O HISTÓRII HLAVNEJ BUDOVY FAKULTY
Na dnešnej Gondovej 2 sídlilo vojenské veliteľstvo, ministerstvo novozaloženého Československa i predsedníctvo vlády.
Šrobár mal guľomet v pracovni. Vládna moc nového Československa v Bratislave sídlila priamo na hranici
Sivá výrazná budova s dvoma malými kupolami na nábreží Dunaja pri Starom moste v Bratislave je už vyše sto rokov súčasťou panorámy hlavného mesta. Dnešné sídlo Filozofickej fakulty UK zohralo významnú úlohu pri vzniku Československa pred 100 rokmi. Práve tu sa usídlili správne orgány novovzniknutej republiky.
Budovu obsadil 4. februára 1919 Vavro Šrobár, keď sa za asistencie legionárov do nej nasťahoval s Ministerstvom s plnou mocou pre správu Slovenska. Išlo o pomerne riskantné rozhodnutie. „Toho času má pan ministr Šrobár v budově ministerské v každém okně kulomet, namířený přes Dunaj. Most přes Dunaj je zabarikádován ostnatým drátem,“ uviedol vo svojich spomienkach prof. Kristián Hynek, prvý rektor Univerzity Komenského, ktorý so Šrobárom rokoval v máji 1919.
Šrobár bol ako jediný slovenský politický predstaviteľ v Prahe 28. októbra 1918 a pripojil sa k deklarácii za vznik československého štátu. Vláda novej republiky ho menovala na čelo Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska, ktoré malo spravovať slovenskú časť republiky. Tam ešte na mnohých miestach prebiehali boje a veľká časť obyvateľstva vôbec nebola nadšená skutočnosťou, že by sa po tisíc rokoch mali odčleniť od Uhorska a stať sa časťou úplne nového štátu. Šrobár preto so svojím ministerstvom najprv sídlil v Skalici, potom dva mesiace v Žiline a do Bratislavy, mesta s prevažne nemeckým a maďarským obyvateľstvom, sa presunul až potom, čo ho obsadili československí legionári a spojenecké vojská.
Za sídlo si zvolil bývalú budovu velenia rakúsko-uhorskej armády pri Starom moste. Vládna budova bola veľkou časťou svoje fasády obrátená priamo na štátnu hranicu novej republiky, ktorá v tom čase mala ďaleko od definitívneho ustálenia. „V jeho (Šrobárovej) pracovně stála u okna strojní puška, namířená na most, tehdy do polovice obsazený bolševiky – a vedle ní bednička s municí,“ uvádza Kristián Hynek. „Boľševici“ boli vojská komunistickej Maďarskej republiky rád, ktoré sa rozširovali aj na územie Slovenska a hrozili aj útokom na Bratislavu.
Budova pre oficierov
Budova, z ktorej sa začala organizovať správa Slovenska v novej republike, bola v tom čase novostavbou. V r. 1913 ju postavili pre potreby veliteľstva 5. cisárskeho a kráľovského armádneho zboru rakúsko-uhorskej armády. Architektom bol Josef Rittner, vojenský stavebný inžinier a žiak významného viedenského architekta Otta Wagnera. Podľa dobovej tlače projekt vypracoval vo voľnom čase: „Impozantná budova vojenského veliteľstva je dielom geniálneho prešporského majora, architekta – poeta vo vojenskej uniforme, ktorý projekt vyhotovil vo voľnom čase, mimo svojho „pracovného úväzku“ avšak vo svojej kancelárii iba za dve koruny denne, suma ktorá približne pokryla jeho dennú spotrebu cigariet, “ uviedol denník Nyugatmagyarországi Hiradó v r. 1912.
Vojaci tvorili pred 1. svetovou vojnou takmer 7% obyvateľov vtedajšieho Prešporka. Vojenská prítomnosť v meste mala výrazný dosah aj na kultúrny a spoločenský životu. Cisársky a kráľovský vojenský vedecký a kasínový spolok organizoval plesy, fašiangové zábavy, kultúrne a vzdelávacie podujatia. Magistrát ponúkol veliteľstvu armády na vybudovanie sídla pozemok na prestížnom mieste v novovzniknutej štvrti, ktorá vznikala po postavení mosta cez Dunaj v r. 1890. Ako vo svojom výskume zistila historička architektúry Magdaléna Kvasnicová, stavbu realizovala bratislavská stavebná firma Pittel a Brausewetter. Architekt Rittner navrhol rozsiahly komplex pozostávajúci z viacerých vzájomne prepojených krídiel. Budova mala niekoľko rôznych traktov: administratívny so zázemím (archív, knižnica), reprezentačný s kasínom veliteľstva, obytný so súkromnými apartmánmi a krídla s technickým a hospodárskym zázemím.
Celá budova mala zo všetkých strán pôsobiť masívne a nedobytne. Vonkajšie fasády získali výzdobu v duchu doznievajúcej secesie a nastupujúceho nového viac geometrického štýlu art deco a zdôrazňovali militantné poslanie budovy. Tvar kupol evokuje náboje, strechu ozdobovali antické helmice, kedysi súčasť výzbroje gréckych bojovníkov a rímskych legionárov. Na výzdobe sa podieľal aj bratislavský sochár Alojz Rigele, v jeho ateliéri vyrobili sochy domobrancov uhorskej armády, ktoré umiestnili pri vchode. Nevydržali tam dlho – už v roku 1919 ich Rigele sám odstránil.
