Na cestách

V letnej škole na Sibíri (2015)

Vďaka grantu Tomskej štátnej univerzity (RF), ktorý sa mi podarilo vyhrať v máji 2015, som strávila 3 úžasné letné týždne na Sibíri v Tomsku. Grant zahŕňal ubytovanie, školu, výlety a obedy. Na mieste sme dostali ešte tzv. ,,stravné“, z ktorého sme mohli pokryť základné výdavky. Náklady na cestu tam a späť som hradila z vlastných prostriedkov.

Tomská štátna univerzita (Tomskij gosudarstvennyj universitet), historicky prvá univerzita na Sibíri (1888), sa dnes považuje za jednu z najlepších v Rusku (po Moskovskej a Sankt- Peterburgskej univerzite) a právom patrí do skupiny QS World University Rankings 2015/2016, organizovala letnú školu už tretí rok, no teraz prvýkrát aj pre zahraničných študentov. To si samozrejme všimla aj tamojšia televízia a ani nevieme ako, na druhý deň sme sa ocitli v ruských večerných televíznych novinách.

Prílet uprostred lesa ma zaskočil, ale všetko sa zmenilo k lepšiemu, keď nás ubytovali v  novom internáte. Veľká moderná 16 pochodová budova medzi krásnymi drevenými domčekmi sa nedala prehliadnuť.

Tomsk je milé „malé“ ruské mestečko s pol miliónom obyvateľov.  Pohľad naň vás vráti o niekoľko rokov späť. Staré drevené domčeky ako z  Mrázika, žiguláky, maršrutky (malé autobusíky) sú na každom rohu. Obchodíky s potravinami a veľmi milým personálom, kde vám dokonca v prípade potreby odtrhnú aj bazalku zo záhrady, keďže ju nepredávajú.

Tomiči sú veľmi srdeční a úprimní ľudia. Starali sa o nás a snažili sa nám ukázať čo najviac zo svojej kultúry.

Každý deň nám škola začínala o 8 ráno. Kurz intenzívneho ruského jazyka bol rozdelený na dve časti - na praktickú a gramatickú. Rozprávali sme sa na rôzne témy, spievali ruské pesničky a hrali hry. Po obede mali pre nás vždy vymyslený bohatý program. Návšteva múzeí, rôznych podujatí (bábkové divadlo, jarmok), alebo masterskaja – čo boli ručné práce a teda moja obľúbená časť vyučovania. Maľovali sme drevené lyžičky s typickými ruskými ornamentmi, vyrábali kokošniki – časť ruského kroja, niečo ako náš čepiec.

Raz nám zorganizovali i Sibírsku večerinku, kde nás učili hrať ich tradičné hry, ľudové piesne, či tance. Keďže sa to odohrávalo v parku pred univerzitou, postupne sa pridávali aj nadšení okoloidúci. Druhú časť programu sme mali na starosti my, študenti. Každá národnosť sa musela prezentovať vlastnou kultúrou. Na začiatku každý povedal v skratke niečo o svojej krajine a potom sme si zahrali ich národnú hru.

Rusko je čarovné... neriešiš, či tečie teplá voda, či môže byť v lete na Sibíri 30 stupňov Celzia, prekvapí ťa počiatočná rezervovanosť ľudí, ktorá sa behom dňa zmení na priateľskosť, pohostinnosť a obrovskú srdečnosť. Už po pár dňoch im odpustíš všetky malé detaily a vnímaš len ich láskavosť a veľké srdce.

Som veľmi vďačná, že sa mi naskytla táto príležitosť a že som sa ju nebála využiť, aj keď leto v ďalekej Sibíri medzi medveďmi a losmi pre niekoho nemusí vyzerať veľmi prívetivo. Pre veľkých zimných nadšencov tento rok organizujú aj zimnú školu, takže neváhajte a prihláste sa! Naozaj to stojí za to. Naučíte sa nielen lepšie po rusky, spoznáte hlbšie ruskú kultúru, zoznámite sa s mentalitou iných národov, ale v neposlednom rade pochopíte lepšie i sami seba.

Lujza Haláková, študentka 2. ročníku bpFRRU

 

Stáž v Moskve v školskom roku 2015/2016

Milión a jedna breza – päť mesiacov vo Fínsku (2014)

Milión a jedna breza – päť mesiacov vo Fínsku (2014)

Milý čitateľ,


na úvod niekoľko praktických informácií – Katedra rusistiky a východoeurópskych štúdií ponúka možnosť študijného pobytu Erasmus v stredofínskom meste Jyväskylä. Tamojšia katedra ruského jazyka je maličká, ale všetci vyučujúci sú milí a ústretoví a väčšina predmetov sa prednáša po rusky. Naviac ak by si šiel na celý rok, po dvoch semestroch fínčiny budeš mať pomerne slušné základy, ak však ideš len na semester, nezúfaj, vo Fínsku ti úplne stačí angličtina a nejaké tie základy (napríklad názvy potravín) postupne získaš aj sám. To by sme mali všeobecný úvod. A teraz trošku reálnejšie. V zime je tam tma, ale vážne, že tma. Slnko vychádza tak o ôsmej ráno a začne zapadať o štvrtej poobede, o to magickejšie sú potom biele noci, v máji už slnko úplne nezapadá a celú noc je svetlo. Všetko je ďaleko, mestská hromadná doprava je drahá a liniek je málo, vďaka čomu je centrum mesta (vzdialené štyri kilometre) po dvoch týždňoch pocitovo blízko, aj keď človeka musia odniesť vlastné nohy (prípadne bicykel). Sauny sú boží dar a v internátnych komplexoch je každý večer otvorená aspoň jedna. Väčšina Fínov má angličtinu s minimálnym prízvukom (ako spoznáš Fína? Namiesto „finiš“ – finnish povie „finis“) začo som ich nenávidela celých päť mesiacov. Fíni veľa pijú – tak to teda áno, aj keď kupodivu spotrebujú iba obrovské kvantá (zväčša hnusného) piva, a tvrdý alkohol prichádza na rad len pri väčších oslavách a sviatkoch (ako napríklad Vappu - prvý máj). Fíni sú zdržanliví a tichí – áno, ale zase sú aj veľmi ochotní pomôcť a vysvetliť, a je radosť čokoľvek vybavovať. Vo Fínsku všetko funguje – toto je pre Slováka pomerne zložitý koncept na pochopenie a po pár mesiacoch si, veľmi hlúpo, želá trochu chaosu (yours truly, dodnes si za tie slová trieskam hlavu). Všade sú brezy a jazerá. Oboje po čase začne iritovať, jazerá, lebo ich treba obchádzať, a brezy len tým, že sú (aspoň mňa). Erasmus je pre väčšinu študentov spojený s „legendárnymi žúrkami“, ktoré úprimne vedia byť po čase (dobre po mesiaci) otrepané a nudné, preto sa oplatí investovať čas a energiu do socializácie s domácimi – nájsť si záujmový krúžok či študentský spolok. Áno, veľa Fínov je tichých a zdržanlivých, ale sú aj takí, čo chcú spoznávať nových ľudí a kultúry. Veľa Fínov je blonďavých. Ja viem, táto veta znie smiešne, však si poviete jasné Severania, ale realitu toho, ako veľmi sú blonďaví a koľko ich je blonďavých, si človek uvedomí, až keď tam príde. Na druhej strane tie blond vlasy vedia mať určité čaro... Fínske jedlo pôsobí na prvý pohľad divne, ale zdržala by som sa komentárov, lebo sa bez problémov môže stať, že budete z Fínska odchádzať so závislosťou na Salmiakkoch . Národným športom je hneď po hokeji karaoke a Fínsko ste nezažili, ak ste nesedeli v piatok večer v miestnom bare, kde všetci bez ohľadu na vek a pohlavie spievali. Fínsko je trochu divná krajina, čo jej čaru vôbec neuberá, len tých briez by tam mohlo byť menej.

