME či poslucháč Slobodnej Európy považoval Slovensko za čiernu dieru a post-sovietsku provinciu. Výbuch auta novinára či únos prezidentovho syna niesla príchuť stredoázijskej krajiny a nie republiky v centrálnej Európe. Nie len o predrevolučných časoch prišiel porozprávať do online priestoru študentom žurnalistiky.

Reportéra, ktorý momentálne šéfuje zahraničnému spravodajstvu v Denníku N, tak ako kedysi v SME, určite poznáte nie len vďaka jeho zahraničným reportážam ale aj z Kóšer podcastov. Absolvent žurnalistiky a politológie Univerzity Komenského by sa už pre štúdium novinárčiny znovu nerozhodol. Prečo? Nestojí za tým ani tvorba podcastov či túžba vydať sa po inej kariérnej ceste.

Ako gymnazista čítal denník SME v lavici so snom, že by tam aj on rád niekedy písal. Vlastne, novinárom chcel byť odmalička. Ešte pred nástupom na vysokú školu okúsil novinársky chlebík ako stážista v košickom Korze a neskôr v letnej škole žurnalistiky, kde bol moderátorom volebného autobusu v roku 1998. Vtedajšiu situáciu prirovnal k dnešnej predvolebnej Amerike. Ak by zvíťazil Vladimír Mečiar, bolo by to podobné, akoby dnes vyhral voľby po druhýkrát Donald Trump. Okrem vytúženej stáže spolupracoval s vtedajšími osobnosťami ako Peter Tóth, Róbert Kotian či Marián Leško.

Po skrátenom štvorročnom vysokoškolskom štúdiu, ktoré ukončil napísaním diplomovej práce o vojnovej reportážnej žurnalistike, začal svoju kariéru v týždenníku Plus 7 dní. Chcel sa venovať  predovšetkým zahraničiu a reportážam. Domáce spravodajstvo ho nezaujímalo a ako sa sám vyjadril, nemal „nervy počúvať našich politikov“. V týždenníku pôsobil dva roky a pomyslenú definitívnu bodku mu udelilo vedenie, keď neprejavili záujem o publikovanie Mirekovej reportáže z Kuby. Nasledovalo desaťročné pôsobenie v denníku SME, kde si novinár sadol najskôr na začiatočnícku stoličku a nakoniec stál na čele zahraničného oddelenia, ktoré bolo treba nanovo vybudovať.

Ešte pred nástupom do novinárskej rutiny v týždenníku, Mirek sníval o povolaní vojnového reportéra. Prvá vojnu, ktorú zažil naživo, mu dala pocítiť, že toto nie je jeho cesta. Bol to päťdňový konflikt medzi rusko-gruzínsky konflikt v roku 2008. Boje vypukli z piatka na sobotu a už v nedeľu novinár sedel v tureckom lietadle na ceste do vojnovej zóny. Podarilo sa mu dostať do centra diania a zažil aj bombardovanie mestečka Gori (rodisko Stalina), kde prvýkrát zacítil zápach zhoreného ľudského tela. Táto vypätá situácia mala aj emocionálnu dohru a na konci dňa si novinár aj poplakal. Okrem hrôz bojov bol svedkom propagandy, keď ruská strana tvrdila, že sa nenachádza na určitom území a pritom tam mala vojsko aj tanky. Tento konflikt sa pomerne rýchlo skončil a nezaradil ku takzvaným „zamrznutým.“ K nim patrí napríklad boj na Ukrajine, ktorý trvá už šiesty rok.

Práca vojnového korešpondenta je ideálna vtedy, ak už máte vopred dohodnuté stretnutia, poznáte trošku krajinu či jazyk. Ideálne však je, ak máte fixera, teda človeka, ktorý vám všetko vybaví a vy prídete do hotového. Je to pomerne drahá položka a preto si ju obvykle môžu dovoliť len lepšie situované média ako napr. the Guardian. Inak je to na vašich pleciach - načítať si fakty, rozhodnúť sa, akým smerom sa pri tvorbe textov vydať, zbierať dáta počas dňa a večer to dať dokopy a poslať do redakcie. Netreba podliehať stereotypu, že vojnový reportér je terčom útokov. Prestíž bojujúcich krajín utrpí zakaždým, keď dôjde k  smrti novinára.