Rozhlas a sídlo úradníkov
Prvá svetová vojna priniesla porážku cisárskych a kráľovských vojsk a rozpad monarchie. Elegantných „oficierov“ a ich zábavy v novopostavenej budove vystriedali úradníci. Najskôr spomínané Šrobárovo ministerstvo a od r. 1928 Krajinský úrad, najvyšší úrad v rámci tzv. Slovenskej krajiny. Tá bola v rámci reorganizácie územného členenia ČSR vytvorená po zrušení dovtedajších žúp. Krajinský úrad viedol krajinský prezident, ktorý v budove mal aj reprezentačný byt. V sále bývalého dôstojníckeho kasína bolo zriadené prvé rozhlasové štúdio na Slovensku. Práve odtiaľto sa 3. augusta 1926 ozvalo prvé pravidelné rozhlasové vysielanie. Zriadili sa provizórne štúdiá a akustiku sály využíval rozhlas na nahrávanie hudobných prenosov.
Atmosféru úradovania vo „Vládnej budove“ ako sa vtedy nazývala, živo a so značnou dávkou irónie opísal spisovateľ Janko Jesenský, ktorý ju dôverne poznal – na Krajinskom úrade pracoval od r. 1929 a neskôr bol dokonca viceprezidentom. V jeho románe Demokrati sa v Krajinskom úrade rieši „disciplinárka“ hlavného hrdinu, úradníka Jána Landíka.
Tukov byt
Počas Slovenského štátu v r. 1939 – 1945 budova ďalej slúžia vláde. Sídlilo tu predsedníctvo vlády a ministerstvo vnútra. Keďže po viedenskej arbitráži zo 4. novembra 1938 pripadol petržalský breh Dunaja Nemeckej ríši, vláda slovenského štátu znova sídlila na hranici, ktorá viedla cez Starý most. Blízkosť mosta cez Dunaj v Bratislave vládna budova negatívne pocítila v r. 1945, kedy bol most ustupujúcimi nemeckými vojskami zničený a nábrežná časť vládnej budovy bola silno poškodená.
Za Slovenského štátu mala budova aj prominentného obyvateľa – do 7-izbového bytu po bývalom krajinskom prezidentovi sa nasťahoval predseda vlády Slovenského štátu Vojtech Tuka. Ten bol od januára 1940 aj rektorom Slovenskej univerzity, bývalej Univerzity Komenského, ktorá sídlila vo vedľajšej budove. Z bytu vo vládnej budove to mal do oboch kancelárií na skok.
Po roku 1945 budovu prevzalo Povereníctvo vnútra Slovenskej národnej rady. Po komunistickom puči v r. 1948 sa však postupne presadila centralizácia riadenia štátu a obmedzili sa právomoci slovenských orgánov. Veľkú budovu tak po 40 rokoch opustili úradníci a v r. 1958 prešla do vlastníctva univerzity a stala sa sídlom filozofickej fakulty. Svoje pracovne tu mali mnohí významní predstavitelia slovenského kultúrneho života, napríklad básnik Milan Rúfus, skladateľ Eugen Suchoň či jazykovedec Jozef Mistrík. Na počesť hudobného skladateľa a dlhoročného šéfa hudobného vysielania Československého rozhlasu v Bratislave Alexandra Moyzesa plesovú sálu nazvali Moyzesovou sieňou.
Počítače proti násiliu
Dejiny moderného Slovenska sa v budove „tvorili“ znova v Novembri 1989. Keď po udalostiach 17. novembra vznikala v Bratislave Verejnosť proti násiliu, jej prvé vyhlásenia sa tlačili práve tam, vo fonetickom kabinete katedry slovenského jazyka, ktorý bol na tie časy moderne počítačovo vybavený. „Tam hore na štvrtom poschodí bolo kolektívne sformulované, na počítači napísané a vytlačené prvé vyhlásenie VPN.“ spomína účastník revolučných dní prof. Valér Mikula.
V súčasnosti sa fakulta snaží budovu postupne rekonštruovať. V r. 2013 bola obnovená fasáda, v r. 2012 vzniklo v najväčšom vnútrobloku moderné zastrešené átrium. Obnovy sa dočkali aj antické helmice na streche, jednu z nich možno zblízka vidieť v átriu budovy. Prvorepublikovú podobu stále nesie zasadačka na druhom poschodí. Budova občas odhalí tajomstvá zo svojej minulosti. V 2017 pri rekonštrukcii skladov kníh boli v miestnostiach pod Moyzesovou sieňou objavené zvyšky krásnej ornamentálnej výzdoby z čias dôstojníckeho kasína.
Fungovanie školy v budove, ktorá bola postavená pre mužov a roky používaná najmä mužmi, prináša občas výzvy. „80 percent toaliet v budove bolo mužských, s jednoduchými plechovými kabínkami. Dnes je to opačne, 80 percent je ženských. Vyjednať s pamiatkarmi a statikmi ich rekonštrukciu bolo zložité,“ hovorí tajomník Filozofickej fakulty Pavel Horváth. „Každý zásah do budovy – priečky, okná, kľučky, inštalácie – si vyžaduje rokovanie s pamiatkarmi.“
Hoci by si budova zaslúžia generálnu opravu, mnohí dnešní študenti aj pedagógovia priznávajú, že tu panuje genius loci. „Dennodenne si to vychutnávam, tú atmosféra, vek, komplikovanosť. Baví ma to tu viac ako v nejakých moderných budovách,“ hovorí súčasný dekan fakulty prof. Jaroslav Šušol.
Na fasádu budovy pribudne pri príležitosti 100. výročia vzniku Československa pamätná tabuľa, ktorá bude pripomínať sídlo Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska.
Barbora Tancerová
Článok pôvodne vyšiel 28. 10. 2018 v Denníku N.