Lenka Drobná, V. ročník RVŠ

Malý sprievodca: súčasné umenie v Moskve (2013 - 2014)

Malý sprievodca: súčasné umenie v Moskve
 
Od konca septembra 2013 až do januára tohto roka som mal možnosť trocha si požiť a poštudovať v Moskve na Štátnom inštitúte ruského jazyka A. S. Puškina. Tento krátky text možno brať ako moje odporúčanie, kam v Moskve zájsť za kultúrou. Vybral som štyri priestory pre súčasné umenie. Pokladám za zbytočné písať čosi o tradičných galériách či múzeách Moskvy, keďže informácie o nich sú dostupné na každom kroku. Na druhej strane však nepôjde ani o žiadne mapovanie akéhosi súčasného kultúrneho undergroundu. Treba ale povedať, že nejde ani o inštitúcie všeobecne známe zahraničnému prišelcovi. Domnievam sa, že by tieto inštitúcie mohli zaujať aj ďalších ľudí. Predovštkým tých s pozitívnym vzťahom k súčasnému umeniu.

Neďaleko od Chrámu Krista Spasiteľa sa okrem budov Štátneho múzea výtvarných umení A. S. Puškina či Galérie Zuraba Ceretelliho a iných múzeí a galérií nachádzajú aj dve galérie súčasného umenia. Jednou z nich je malá galéria Kuľtprojekt, sídliaca na prízemí obytného domu. Tvoria ju 4 malé miestnosti. Galéria dáva priestor súčasnému ruskému umeniu. Výstavy sú zväčša organizované ako kolektívne vystúpenia jednotlivcov (nie autorských skupín či generácií), ktorých diela vždy spája kurátorská koncepcia.. Takýmito projektmi boli v minulom roku napríklad dvojvýstava Partitury minimalizma a Partitury cveta. Na prvej z nich bolo možné stretnúť sa s prácami komunikujúcimi s prijímateľom prostredníctvom autorských znakových sústav. Na druhej boli zase práce experimentujúce s formou a farbou. Diela tiež pracovali s rôznymi médiami (maľbou, reliéfom, inštaláciou). Výstavy v Kuľtprojekte zväčša trvajú jeden mesiac a vstup na ne je voľný.

Zopár minút chôdze od Kuľtprojektu stojí Muľtimedija Art Muzej, Moskva so skratkou MAMM. Ide o veľmi moderné múzeum s pomerne rozsiahlou výstavnou plochou (7 podlaží), čo mu umožňuje zorganizovať vždy niekoľko výstav naraz. Prezentujú sa tu ruskí ale aj zahraniční umelci. Počas mojej stáže tu bola rozsiahla výstava prác Eľ Lisického a Iľju a Emílie Kabakovových s názvom Utopija i reaľnosť?, ďalej tiež výstava zo zbierky britského umelca a zberateľa Damiena Hirsta Svoboda ne geniaľnosť alebo retrospektívna výstava ruského umelca Igora Šelkovského (redaktora časopisu pre neoficiálne umenie A-JA a nasledovateľa avantgardy) Postojanstvo peremen.

Na opačnom konci mesta, neďaleko od železničnej stanice Kurskaja, bolo v priestoroch bývalej továrne vybudované centrum pre súčasné umenie Winzavod. V týchto priestoroch funguje viacero malých galérií. Záujemcovia o súčasné umenie teda môžu v priebehu relatívne krátkeho času uvidieť rôznorodé umelecké výstupy a zároveň nebudú stiadiaľ odchádzať unavení a zničení ako napríklad po návšteve Ermitáže alebo Louvru. Z výstav, ktoré som mal možnosť navštiviť by som vyzdvihol predovšetkým výstavu Nikitu Aleksejeva 10 000 belych tigrov, pobritych Okkamom. Nikita Aleksejev bol od 70. rokov členom skupiny Kollektivnyje dejstvija. Skupina stála pri zrode moskovského konceptualizmu.

Rovnako na skok od stanice Kurskaja stojí Gogoľ centr. Takisto ide o centrum pre súčasné umenie. Už názov však napovedá, že centrum sa zameriava hlavne na prezentáciu divadla. V dvoch sálach, ktoré má centrum k dispozícii, sa ale okrem toho organizujú aj koncerty a foyer na prízemí a prvom poschodí sa zasa často využívajú ako výstavné priestory. V centre tiež nájdete kníhkupectvo, ktoré zatvára až po skončení večerného programu a keď centrum opustí až ten posledný návštevník.

Jakub Kapičiak

Správa od Kaspiku (2013)

Správa od Kaspiku (2013)

Na stáž do Baku som sa pripravovala relatívne dlho v súvislosti s dokumentmi, ktoré je nevyhnutné predložiť Višegradskému fondu na získanie štipendia. Vďaka ich finančnej podpore a pozývaciemu listu od Bakuskej štátnej univerzity sa môj semestrálny pobyt v septembri 2013 mohol začať. Univerzita mi vybrala dva byty, z ktorých som si jeden mala zvoliť ako svoj dočasný domov. Nevyhovovali však požiadavkám na bývanie (nielen mojim, ale myslím si, že kohokoľvek), a tak som si byt našla vďaka realitnej agentúre. Na výbornom mieste, za vyhovujúcu cenu a s ústretovými majiteľmi. Pred vchodom do bytu ma už, našťastie, nevítala skupina prítulných mačiek. Mohla som teda presunúť svoju pozornosť na zbieranie materiálov na svoju dizertačnú prácu. Mojimi cieľovými stanicami boli knižnice a archív. S vybavením vstupov mi pomohla univerzita. Najzdĺhavejšie to bolo so štátnym archívom, kde bez patričného povolenia hocikoho nepustia. Zdržiavanie paradoxne vychádzalo zo strany univerzity. Čím dlhšie im to trvalo, tým menej trpezlivosti som mala. Musela som veľmi rýchlo pochopiť, že to jednoducho v týchto zemepisných šírkach takto funguje, a prispôsobiť sa. Spomalila som aj ja a napokon, oddýchla si od neustáleho zhonu a stresov, ktoré sú bežnou a akoby povinnou súčasťou života na Slovensku. Okrem práce s knižničnými fondmi som sa snažila spoznať čo najviac domácich ale aj cudzincov, ktorí v Azerbajdžane študujú alebo pracujú. Ich komunita organizuje stretnutia, párty, výlety. Vďaka tomu, že som medzi nich zapadla, som svoj voľný čas trávila veľmi aktívne a spoznala som nielen hlavné mesto krajiny ohňa, ale aj vidiek. Baku je dynamicky sa rozvíjajúca metropola Kaukazu s mnohými zaujímavými miestami. Každý deň sa čosi stavia a mesto rýchlo mení svoju tvár. Prechádzka úzkymi uličkami starého mesta s výhľadom na mrakodrapy, ktoré rastú ako huby po daždi, vzbudzuje dojem harmonickej súhry tradičného s moderným. Na vidieku sa zas život spomalí a človek má možnosť kochať sa krásnou prírodou a vidieť miesta ešte nepoznačené haldami turistov. Ľudia v Azerbajdžane sú milí, ústretoví, pohostinní a vždy ochotní pomôcť. Nikdy som sa necítila stratená ani ohrozená. Ako dorozumievací jazyk tu stále funguje ruština, mladšia generácia používa aj angličtinu. Dohodnete sa aj rukami a nohami, hlavne na ovocno-zeleninovom trhu, kde je zjednávanie cien stále obľúbeným spôsobom krátenia si času predavačov. Azerbajdžanci sa radi obliekajú elegantne, či už idú do práce, do školy, alebo len na prechádzku. Univerzita pulzuje aktívnym študentským životom napriek tomu, že internát ako súčasť campusu ešte nie je dostavaný. Spoznala som množstvo ľudí, ktorých môžem nazvať priateľmi, nadviazala užitočné kontakty, našla potrebné materiály pre moje doktorandské štúdium a vďaka svojmu azerbajdžanskému školiteľovi som sa lepšie zorientovala v problematike, ktorou sa zaoberám. Zážitky a skúsenosti zo stáže považujem za neoceniteľné a som presvedčená o tom, že som v „perle pri Kaspiku“ nebola poslednýkrát.

