ZOMREL PROFESOR DANIEL ŠKOVIERA

24. februára 2021 zomrel prof. PhDr. Daniel Škoviera, PhD., profesor emeritus, dlhoročný pracovník Filozofickej fakulty UK. Pôsobil na Katedre klasickej a semitskej filológie FiF UK.


25. 02. 2021 11.31 hod.

Prof. PhDr. Daniel Škoviera, PhD., profesor emeritus

Vir bonus et humanissimus

30. 11. 1946 – 24. 2. 2021

Daniel Škoviera sa narodil 30. novembra 1946 vo východoslovenskej dedine Mikulášová v bardejovskom okrese, v rodine gréckokatolíckeho farára. Od roku 1965/66 študoval francúzštinu a latinčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Roku 1970 sa ujal asistentských povinností na katedre, ktorá vtedy niesla názov Katedra klasickej a románskej filológie. V máji 1972 získal titul PhDr.

Jeho pracovným vzorom bol prof. Miloslav Okál, ktorý nasmeroval jeho akademické záujmy na oblasť neolatinistiky. V období silného ideologického tlaku pozornosť venovaná dielam slovenskej minulosti demonštrovala národný rozmer dovtedy skôr defenzívnej a exkluzívnej klasickej filológie a v istom zmysle prispela k jej záchrane.
Ako odborný asistent pôsobil Daniel Škoviera na domovskej katedre Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave až do roku 1979. Od októbra 1979 nemohol pôsobiť ako vysokoškolský učiteľ v klasickej filológii, pretože ako praktizujúci kresťan predstavoval v očiach štátnej moci pre pedagogický proces ideologické nebezpečenstvo. Bol presunutý do Kabinetu teórie a dejín žurnalistiky na miesto knihovníka.  Z ideologických dôvodov mu nebolo umožnené postúpiť k titulu candidatus scientiarum.

Na svoje pôvodné klasickofilologické pracovisko sa Daniel Škoviera vrátil 1. mája 1989. Po novembri sa mu konečne otvorila cesta pre profesijný postup. Roku 1992 sa na Filozofickej fakulte UK v Bratislave habilitoval prácou Studia Stockeliana humanistica, roku 2002 obhájil dizertačnú prácu Bardejovčan Valentín Ecchius a jeho učebnica Ars versificandi kvôli získaniu titulu PhD. a v roku 2004 predniesol inauguračnú prednášku na tému Báseň o užitočnosti priateľstva a svornosti od Valentína Ecchia a stal sa riadnym profesorom. Na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, svojej Alma mater, zastával post profesora a garanta odboru klasické jazyky až do roku 2018. V roku 2019 bol vymenovaný za emeritného profesora.

Pedagogické a vedecké pôsobenie profesora Daniela Škovieru je späté aj s inými slovenskými univerzitami. Po revolúcii 1989 vyučoval gréčtinu na Rímskokatolíckej bohosloveckej fakulte v Bratislave a v Aloisiane Teologickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. V roku 1992 sa stal jedným zo zakladateľov obnovenej Trnavskej univerzity v Trnave a tamojšej Katedry klasických jazykov, ktorú dvadsaťpäť rokov spoluutváral ako pedagogický a vedecký pracovník.

V pedagogickej praxi sa Daniel Škoviera zameriaval na normatívnu gramatiku latinského a gréckeho jazyka, novolatinské písomníctvo v Európe i na Slovensku, antickú mytológiu, antické náboženstvo, metriku a versológiu, základy textovej kritiky, viedol prekladové aj interpretačné semináre grécke i latinské, hodiny latinskej štylistiky a taktiež aj špecializované semináre pre doktorandov. Prof. Škoviera vychoval mnohých doktorandov, dnes úspešných vedcov a pedagógov, najmä v oblasti latinského humanizmu,  neskoroantickej kresťanskej literatúry a literárneho baroka.

Vo vedecko-výskumnej a publikačnej činnosti sa pozornosť Daniela Škovieru sústredila jednak na antické diela a spisy kresťanskej antiky, jednak na literárne pamiatky latinského humanizmu a literárneho baroka. Ako žiak zakladateľa slovenskej neolatinistiky, profesora Miloslava Okála, výrazne posunul a rozšíril práve horizonty neolatinistického výskumu. Akademickej, ale aj širšej verejnosti predstavil niekoľko dovtedy málo známych osobností spätých s prostredím dnešného Slovenska, Leonarda Stöckela, Jána Antonina Košického, Valentína Ecchia či Jána Kaziho. Z tejto oblasti vedeckej pôsobnosti pochádza i monografia Bardejovčan Valentín Ecchius a jeho učebnica Ars versificandi (2002). Obdiv a úcta, ktoré prechovával k svojmu učiteľovi, našli stelesnenie v monografii Miloslav Okál. Prvý slovenský profesor klasickej filológie (2014). Kniha drží prvenstvo medzi publikáciami o profesoroch Univerzity Komenského.

Rešpekt medzi odborníkmi si získali profesorove bilingválne edície latinsky písaných humanistických diel slovenskej proveniencie, či už v rámci ním založenej edície Scrinium Latino-Slovacum, v ktorej vyšla o. i. jeho edícia menších Ecchiových diel (2006) a diela barokového autora Jána Kaziho Stoa vetus et nova (2009), či už mimo tohto edičného radu, napr. latinsko-slovenské vydanie anonymného spisu O írečitej spisbe Slovákov (2005). Pre poznanie významu latinského humanizmu v slovenských kultúrnych dejinách má neoceniteľný význam obsiahla edícia prekladov Latinský humanizmus (2008). Ďalším významným editorským počinom bolo iniciovanie edície Bibliotheca Antiqua Christiana, v rámci ktorej Daniel Škoviera vydal napr. aj vlastné preklady sv. Bazila Veľkého: Povzbudenie mladým; Listy I (r. 357–374) (1999) a Listy II (r. 375-378), Hexaémeron (2002).

Za to, že mohli prehovoriť k dnešnému čitateľovi aktuálnym a nielen odbornej, ale aj laickej verejnosti prístupným jazykom, vďačia Danielovi Škovierovi aj mnohé postavy základných diel svetovej literatúry, predovšetkým rečník Cicero (1982), ale aj historik Ammianus Marcellinus (1988), za preklad ktorého získal cenu Jána Hollého, životopisec Plutarchos (2008) a mnohí iní. Spolupracoval aj na ekumenickom preklade Biblie, ktorý vyšiel v roku 2008.

Neoceniteľná je aj vytrvalá redakčná a edičná práca profesora Škovieru spojená s vedeckými periodikami Graecolatina et Orientalia Filozofickej fakulty Univerzity Komenského a Sambucus Trnavskej Univerzity v Trnave. Ako člen autorského kolektívu sa spolupodieľal na príprave modernej klasicko-filologickej encyklopédie Der Neue Pauly, ako člen redakčnej rady spolupracoval aj s periodikom Auriga Filozofickej fakulty Karlovej Univerzity v Prahe. Bol dlhoročným predsedom Slovenskej jednoty klasických filológov a Slovenskej spoločnosti novogréckych štúdií.

V Danielovi Škovierovi strácame veľkého človeka, múdreho, náročného, ale láskavého učiteľa, vzácneho kolegu, výnimočného odborníka, blízkeho priateľa.
To, čo nám dal, nie sú len vedomosti, ale aj láska, porozumenie a podpora.
Zostane po ňom prázdne miesto, ktoré nebude možné zaplniť.

Requiescas in pace!