Katedra slovenských dejín

 

Inde et liber crevit, dum ornare patriam et amplificare gaudemus,

pariterque et defensioni eius deservimus et gloriae.

Plin. L. II. ep. 5.

 

 

Cursu lampada tradimus: succedat, qui volet.

Vitajte na stránke Katedry slovenských dejín!

O pracovisku

Katedra slovenských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského je špičkovým vedecko-výskumným a pedagogickým pracoviskom s dlhou tradíciou na najstaršej kontinuálne pôsobiacej univerzite na Slovensku. Dynamický pracovný tým odborníkov sa zameriava na mapovanie širokého rámca slovenských dejín, v zmysle dejín Slovákov, dejín územia Slovenska a ostatných špecializovaných historických odborov viažucich sa k tejto problematike. Zaoberá sa celým časovým rozsahom dejín, od prahu prehistórie až po nedávnu minulosť, rozsiahlym spektrom tém a rozmanitými prístupmi k nim. Zabezpečuje aplikáciu moderných metód bádania a jeho výsledkov v neustálej komparácii s výsledkami a obsahom európskych národných historiografií. Katedra a jej členovia sa dlhodobo venujú vedeckému výskumu a sú koordinátormi a riešiteľmi úloh množstva vedeckých projektov. Okrem atraktívnej pedagogickej činnosti s podporou bakalárskej, magisterskej a doktorandskej formy štúdia sa programovo zaoberá aj šírením výsledkov vedy a jej popularizáciou pre širokú verejnosť. Pre tento prístup patrí medzi najrenomovanejšie odborné pracoviská tohto rázu v slovenskom prostredí.

Z dejín katedry

Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského vznikol odbor história už v prvom roku jej existencie. Jeho zakladateľom bol profesor Jan Heidler (všeobecné novoveké dejiny), ktorý však zomrel ako 40-ročný v roku 1923. Nahradil ho profesor Václav Chaloupecký, ktorý tu pôsobil do roku 1938. V dvadsiatich a tridsiatich rokoch tu pôsobili profesori Jan Eisner a Vojtech Ondrouch. Eisner významne rozšíril sekciu archeológie a Ondrouch až do konca päťdesiatych rokov prednášal dejiny staroveku. Odbor sa rozšíril aj o ďalších pedagógov. Prvým slovenským historikom, ktorý sa roku 1928 habilitoval na slovenské dejiny bol Daniel Rapant, v roku 1933 Branislav Varsik a v roku 1937 Alexander Húščava.
Organizácia sa zmenila v akademickom roku 1949/1950 kvôli novému vysokoškolskému zákonu. Odbor historických vied, resp. Historický seminár nahradili dve katedry: Katedra dejín ČSR, ZSSR a ľudových demokracií a Katedra všeobecných dejín a archeológie. Zriadením katedry „národných dejín“ bol poverený profesor Miloš Gosiorovský. V akademickom roku 1950/1951 vznikol na katedre nový odbor – špeciálne štúdium archívnictva, ktorému základy položil Alexander Húščava.
V roku 1964 došlo k ďalšej reforme organizácie a premenovaniu – katedra potom dlhodobo fungovala pod názvom Katedra československých dejín a archívnictva. Až do svojej smrti v roku 1978 ju viedol naďalej profesor Gosiorovský. Po ňom prevzal funkciu vedúceho katedry profesor Ján Hučko.
Ďalšie zmeny priniesli výsledky udalostí roku 1989. Jej vedúcim sa stal profesor Matúš Kučera a v roku 1990 premenovala na Katedru slovenských dejín, českých dejín a archívnictva. K opätovnej zmene názvu došlo po etablovaní sa samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993. V roku 1994 sa tak katedra premenovala na Katedru slovenských dejín a archívnictva. V rokoch 1992 – 1993 bol poverený zastupovaním vedúceho katedry profesora Kučeru a následne sa v roku 1993 stal vedúcim katedry profesor Jozef Baďurík. Tento post zastával do konca roku 2007. V roku 2000 sa vyčlenila samostatná Katedra archívnictva a pomocných vied historických a názov katedry sa opäť zmenil na zatiaľ konečný: Katedra slovenských dejín. Na jej čele od roku 2008 do dnešných dní stojí profesor Ján Lukačka.