Dominika Fifiková

Dva mesiace v Moskve (2013)

Dva mesiace v Moskve (2013)

Viete o tom, že rečnoj vokzal spája Moskvu až s piatimi moriami? A že do roku 2020 bude vybudovaných ďalších 80 nových staníc metra? Že len v Moskve nájdete obchod s mäsom, zeleninou, ovocím, optikou a sušenými orieškami zároveň? A že v októbri sa vonku predávajú (podľa mňa už zamrznuté) melóny a každý deň uvidíte minimálne jedného rusa s kvetom v ruke?

Keď nám bola Dr. Medlenovou predstavená ponuka ísť na dva mesiace do Moskvy, rozbúchalo sa mi srdce. Jasné, ľudia vravia, že Moskva, to nie je Rusko, ale je to v Rusku a je to na východe Európy, presne tam, kam ma to už dlho láka a po poslaní prihlášky trebalo čakať, či sa pošťastí.

Podarilo sa, s trasúcimi prstami klikám na mail z ministerstva, ktorý tvrdí, že ma vzali.

Mama sa bála, že ma ukradnú a predajú kdesi na Sibír s novým pasom, ja som sa strachovala len o to, či mi v nových čižmách nebudú nohy omŕzať.

Cesta na internát bola dlhá-dlhočizná, pretože na letisko Domodedovo po nás nikto neprišiel, hoci údajne mal. Tak si vravíme fajn, začína ruský boj o prežitie, a o chvíľu už sedíme v moskovskom aeroexprese smerom do mesta. Samé brezové lesy striedajúce sa s ničím - Rusko! Rusko! Vystupujeme na Paveleckom vokzale a obdivujeme OBROVSKÉ metro. Všade nekonečné eskalátory a masy ľudí, v ruke dva ťažké kufre, ktoré kilometer od intráku vypovedali službu a jeden nevie, či má skôr pozerať pred seba, za seba, alebo dokonca nad seba!

V dosť neskorých hodinách sa doslova vlečiem do izby, aby som vo dverách zbadala hmýriaci sa hmyz. Uff, prvá panika na svete. Ja a hmyz predsa vôbec nie sme kamaráti. Ak dostanete izbu na 14tom, veľká pravdepodobnosť výskytu tarakánov je viac než zaručená. Na ich každorannú spoločnosť (jeden kus vo vani alebo umývadle) som si ale časom zvykla a keď sa posledný týždeň žiadny neobjavil, prišlo mi to až čudné. Moskva vás skrátka zocelí a vytrénuje na kadečo, hurá!

Výhľad z izby - ako doma. Všade panelák, čistá Petržalka. Aspoň mi tu nebude tak cudzo. Teším sa ale na mesto, paneláky predsa len nie sú moja predstava super architektúry.

Izbu máme dvojku s Peťou, ale dá sa ubytovať aj vo väčších, respektíve vás dajú rovno k ruskám, ak máte odvahu. Jedna veľká skriňa, dve postele, stôl a dva nočné stolíky. Po malom sťahovaní postele od okna (v rusku prefukuje aj cez okná plastové, ale na tie sme šťastie nemali) a výzdobe stien sa tu naozaj cítim ako doma.

Škola - od pondelka do piatku, okrem štvrtku, víkend, samozrejme voľný. Hodiny boli rôzne. Najlepšie však boli praktické hodiny ruštiny, veľa sme sa nasmiali a spolu s dvoma rumunkami v krúžku sa dozvedeli čosi nové aj o tejto krajine.

Počas prvého týždňa sme klasicky zisťovali, kde čo je, čo jesť a čo radšej nie, kde jesť a kde nie, ako sa dostať do mesta a skrátka všetky tie základné nutnosti, ktoré potrebujete zistiť, keď prídete do novej krajiny/nového mesta.

Rýchle zhrnutie:

- Nákupy na týždeň sa robia najlepšie v Ashane (M: Беляево), pod ich značkou je väčšinou všetko lacnejšie, ale ak chcete len čosi malé a nechcete sa tlačiť medzi regálmi, zbehnite určite do Perekrestku (pár minút pešo od internátu a je otvorený nonstop - wow!)

- Lístok na metro sa najlepšie oplatí na 60 jázd a aj to vám bude možno málo, ak ste akčný typ ako ja (veď treba vidieť všetko a to mi verte, že som toho ešte riadne veľa nevidela, musím sa sem vrátiť)

- Na metro sa oplatí chodiť zásadne pešo. Nie len, že je to v podstate škoda lístku, keďže to naozaj nie je ďaleko, ale hlavne je tu veľká pravdepodobnosť, že ostanete trčať minimálne pol hodiny v kolónach áut (sadnúť na bus sa oplatí smerom na intrák, hlavne ak práve idete s týždňovým nákupom z Ašanu)

- Voda, ktorá sa najprv tvári ako "nepitná" (aj podľa tvrdení internetu) je vlastne v pohode pitná. Zisťujem to asi po týždni, keď sa nám nechce ťahať 5litrové bandasky na 14te poschodie a ani po desiatom pohári sa so mnou nič zlé nedeje.

- Za suvenírmi treba ísť na Izmajlovo (najlepšie cez víkend, vtedy je tam veľká ponuka) a nevynechajte ani Izmajlovský kremeľ, čistá rozprávka.

- Čo najskôr si v škole vybavte studenčeskij biľet a VŠADE si pýtajte zľavu, za celý pobyt to môže byť slušná kopa ušetrených peňazí.

..do kufra odporúčam zbaliť (okrem iného) hrniec a panvicu, nôž, vela ponožiek, termo spodné oblečenie na časy chladu a hlavne dostatok dobrej nálady a veľa trpezlivosti.

Všetkých sedem týždňov sa nieslo v podstate v podobnom harmonograme, no vždy s iným zakončením. Ráno vstať do školy, po škole malý oddych a šup spoznávať mesto a cez víkend potom celodenné pragulky Moskvou. Kým je teplo (október), behajte po vonku, nie je ale vylúčené, že sa bude dať guľať aj v novembri. My sme mali celkom slušné počasie a nevyšla som von snáď len v lejaku.

Pár konkrétnych miest a vecí, ktoré rozhodne odporúčam navštíviť/vyskúšať:

- Dom knigi na Novom arbate - toľko kníh pokope, že sa Vám hlava zakrúti a stále nebudete mať dosť + nájdu sa aj nejaké fajn suveníry

- Zhiguli bar na Novom arbate, naproti Domu knigi - sadajte si výhradne "do výkladu", výborne sa odtiaľ sleduje okolie

- Moo moo - nazvyme to ruským fast foodom, jedlo za celkom primeranú sumu a hlavne taaak dobré! Ja som sa snažila ochutnať všetko a nájdete ich po celom meste, stačí hľadať veľkú fľakatú kravu :D (jedno je napríklad na Starom Arbate)

- Zájdite na KHL - mestská električka vás tam pohodlne* odvezie a aj keď nie ste najväčší fanúšik hokeja, stojí to za to, atmosféra výborná

(*rátajte s mierne väčším naplnením vozňa na jeden kvadrátny meter, než bol tento vlak plánovaný, ale tú pol hodinku to predsa vydržíte)

- Všetky tie pirožky a slojky z okienok v metre, ak si ulietavate na koláčoch ako ja (majú aj slané, sladké, všelijaké, treba skúšať aj keď môj jasný favorit je šunka-syr. Peťa by sa teraz isto smiala, bola to moja malá závislosť)

- Čerstvé šaláty od výmyslu sveta, сёмга (ryba podobna lososovi), лаваш (arabská placka), сырок (malá tvarohová tyčinka), варенье, блинчики (mini palacinky) a kopu iného z Perekrestku

- Prechádzku bulvármi: od Majakovskej zastávky metra dolu, po Tverskej ulici, ďalej cez Tverský bulvár, a stále nižšie cez Nikitský bulvár až prídete k obom Arbatom (od polovice novembra "oblečú" stromy na bulvári do svetielkujúcich rolákov a je to fakt milá prechádzka)

- Bulgakovo múzeum, zostaňte tam trebárs na kávu v maličkej útulnej kaviarni a potom nezabudnite zbehnúť na Patriarchove rybníky, ktoré sú opodiaľ. S cudzími sa však radšej nebavte, Anuška už zrejme aj tak rozliala na kolajnice olej.