Po odkúpení akcií denníka SME finančnou skupinou Penta Mirek Tóda s niektorými ďalšími novinármi odišli do novovznikajúceho Denníka N. Politika média sa nesie v duchu digital first a printová verzia sa stala druhoradou. Tvorba mediálnych príspevkov je podmienená dobrou informovanosťou autora a preto je Mirekova ranná rutina okrem šálky kávy aj denný prehľad aktuálnych tém. Napríklad aj pomocou aplikácie Feedly, ktorá dokáže zosumarizovať tituly z navolených webov. V jeho prehľade môžete nájsť články od BBC, Financial Times, New York Times či ruskej Medúzy, ktorá sídli v Rige. To je základ pre správny výber tém, ktoré sú v daný deň zaujímavé i dôležité.

Slovenský trh je pomerne malý a zahraničné redakcie nie sú prioritou. Napriek tomu je podľa Mireka v každej z hlavných redakcii spravodajských webov či rozhlasu dobré obsadenie a tvoria hodnotné príspevky. Situácia vo východnej Európe je pre zahraničných novinárov pomerne rovnako nepriaznivá vo forme skromnosti prostriedkov na cestovanie. Z radu podľa neho vyčnieva práca Českej televízie (ČT) a poľskej žurnalistiky, tvorcov z knižnej série Absynt. Navyše, dnešná novinárska práca si vyžaduje rýchlosť a efekt sociálnych sietí.

Znamená to, že sa neoplatí byť zahraničným novinárom, alebo žurnalistiku vôbec neštudovať? Do značenej miery šéf zahraničia Denníka N priznáva, že mu príde zbytočné tento odbor študovať celých päť rokov. „Dalo by sa to zosekať na dva semestre teórie. Viem si predstaviť maximálne bakalárske štúdium so silným zameraním na mediálnu prax,“ hovorí. Pre akademický výskum a prácu je vhodné jedine doktorandské štúdium. Štúdium politológie bolo pre Mireka viac-menej z núdze cnosť, keďže výber nebol široký. Ideálna kombinácia by bola žurnalistika a angličtina. V súčasnosti ale nie je možné na Univerzite Komenského študovať žurnalistiku v kombinácií.

Čo sa týka cestovania, medzi najobľúbenejšie Mirekove cesty patria návštevy Libanonu, Izraela a vo všeobecnosti oblasti Blízkeho východu. V roku 2006 precestoval Libanon, zažil adrenalín v častiach, kde úradoval Izballah krátko po vojne s Izraelom. K srdcu mu prirástla aj Ukrajina, ktorú mal na starosti hneď po nástupe v SME, ako post-sovietsky región. Jeho prvá zahraničná cesta z redakcie SME bola na Ukrajinu v súvislosti s Oranžovou revolúciou. Navštívil aj pásmo Gazy, Líbyu, Černobyľ, Spojené štáty americké či Moldavsko a mnoho iných krajín. V Líbyi bol súčasťou delegácie, keď sa Róbert Fico stretol s Muammarom Kaddáfím. Vtedy sa podaril bývalému premiérovi diplomatický lapsus,  keď v umelo vykonštruovanej taktickej afére bulharských rukojemníkov dal nejasne za pravdu Kaddáfimu. Hneď na druhý deň sa správa ocitla na titulnej stránke denníka SME, čo politika značne rozčúlilo.

Medzi miesta, ktoré sa Mirekovi nežiada už znovu vidieť, patrí Černobyľ, Srebrenica či Srbsko. Tieto krajiny naňho pôsobia veľmi depresívne a dokonca si ani nevychutnal HBO trhák – dokumentárny seriál Černobyľ.  Naopak, miluje Moldavsko. Krajinu, kde sa mieša príchuť Balkánu s post-sovietskym životom. A samozrejme, aspoň raz za rok sa snaží cestovať na Donbas, aby sa na konflikt nezabudlo. Akákoľvek cesta na Ukrajinu ho tiež poteší.

Od písaného slova k podcastom Mireka neviedla žiadna špeciálna túžba.  Namotivoval ho kamarát, aby vyskúšal tento formát a tak vznikol Kóšer podcast o kultúre, tradíciách a zvykoch judaizmu spoločne s témami našej temnej histórie. Podľa novinára sa naša spoločnosť s touto historickou etapou ešte nevyrovnala. Z podcastov môžete počuť aj hlas Mirekovho kamaráta – rabína Michaila Kapustina. Ak ste ešte žiaden Kóšer nepočuli, dajte šancu epizóde o židovskom „road-tripe“ po Spiši. Ak ste skalným fanúšikom, tešiť sa môžete na nový kúsok o židovských náhrobkoch, ktorý sa nahrával na českých cintorínoch s odborníkom na náhrobky. Tento pán sa na cintoríne kľudne aj vyspí.

 

Kristína Debnárová, 2 MOZU