STANOVISKO VEDENIA FIF UK K OTÁZKE PLAGIÁTORSTVA

Vedenie Filozofickej fakulty odmieta relativizáciu elementárnych pravidiel akademickej práce a etiky.


16. 01. 2019 13.09 hod.

Vážené členky, vážení členovia akademickej obce FiF UK,

napriek všetkému, čo ste v ostatných dňoch počuli z úst niektorých ústavných činiteľov a politických reprezentantov, v minulosti i dnes platilo, že podvádzať a klamať sa nemá.

Viaceré hlasy, ktoré v diskusii o rigoróznej práci Andreja Danka, predsedu Národnej rady Slovenskej republiky, zazneli z politických kruhov, sa podľa nášho názoru pokúšajú relativizovať elementárne pravidlá akademickej práce a etiky. Hoci Účelová komisia Akademického senátu Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici na preskúmanie podozrení na plagiátorstvo rigoróznych prác na UMB jasne konštatovala, že „63 strán z celkového počtu 72 strán vykazuje vysokú mieru zhody“ s inými zdrojmi, a vo svojom závere uvádza viacnásobné porušenie autorského zákona, zdá sa, že obrana jednotlivca, ktorý očividne zlyhal, stojí niektorým politickým predstaviteľom za to, aby uskutočňovali takýto útok na princípy akademickej etiky. Takéto hlasy nielen devalvujú prácu vysokoškolských učiteľov a spochybňujú reputáciu nás všetkých, vrátane pedagógov našej fakulty, ale podrývajú aj zmysluplnosť vysokoškolských inštitúcií a vzdelávania, ktoré sa na nich poskytuje.

Niektorí predstavitelia sa pokúšajú vysvetliť či ospravedlniť prípad rigoróznej práce predsedu parlamentu tým, že vtedy vraj „bola iná doba“. To zásadne odmietame. V minulosti neplatili iné akademické štandardy či etické princípy. Aj pred dvadsiatimi, štyridsiatimi či deväťdesiatimi rokmi pedagógovia i študenti FiF UK vedeli, že dedičstvo najstarších európskych univerzít nemožno rozvíjať odpisovaním cudzích textov a privlastňovaním si duševného vlastníctva iných autorov. Vieme to aj z vlastnej skúsenosti, veď väčšina z nás nepísala svoje záverečné či kvalifikačné práce pred rokom či dvoma.

Plagiovanie cudzích textov sme nikdy nevnímali ako „džentlmenský delikt“ či chybičku krásy v dôsledku chýbajúcich úvodzoviek – mohli by o tom porozprávať naše študentky a naši študenti, ktorí kvôli takýmto „chybičkám“ museli prepracovať svoje seminárne (sic!) práce alebo – aj také prípady sa stali, hoci ich nebolo veľa – sa ocitli pred disciplinárnou komisiou. Nedialo sa tak preto, aby sme im strpčovali štúdium a život, ale preto, aby sa naučili, že vykrádanie cudzích textov nepatrí na akademickú pôdu a je v rozpore s morálnymi princípmi, ktorými by sa mali riadiť aj vo svojom pracovnom a osobnom živote. Ako sa im teraz máme pozrieť do očí?

Ak ministerka Martina Lubyová, predstaviteľka najvyššieho exekutívneho orgánu, do ktorého kompetencie patria aj vysoké školy, účelovo bagatelizuje takéto konanie, vysiela smerom k slovenskej verejnosti veľmi škodlivé signály, keďže spochybňuje dôveryhodnosť vysokých škôl a vytvára dojem, akoby takýto typ nečestného konania mal byť tolerovaný akademickou obcou i celou verejnosťou len preto, že sa ho dopustil študent, ktorý sa medzičasom stal vrcholovým politikom. A neplatí ani to, že takéto vedomé porušovanie elementárnych pravidiel by malo byť zabudnuté len preto, lebo sa stalo pred osemnástimi rokmi. Každý, kto pri písaní záverečnej práce vedome podvádza (odpísať cca 85% práce z niekoľkých kníh sa nemohlo stať náhodou či omylom, správa komisie UMB naozaj nehovorí o „chýbajúcich úvodzovkách“), musí rátať s tým, že jeho podvod môže vyjsť najavo a povedie k nepríjemným dôsledkom.

Primárnu zodpovednosť za zostavenie plagiátu má vždy jeho autor, keďže on (či ona) vedome koná v rozpore s dobrými mravmi a akademickou etikou. Na druhej strane však kritiku treba smerovať aj dovnútra akademickej obce. Je nepochybné, že v prípade rigoróznej práce A. Danka došlo k zlyhaniu aj vysokoškolských pedagógov, predovšetkým oponenta. Ak má verejnosť právo na to, aby podrobne poznala rozsah plagiátorstva Andreja Danka, pokladáme za rovnako žiaduce, aby spoznala aj meno oponenta, ktorý pri posudzovaní dvoch identických plagiovaných textov zlyhal ako vysokoškolský pedagóg. Ak vyžadujeme od verejných predstaviteľov etické konanie, musíme klásť rovnaké nároky aj na seba – ani my, učitelia posudzujúci študentské práce, sa nemôžeme zbavovať svojho dielu zodpovednosti.

Nie je našou úlohou ako reprezentantov akademickej obce fakulty apelovať na Andreja Danka, ktorý porušovaním aj vtedy platných akademických štandardov prišiel k titulu JUDr., aby vyvodil politickú zodpovednosť (i keď ako občania na to máme svoj názor). Odmietame však, aby sa kvôli tomu v očiach verejnosti devalvovala práca všetkých čestných pedagogičiek a pedagógov (ale aj študentiek a študentov) vysokých škôl, ktorí sa usilujú odovzdávať poznanie mladej generácii a vedeckým bádaním toto poznanie kontinuálne zväčšovať, a to napriek tomu, že v dôsledku dlhodobého zanedbávania vysokého školstva politickou reprezentáciou pracujú v podmienkach, ktoré ani zďaleka nie sú ideálne.

V situácii, keď tisíce nadaných mladých ľudí odchádzajú študovať do zahraničia, by vrcholní politici nemali svojimi vyjadreniami znižovať dobré meno univerzitného vzdelávania a vedeckého výskumu na Slovensku. Poskytovať kvalitnú výučbu a prispievať k vedeckému výskumu je našou primárnou spoločenskou zodpovednosťou a nepochybne to tak vnímajú aj naše kolegyne a kolegovia z iných slovenských fakúlt. Nemôžeme a nebudeme sa však mlčky prizerať, keď tí, ktorí by nás v tomto úsilí mali podporovať, zahmlievaním a relativizovaním jasných faktov konajú kontraproduktívne a vrhajú zlé svetlo na celé slovenské vysoké školstvo. Nemlčať v takýchto chvíľach je súčasťou našej spoločenskej zodpovednosti.

 

prof. PhDr. Jaroslav Šušol, PhD., dekan FiF UK; doc. PhDr. Daniel Klimovský, PhD., predseda Akademického senátu FiF UK; doc. PhDr. Mariana Szapuová, PhD., prodekanka; prof. PhDr. Miloslav Vojtech, PhD., prodekan; prof. Marián Zouhar, PhD., prodekan; prof. Martin Slobodník, PhD., prodekan

Bratislava, 16. 1. 2019