- Лужков мост neďaleko Tretjakovskej galérie na Lavrušinskej ulici plný kovových stromkov s visiacimi zámkami

- Gorkého park a Muzeon, ktorý je hneď naproti, za slnečna ideálne poobedie

- Caricino! A pre tie, ktoré sa rady parádia - v zámku sa môžte za malý poplatok obliecť do dobových šiat

- ВДНХ - výstav nekonečno veľa a hlavne mnohými ospevované múzeum kozmonautiky

- Červené námestie večer, keď už všetko svieti a je tam oveľa menej ľudí; a potom aj v novembri, keď sa blížia Vianoce a všetko je vyzdobené a prezdobené (taký Tsum pri Boľshom teatri dokonca zvykne hrať dosť nahlas vianočné pesničky, zájdite si!)

- koncom novembra/začiatkom decembra skoro všade postavia ľadový katok a môžte sa parádne vyblázniť. Jeden dobrý je napr. v Gorkého parku, tak isto na Červenom bol veľký a v podstate ich na zimu postavia asi milión a všade, takže si stačí len vybrať. Ja som síce na žiadnom nebola, ale referencie mám naozaj dobré :)

- Opera/balet v Bolshom teatri alebo nejaké iné ruské divadlo

Do Bolshovho teatra napríklad existuje spisok, na ktorý sa dá zapísať, ak prídete skoro ráno (8-9:00) v deň predstavenie a potom o piatej poobede si prídete po lístky za sto rubľov a ste dnu. Jediná podmienka je mať študentský preukaz z ruskej školy. Jasné, miesta budú "nepohodlné", ako sám lístok hovorí, dnu pôjdete malým vchodom číslo 13, namiesto hlavným, sedieť budete na siedmom poschodí zo siedmich a možno uvidíte len polovicu javiska, ak sa nepostavíte, ale ten zážitok z ruského baletu bude stáť za to a vy budete mať zimomriavky. My sme boli na balete Ivan Hrozný a bolo to hrozne super!

Jedno z ďalších divadiel, kde sa dajú zohnať aj lacné lístky je trebárs MXAT, len to treba sledovať. Nám sa pošťastil napríklad taký Bulgakov a jeho Majster a Margaréta za 200 rubľov. Že sa na to všetko musíte dívať mierne zvrchu? No čo, študent hľadajúci výhodné ceny sa proste nezaprie.

Okrem toho je v Moskve asi trilión divadiel, takže naštudovať si afišu a kultúrne sa vyžiť, predstavenie v ruštine je úplne iná vec!

- Vrabčie hory (kedysi Leninove hory) - vyberte sa tam, keď je pekný slnečný deň a budete mať Moskvu ako na dlani, alebo večer, keď všetko svieti (Zasa raz. Večerná vysvietená Moskva si ma jednoducho získala.) Oboje má svoje čaro. A tá megalomanská MGU! Obrovská stalinská vysotka (spolu ich je myslím sedem), krásna a majestátna; dnu sa nám bohužial vojsť nepodarilo, lebo tam neštudujeme, večná škoda.

- non stop Čeburkáreň na Starom Arbate, kde vám spravia čerstvý čeburek do päť minút s rozličnými príchuťami a vyjde vás asi na 70 rubľov. Jeden vám postačí, to zaručujem.

Posledné odporúčanie: spravte si viacdenný výlet či už niekde do okolia, alebo ako my, do Petrohradu. Vlak tretej triedy – plackart, na noc, je snáď to najlacnejšie riešenie (lacnejšie už je hádam len 13 hodín v tom vlaku sedieť :D) a je tam kopa zábavy, ak máte dobrých spolucestujúcich. Takže vezmite pasy, pár nových kamošov a hor sa za novým dobrodružstvom, je to úplne iné ako Moskva a znova skvelé. Ubytovanie sa dá zohnať za super cenu rovno na Nevskom prospekte (10€+), netreba vám teda ani chodiť metrom (ale určite ho skúste, namiesto moskovských modrých kartičiek majú žetóny a jedna stanica je až v hĺbke 86m, čo by mala byť najhlbšia stanica metra v Rusku)Čo dodať na záver. Času bude menej, než by ste potrebovali, preto si vytipujte lokality, čo stoja za obzretie už doma. Nebojte sa, vyzbrojte sa trpezlivosťou a bežte do toho, bude to zážitok za nezaplatenie. Vidieť Rusov doma a počuť ruštinu v ich prostredí je sto krát lepšie ako tie najlepšie učebnice. Že im prvý týždeň nerozumiete a stále do vás len drgajú a ponáhľajú sa? To nič, na konci pobytu budete robiť to isté ;)Vpred novým dobrodružstvám, dúfam, že sa mi podarí navštíviť aj ďalšie kúty Východnej Európy a potom vám opäť napíšem svoje tipy a postrehy.Ďakujem hlavne Dr. Medlenovej, tiež organizácii SAIA a ministerstvu školstva SR a RF.

Ivana Zemanová, 2BoRV

Letná škola v Iževsku bohatá na zážitky (2013)

Letná škola v Iževsku bohatá na zážitky (2013)

O možnosti zúčastniť sa trojtýždňového letného kurzu ruštiny v Iževsku, hlavnom meste Udmurtskej republiky, som sa dozvedela od dr. Medlenovej. Bola to veľmi zaujímavá ponuka, ale priznám sa, že som sa veľmi bála a nevedela som sa rozhodnúť, či poslať prihlášku. V posledný možný deň, takpovediac v hodine dvanástej, som sa rozhodla vyskúšať to. Samozrejme som mala minimálnu nádej, že práve ja by som mohla byť jednou z dvadsiatich účastníkov z celej Európy, ktorých Udmurtská štátna univerzita vyberie do letnej školy RADUGA, sponzorovanej ruskou nadáciou Russkij mir. Nebola som z našej študijnej skupiny jediná, ktorá posielala prihlášku, ale nemysleli sme si vôbec, že vyberú niekoho zo Slovenska. Dokonca som chvíľami až dúfala, že nebudem vybratá, pretože som mala strach z cesty do mesta 2000 kilometrov vzdialeného od domova. Ale asi to bol dobrý postoj, pretože zafungoval zákon schválnosti. Niekoľko týždňov po odoslaní prihlášky mi prišiel mail s pozvánkou. Obrovská radosť sa striedala so strachom, ale vedela som, že to je vynikajúca príležitosť. Vybavila som si teda víza, objednala letenku, kúpila lístky na vlak a 31.7.2013 som sa vydala na dobrodružnú cestu. Z Viedne som letela do Moskvy a odtiaľ som šla s ďalšími tromi účastníčkami letnej školy vlakom do Iževska. Samotná cesta vlakom bola skvelým zážitkom, keďže som vlakom nikdy necestovala viac ako dve hodiny, nie ešte dva dni. Prestupovali sme v Kazani, takže sme mali možnosť prezrieť si aj toto nádherné mesto. Do Iževska sme prišli 2. augusta večer. Na iževskej stanici nás čakali dve študentky z Udmurtskej univerzity a autobusom sme sa odviezli do internátu. Bývali sme v izbách po dvoch. Ja som bývala so Slovinkou Kaťou, veľmi milou a stále aktívnou študentkou práva. Na druhý deň sa konalo slávnostné otvorenie letnej školy, kde sme sa zoznámili s učiteľmi a ostatnými účastníkmi letnej školy. Všetci boli veľmi milí, profesorky z univerzity sa k nám správali ako naše mamy. Pomáhali s každým problémom. Aj študenti, ktorí s nami trávili voľný čas, boli úžasní a pomáhali nám zlepšovať sa po jazykovej stránke. Jedna zo študentiek, Oxana, mňa a moju spolubývajúcu dokonca pozvala k sebe domov. Pripravila nám veľmi chutný obed - okrošku a bliny. Potvrdzujem z vlastnej skúsenosti, že ruský národ je pohostinný a prívetivý. Po slávnostnom otvorení sme sa zúčastnili testovania, kvôli rozdeleniu do skupín. Cez víkend sme absolvovali poznávaciu exkurziu po meste a od pondelka sa začalo vyučovanie. Každý pracovný deň sme mali tri deväťdesiat minútové hodiny: reálie Ruska, gramatiku a konverzáciu. Po škole sme mali vždy pripravený zaujímavý program, takže sme sa zoznámili s mnohými miestami v Iževsku a v okolí. V Iževsku sme navštívili park Gorkého, múzeum Kalašnikova, Dom družby národov a prezidentský palác. Veľmi zaujímavé boli aj tvorivé dielne, kde sme zhotovovali udmurtskú bábiku a píšťalku, a tiež sme sa zoznámili s ruskou národnou hudbou a tancom, poriadne sme sa tam vybláznili. Hranice Iževska sme prekročili niekoľkokrát. Boli sme v Múzeu Čajkovského v meste Votkinsk, v etnografickom múzeu Ludorvaj a tiež sme navštívili udmurtského Deda Mráza v Šarkane. Múzeum Čajkovského je okrem iného veľmi zaujímavé tým, že je tam niekoľko herečiek, ktoré stvárňujú ženy zo života Čajkovského, napríklad matku či vychovávateľku. To robí z obyčajnej prehliadky múzea pútavé predstavenie o živote Čajkovského. Program bol bohatý, takže šancu nudiť sa sme mali iba v nedeľu. Mali sme tri voľné nedele, počas ktorých sme navštívili iževskú ZOO a mesto Sarapul, niektorí moji spolužiaci sa okúpali v rieke Kama, ale pre nás ostatných bola voda príliš studená. Samozrejme som ochutnala aj niektoré z ruských špecialít, ale najviac mi chutila zmrzlina, ktorú som konzumovala každý deň. Bola som považovaná za odborníčku na ruskú zmrzlinu, takže vám odporúčam ochutnať Toptyšku. V Iževsku som prežila tri úžasné týždne plné príjemného vzdelávania sa a zábavy. Som veľmi rada, že som poslala prihlášku a pošťastilo sa mi vo výberovom konaní. Doteraz neviem pochopiť, prečo práve ja, ale viem, že to bola tá najlepšia vec, ktorá sa mi mohla stať. Aj napriek tomu, že som zomierala strachom z cesty a neznáma, ktoré ma tam čaká, bol to skvelý zážitok. A dúfam, že to bol len začiatok a ešte vám tu opíšem niekoľko pozitívnych skúseností z pobytov v zahraničí. Odporúčam vám využiť každú podobnú možnosť, pretože aj keď vás na začiatku brzdí strach či pochybnosti, nakoniec pochopíte, že to stálo za to.

Soňa Orviská, 2boRV

Ako sme sa mali v Minsku (2013)

Ako sme sa v Minsku mali

Vynikajúco, okrem iného. Privítali nás s otvorenou náručou. Hneď ako sme vstúpili na pôdu Fakulty medzinárodných vzťahov, kde sa vybavujú formality zahraničných študentov, nám boli nápomocní. Dokonca nám pridelili pomocníka, ktorý sa ťahal s našimi kuframi a odprevadil nás do nášho dočasného sídla „Obščežitia No7“- najluxusnejšieho internátu v celom Minsku, automaticky sa predpokladá, že aj v celom Bielorusku. To však neznamená, že všetci pracovníci internátu sú najmilší z najmilších a ani to, že sa ráno na WC nestretnete zoči-voči tarakanovi. Pocit exotiky navodzovalo pre nás nie natoľko obvyklé susedstvo so študentmi z Ázie, ktoré sme stretávali často. Veď 90% zahraničných študentov na Minskej štátnej univerzite pochádza práve odtiaľ. Postupne a na vlastnej koži sme prichádzali na to, že aj samotné bieloruské obyvateľstvo jepre nás zdrojom exotických prekvapení, hoci by sme si mysleli, že Slovan ako Slovan alebo Bielorus ako Rus. Pohybovali sme sa zo začiatku len medzi spolužiakmi a až neskôr, s príchodom jari sa vrece s novými bieloruskými priateľmi roztrhlo a my sme sa začlenili medzi „domorodcov“, dokonca splynuli. Neraz ma zastavili na ulici pýtajúc sa na cestu na stanicu metra či do GUMu. Priateľskí Bielorusi si vážia zahraničných študentov, radi sa dozvedia novosti zo sveta Schengenského priestoru z prvej ruky, pohostinní sú až veľmo. Po stretnutí s nemalým množstvom Bielorusov môžem povedať, že je to najoptimistickejší národ, s akým som sa doposiaľ stretla. Aj napriek neľahkej ekonomickej situácii, aká tam panuje. Do oka bijúca umelá zamestnanosť, nízke platy aj v hlavnom meste, kde je bytová otázka riešená cez prideľovanie štvorcových metrov bývania na osobu v rodine, sťažená možnosť pracovať v zahraničí a ďalšie, podobné podmienky ich naučili vážiť si iné hodnoty. Možno odtiaľ ten optimizmus. Na druhej strane tí, čo najviac trpia, mlčia o svojich útrapách. Niekedy ozaj pomlčali, ba sa aj odmlčali na dlhšie, veď čo budú kaziť deň vám i sebe ponosovaním sa?! Radšej šli vyprážať hosťom blinčiky alebo drianiky, ktoré ozdobili poctivou dávkou smotany. Hmm, o takej hutnej smotane ešte v slovenských hypermarketoch ani nechyrovali. Rovnako ako o výrobku, ktorý sa volá syrok. Pre začiatočníkov, ktorí ešte nenavštívili Moločnuju stranu, odporúčam začať s vanilkovou príchuťou. Národné jedlá sú mastné, teda megachutné, mlieko naozajstné, vodka ultrajemná. Existenciu Slovákov priveľmi nepozorujú, iba v spojení s KHL a cez hojne sa vyskytujúce nápisy Zlatý Bažant, ktoré kraľujú letným terasám. Zato ani raz sme nezaznamenali, žeby niekto vedel tento nápis aj správne prečítať. Tak sme spustili stolicou Bieloruska osvetu a každého učili čítať „ž“. Pocity začiatočníckej stratenosti sa vytratili hneď, ako sme bez blúdenia dokázali trafiť na Filologickú fakultu. Kde nás čakalo najúžasnejšie stelesnenie ochoty. Jednoducho podľa nás sa zostavoval rozvrh, my sme si vyberali predmety, ktoré nás zaujímali, dokonca vytvorili predmet podľa osnovy predmetu, ktorý sme mali na Slovensku. Učitelia boli veselí, hrdí na to, že sú Bielorusi, otvorení naším nápadom, ochotní vypočuť si každý problém. Neviem, či to bolo spôsobené našimi pasmi z Európskej únie alebo ich mladým duchom, ktorý si udržiavali aj napriek podhodnotenej práci. Doteraz si s niektorými píšeme. Mesto vnímate cez všadeprítomnú krásu miestnych žien –prekrásnych „slovanských domorodkýň“. Ich krásu sme najprv pripisovali častým športovým aktivitám a zdravým bieloruským potravinám nesúcim rovno niekoľko ocenení z veľtrhov a prvenstiev vyčítaných z obalu, nevedno v akej kategórii. Potom sme si zvykli na produkty ovenčené medailami aj na šumné devy. Možno len na pozadí zrekonštruovaných budov socialistického realizmu vyzerali ich oči jasnejšie a chôdza rezkejšie. Čo sa týka pamiatok centra mesta, je čo obkukávať, ale predsa určitá monotónnosť a súmernosť ulíc sa časom zunuje. Potešia široké chodníky, odpočítavače na semaforoch a poniektorých aj drzosť obyvateľov, ktorí nerešpektujú vašu bezprostrednú zónu a tlačia sa, predbiehajú, doslova liepajú po ostatných. Tiež pľujú na zem, ako keby sa nechumelilo aj keď sa práve chumelí, alebo aj vtedy, ak sa pozerá celé osadenstvo zastávky trolejbusu. Zažili sme premenu mesta z mrazivo-treskúceho s horami snehu na sviežo-zelené, plné košatých stromov s trilkujúcimi všadeprítomnými vtákmi. Vtáctva tam teda majú hojne. Aj odhŕňačov snehu, ktorí zabezpečujú v centre upravené chodníky. Minsk je čisté mesto, v každom ročnom období. Jednoznačne netreba vynechať možnosť zakúpenia cenovo prijateľných lístkov na balet, nezabudnuteľné opery, prípadne skúsiť bieloruské divadlo. Ak človek rozumie poľštine aj ruštine, tak v bieloruskom divadle porozumie všetkému. Do pozornosti dávam vyhliadkové ruské kolo na pahorku v strede mesta v Detskom parku. Mne ako Podtatranke by mohla prekážať rovinatosť terénu celého Bieloruska. Opak bol pravdou, hory síce absentovali, ale zvlnený terén dával hlavnému mestu šmrnc, tiež elegantne vyrysoval lýtka. A aby som nezabudla, za povšimnutie stojí mestské lyžiarske stredisko – jeden umelo nahrnutý kopec, na ktorý sú viac pyšní ako na Národnú knižnicu, jeden zo symbolov mesta. Na obranu prírody do dvadsiatich kilometrov od hraníc Minska môžem povedať, že za tých dvestodeväťdesiatdva štípancov to stálo. Fascinujúca, jazernatá, bujná, klokotajúca a bzučiaca príroda. Po návšteve dediny Novosady potvrdzujem, že život pestro prekvitá aj na miestach, kde kanalizácia ešte nedorazila. Voda z miestnej studne je nezávadná, najchutnejšia je, keď ju pijete z vedra, ktoré ste si sami vytiahli z hlbín zeme. Veselo bolo a bude každému, kto bude rešpektovať pravidlá Bieloruskej republiky také, aké sú. Trošku kostrbaté, niekedy nezmyselne prešpikované vypisovaním formulárov. „Udači“ hľadači! Zamilujete si Minsk a uvidíte, ako vám bude po návrate chýbať okrem iného aj nadtrhávanie bločkov z pokladne a kvetinárstvo na každom rohu. Rady pre záujemcov, ktorí by chceli pobudnúť v tomto kúte sveta : - Trpezlivosť, trpezlivosť ruže prináša a niekedy aj vízum do Bieloruska. - Vziať peňaženku, kde sa bez problémov zmestí bunča bankoviek. - Ak Vám policajt bude chcieť napariť pokutu za čokoľvek, treba okamžite reagovať slovami, že chcete zavolať do svojho „Posoľstva“, na slovenskú ambasádu. Verte tomu, že vás vidia ako idete cez cestu mimo „zebry“, len nie každému z milióna policajtov sa chce vypisovať pokuta. - Cigarety, prírodná kozmetika, mliečne výrobky si baliť nemusíte, na čo by aj, veď zbytočne zaberajú miesto v kufri a dajú sa tu kúpiť lacno. Rovnako ako aj benzín. (Pozn.: ceny potravín mierne stúpajú z mesiaca na mesiac, preto za vyššie uvedené tvrdenie nemôžem dať ruku do ohňa.) - Ak patríte, medzi milovníkov zvierat, tak sa do presláveného kamenného cirkusu ani nechystajte. Je to presiaknuté strachom drezúrovaných zvierat a niekedy aj ľudí, ktorí neúmyselne padajú z lana, na ktorom úmyselne skáču cez švihadlo v desaťmetrovej výške – nezaistení. Zas na vine môže byť aj živá hudba, ktorá sa pri týchto kúskoch tiež pričinila o značné zmeravenie a lapaní po dychu. - V metre sa nedávajte do rečí s kadekým, ťažko sa zbaviť rečníka. Teda ostane vám len dúfať, že je to iba rečník. Inak aj vďaka hore spomínanému prehnane zveličenému množstvu policajtov patrí Minsk medzi bezpečné metropoly vynímajúc železničnú stanicu v noci. - Bieloruská mládež je ambiciózna vo všetkých smeroch a zmysloch, preto sa môžete od nich „koje-što“ naučiť aj „koje-što“ chytiť. - Nikdy, ale nikdy sa nevyjadrujte na triko vedúcich predstaviteľov štátu škaredo. Teda neodporúča sa hundrať ani na žiadne úrady a štátne inštitúcie, nech by akokoľvek pomaly a netransparentne postupovali. Nemajte obavy, všetko funguje práve tak, ako má. - Ako v každej krajine, odporúča sa usmievať, aby bol život krajší.

Barbora Gancarčíková, študentka druhého ročníka RVŠ, pobudla v Minsku 5 mesiacov

Päťmesačný pobyt vo Fínsku (2013)

Päťmesačný pobyt vo Fínsku

Už pri zápise do prvého ročníka bakalárskeho štúdia v odbore Ruské a východoeurópske štúdiá som sa rozhodla využiť čo najviac možností cestovať a spoznávať nové krajiny. Pri nástupe na školu som ešte neovládala ruský jazyk, preto som hľadala inú cestu, a tou bol program Erasmus. Keďže väčšina študentov našej katedry chce cestovať do Ruska, získať grant nebolo až také ťažké. Po porade a konzultácii s doc. Ľuborom Matejkom som trištvrte roka dopredu vedela, že letný semseter druhého ročníka absolvujem vo fínskom mestečku Jyväskylä. Do mesta Jyväskylä, ktoré sa nachádza 250 km na sever od Helsínk, som priletela 2. januára o 15.30 a nevidela som nič. Iba to, že sme pristáli uprostred akéhosi lesa, no keďže už bola tma, nevideli sme, ako ďaleko od mesta sa letisko nachádza. Ešte pred príchodom sme boli rozdelení do skupiniek a každú skupinku mal na starosti tútor. Moja tútorka Riina nás čakala v meste na autobusovej stanici, odkiaľ nás  všetkých rozviezla na internáty. Keď som prišla na internát, bola som milo prekvapená. Internáty boli v slušnom stave, býva sa na bunkách po dvoch alebo po troch a každý študent má vlastnú izbu. Spoločné boli len kuchyňa a kúpeľňa. Hneď po príchode som prvé dni trávila v škole, kde nám vysvetľovali organizačné veci ohľadne štúdia. Počas týchto som si neužila žiadne svetlo, pretože pri odchode z internátov do školy začínalo postupne svitať, no a keď som školu opúšťala, už bola zase tma. Keď sa skončil organizačný týždeň, začala sa škola a ja som sa konečne dostala aj medzi fínskych študentov. Tento moment bol pre mňa sklamaním, pretože sa potvrdilo to, čo sme sa učili na hodinách interkultúrnej komunikácie. Fíni sú veľmi uzavretí a neradi sa stretávajú s niekým novým. Rýchlo som sa však dostala do medzinárodnej skupinky, ktorú tvorili dve Talianky, Francúzska a moja spolubývajúca z Turecka. Komunikovali sme stále v angličtine, no mala som šancu zlepšiť sa aj v ruštine. Na University of Jyväsklyä sa v odbore Russian Language and Culture študuje všetko po rusky. To bolo pre mňa náročné ale obohacujúce. Pomohla mi aj práca na niekoľkých skupinových projektoch, v rámci ktorých som sa dostala ku študentom z Ruska. Na samotnej katedre majú asi rovnaký počet učiteľov ako u nás, predmety sú tiež veľmi podobné. Zaujímavou vecou pre slovenských študentov je to, že na University of Jyväskylä sa študuje slovenský jazyk. Fínski študenti, ktorí študujú jazyky, si môžu vybrať aj slovenčinu. V tomto semestri bolo na slovenčinu zapísaných asi 20 študentov, s ktorými som mala možnosť sa stretnúť. Absolvovala som s nimi niekoľko hodín a musím povedať, že študenti hovorili po slovensky naozaj veľmi dobre. Počas 5 mesiacov, ktoré som vo Fínsku strávila, som sa dostala aj na pár zaujímavých výletov. Navštívila som hlavné mesto Helsinki, či jedny z najvýznamnejších miest vo Fínsku Tampere a Turku. Najzaujímavejším miestom, ktoré som mohla navštíviť, bolo Laponsko. Tu som strávila celý týždeň. Navštívila som Santa Clausa, prezrela som si sobiu farmu a vozila som sa na saniach, kde ma ťahali soby, absolvovala som prehliadku múzea domorodých obyvateľov, počas návštevy Nórska som sa kúpala v Severnom Ľadovom Oceáne a v neposlednom rade som videla dvakrát nádhernú polárnu žiaru. Na záver by som len povedala, že na túto skúsenosť nikdy nezabudnem a študentom našej katedry by som radila vybrať sa aj do iných krajín, nielen do Ruska. :)


Katarína Paškanová

Z výskumného pobytu v Kyjeve (máj – jún 2013)

Mesiac v Kyjeve

Kyjev. O Kyjeve v krátkosti ťažko. Nádherné historické mesto, vraj najkrajšie v máji, lebo kvitnú gaštany, symbol mesta a jari, večného kolobehu života. Tak sa to píše na pohľadniciach. Mala som to šťastie vidieť ho práve vtedy. Ak hovoríme o architektúre, stopy bývalého režimu sa ho na niektorých miestach dotkli výrazne. Ak o ľuďoch, rovnako. Nechávam na posúdení návštevníkov, do akej miery. Pre mladých u nás môže mesto predstavovať „divoký východ. Veď je to Rusko. Teda vlastne Ukrajina.“ Cesta vlakom z Bratislavy tam trvá „на всё про всё“ 30 hodín. Dá sa aj letieť, ale načo sa pripraviť o časť zážitku, ktorá k ceste do tohto mesta patrí...pokiaľ ju nemeriate trikrát za mesiac. Pred výskumným pobytom na Ukrajinskej štátnej univerzite Tarasa Ševčenka som sa stretla s mnohými skreslenými, nie celkom pozitívnymi predstavami Slovákov, ale naopak aj so záujmom. Reagujeme odmietavo, ak o Slovensku západniari hovoria ako o východnej Európe, východ predsa začína až za našimi hranicami. Ťažko hodnotiť túto krajinu len podľa jej hlavného mesta, v ktorom som prežila mesiac. Je to málo, no dosť na to, aby si človek na základe videného a prežitého urobil aspoň o niečo reálnejší obraz o krajine a ľuďoch, zvykol na to, čo mu na Kyjeve spočiatku prekážalo a aby mu mesto prirástlo k srdcu. Má mnoho tvárí, no rozhodne sa oplatí pozrieť si jeho staré uličky, parky, chrámy, ochutnať tamojšie skvelé jedlo, či nakúpiť knihy na Petrovke a odporučiť cestu známym.

Veronika Knapcová

Stáž "na samom konci sveta" - Chabarovsk

Stáž "na samom konci sveta" - Chabarovsk

Na našu päťmesačnú stáž „na samom konci sveta“ sme odišli až 4. októbra pre problémy s obdržaním víz. Do Chabarovska sme dorazili po dlhom 12 hodinovom lete. Na letisku v Chabarovsku nás čakala pracovníčka oddelenia pre zahraničných študentov, taxíkom nás odviezla až na intrák, kde sme sa dočkali prvého väčšieho kultúrneho šoku. Bývali sme na poschodí pre zahraničných študentov, ktorých tvoria vo väčšine prípadov Aziati, ktorí nevedia po rusky (v našom prípade to platilo úplne, neázijskí študenti sme boli len ja, Dominika a jedna študentka z Nigérie). Po kratučkom dvojhodinovom oddychu nás pracovníčka vzala na prehliadku mestom, počas ktorej nám ukázala najhlavnejšie pamiatky a srdce Chabarovska, rieku Amur. Okrem Ázijcov nehovoriacich po rusky nás prekvapila aj zdržanlivosť Rusov, ktorých odstup opadával postupne a zo začiatku sme sa rozprávali len na bežnej úrovni. Čo sa týka samotného štúdia, po menších problémoch sa zaradením sa na odbor sme sa ocitli na filologickej fakulte. Samé sme si zvolili predmety, ktoré nás zaujímali alebo ktoré nám mali pomôcť s našimi bakalárskymi prácami. Každá sme dostali školiteľa, ktorý nám pomáhal pri písaní bakalárky. Aj keď sme navštevovali kurzy, skúšky sme absolvovať nemohli. V Rusku sa totiž semester začína v septembri a náš októbrový príchod znamenal mesiac absencie. Počasie v Chabarovsku sa mi zdalo zvláštne, keďže tam bolo minimum zrážok (na rozdiel od jesennej Bratislavy J. Na jeseň pršalo asi dva razy, inak bolo slnečno a rovnaká bola aj zima. Áno, mali sme veľa snehu, nevyzeralo to však tak, že by snežilo postupne, ale nasnežilo nárazovo. Počas nášho pobytu snežilo presne šesťkrát, inak nám stále svietilo slnko. Nenechajte sa však zmiasť, aj napriek tomu bola zima ako v ruskom filme, denne bývalo tak mínus 30 stupňov. Chabarovsk je napriek tomu, že má približne taký istý počet obyvateľov ako Bratislava, rozlohou omnoho väčší, a preto sa aj ulice zdajú prázdnejšie. Taktiež ma na Chabarovsku prekvapili jeho ceny, je totiž dosť drahý, a to vo viacerých aspektoch – lístok do divadla pre študenta stojí 70 eur (čo sa nedá porovnať s 10 eurami v SND), alebo aj potraviny či oblečenie. Nakoľko bola moja bakalárska práca spojená s Ruskou pravoslávnou cirkvou, dostali sme pozvanie na návštevu bohosloveckého seminára, ktorý sa neskôr stal na dva mesiace naším domovom. Po prvej návšteve nás vladyka Jefrem, ktorý seminár viedol, pozval do seminára bývať. Tento pobyt bol obohacujúci nielen o priateľstvá, ale pomohol mi aj pri písaní mojej záverečnej práce. Čerpala som z bohatej knižnice a takisto som sa stretla s odborníkmi na katechizáciu a misijnú činnosť na Ďalekom Východe. Seminár bol tiež príjemnou zmenou po intráku, ktorý obývalo viac švábov ako študentov. Vďaka Ruskej Pravoslávnej Cirkvi sme zažili oslavy Dňa Tatiany, čo je deň študentov, kde oceňovali najlepších študentov univerzít v Chabarovsku a okolí. Na Slovensko sme sa vrátili až na konci februára obohatené o množstvo zážitkov, na Ďalekom východe sme spoznali úplne inú stránku Ruska než napríklad v Moskve či Petrohrade, a touto cestou by som sa chcela ešte raz poďakovať Sergejovi Grigorievičovi za možnosť navštíviť práve Chabarovsk. Stáž, či už v Rusku alebo v inej východoeurópskej krajine odporúčam každému, je to skúsenosť, ktorá Vám dá veľa do života nielen po jazykovej stránke.

                                                                                                                         Terézia Kučerová

Очень zážitok (Ukrajina 2012)

Очень zážitok
(Ukrajina 2012)

Prvé dojmy z vlaku - samozrejme, záchodky. No, keďže všetky záchodky vo všetkých vlakoch, ktorými som sa kedy viezla, boli príšerné, nemôžem to obmedziť iba na túto cestu. A boli fakt príšerné.
Pre mňa, po mojich osobných, adventuristických zážitkoch zo Zakarpatskej Ukrajiny spred niekoľkých rokov, ale myslím, že aj pre ostatných účastníkov zájazdu, bol príjemným prekvapením parádny "look" ukrajinských miest - Ľvov, Odesa, Kyjev.
Ukrajinská kuchyňa – hmm, okrem niektorých, ktorým vraj bolo málo (že Jano:)) sme si pošmakovali – vareniky, peľmene, pirohy, soľanka, okroška, tie zemiakové placky na „d“, čo si furt nevieme zapamätať, plus výborný čapovaný kvas, v neposlednom rade. Najedeným sa nám aspoň lepšie pochodovalo.
Nemuseli sme sa ale s Johanom zamotať po ceste na Ľvovskú vyhliadku. Park sme si pozreli zo všetkých strán, len čo je pravda. Nevadí, спросили sme babku. Z nevedomosti, že Высокий замок je názov celého parku, som neustále očakávala, že predo mňa nejaký ten zámok vyskočí. Nevyskočil. Iba kopa ostatných turistov, čo mi kazia fotku s minipanorámou mesta. Ale pozitívum – keďže sme „друзья поляки“, mohli sme sa ísť vymočiť do reštiky bez platenia. Ha-ha-ha!
Myslím ale, že najviac ľudí oslovila Odesa. Hej, hej: zaujímavá história, limany, kde by sa neutopil ani najhorší plavec, Potemkinove schody bez kočíka, katakomby... všetko pekné. No zmrznuté mozgové bunky v mojom prípade, zástava dýchania vo Filipovom a stuhnuté bradavky vo všetkých prípadoch, spôsobené kúpaním sa v odeskom mori, sa nám asi najviac понравились. Tak, bohvie, kedy sa zas dostaneme k moru, šancu treba využiť.
Na skúšku u pána Molodcova nám vraj nepomôže ani preliezanie cez Nultý kilometer v Delte Dunaja, ktorý údajne plní želania. Úprimne, vôbec si už nepamätám, čo som si želala, takže funkčnosť tohto Nultého kilometra nebudem môcť skontrolovať. Možno nejaké klišé ako svetový mier alebo čo.
Ďalší интересный zážitok priniesol kyjevský вокзал, kde sa потерял (nechápem ako sa mu to podarilo) jeden účastník zájazdu. Na jeho mieste by som si sadla na bobek, nahodila šteňacie oči a čakala kým ma zachráni milícia. Умный Johan však nestratil duchaprítomnosť a do hodiny sa zjavil za nami v McDonalde, aj s kontaktom na mladú Ukrajinku :) Potešili sme sa jeho návratu, no do povolených strát v počte (1 kus) by sa aj tak zmestil.
My s Aďou a Filipom sme sa zas nemuseli stratiť pri nábreží, v najopustenejšej časti Kyjeva v "bomžovom parku" pri mestskej výpadovke, kde fakt okrem "bomžov", jedného príslušníka охороны a pracovných strojov nebola ani noha. A veľmi dúfam, že tam nikde ani žiadna noha neležala... Nevadí, спросили sme a nakoniec našli metro.
Ukrajinská vodka neprekvapila, no ani nesklamala. Svoj „zábavný" účel si plnila poctivo. Pivo? Bola som najšťastnejšia, keď som v obchode našla české!! No offense Ukrajina! Čo sa nazabávalo v noci, dalo sa dospať na exkurzii v autobuse – myslím, že hovorím za mnohých.
Осмотр Kyjeva sme zakončili Janovým víťazoslávnym vyfotením sa s posledným Leninom (kam sa hrabe rozprávka o poslednom jednorožcovi).
Naspäť sme sa podaktorí vracali s pocitom nechute z návratu do reality. Nikoho sme ale nedekapitovali, nedehonestovali, nedefenestrovali, nedefraudovali a veľmi dúfam, že nedeflorovali, takže snáď nás Ukrajina zas niekedy privíta. Zo státia pri otvorenom okienku vo vlaku som chytila zápal sánkového kĺbu. Nevadí, nutné obete... :)

Denisa Musilová

Pol roka na Sibíri

Pol roka na Sibíri

Ideálny spôsob ako zakončiť štúdium akéhokoľvek odboru, ktorý má súvis s nejakým cudzím jazykom je študijný pobyt v príslušnej krajine. To sme si povedali aj my – Andrej Kállay a Ivan Šabík, študenti Ruských a východoeurópskych štúdií, v prvom ročníku magisterského štúdia. Preto nebolo prekvapením, že sme si za krajinu študijného pobytu zvolili Rusko, kde sme chceli absolvovať posledný semester nášho štúdia a zároveň tam napísať svoje diplomové práce.
Od všeobecnej predstavy sme museli pristúpiť ku konkrétnym krokom a čakala nás ešte dosť dlhá cesta k zrealizovaniu tohto zámeru. Väčšina študentov (resp. doteraz všetci), ak ide do Ruska študovať, vždy je to buď Moskva alebo Petrohrad, napriek tomu, že bilaterálna dohoda medzi Ruskom a Slovenskom o štipendijných študijných pobytoch nie je ohraničená iba na tieto dve lokality. My sme spočiatku tiež uvažovali o týchto „tradičných“ miestach, no po porade s vedúcim našej katedry Doc. Ľuborom Matejkom a lektorom ruského jazyka Sergejom Grigorievičom Molodcovom sme mali tri, rozhodne zaujímavé, možnosti – Moskva, Machačkala (Dagestan) a Barnaul (Sibír). Pre exotickosť posledných dvoch sme Moskvu hneď zavrhli a rozhodovali sa medzi Kaukazom a Sibírou. Nakoľko sa Kaukaz ešte stále považuje za nestabilný región, kde sa z času na čas dejú teroristické útoky, prepady turistov a pod., rozhodli sme sa pre sibírske mesto Barnaul.
Tento návrh lektora Sergeja Grigorieviča nás spočiatku prekvapil, pretože sme o tomto meste takmer nič nevedeli, ale po zmienke o blízkom pohorí Altaji, ktoré sme už samozrejme poznali aj z hodín o dejinách Ruska, sa nám veľmi zapáčil. Už iba samotná Sibír, vyvolávajúca predstavy o pracovných táboroch, neskutočnej zime a krásnej prírode, nás lákala. K tomu sa pridala predstava Altaja – obrovské hory na hraniciach s Mongolskom, Čínou a Kazachstanom s množstvom starovekých pamiatok záhadných Skýtov, kolíska turkickej civilizácie (podľa jednej z dominujúcich teórii) a napokon miesto, kde žije turkický národ, ktorý dodnes vyznáva šamanizmus. Na to, aby sme sa dostali na študijný pobyt do Barnaulu sme potrebovali ešte veľa vybavovania, papierovačiek a celkovo malo rozhodnúť až výberové konanie v agentúre SAIA.
Už viac ako rok pred pobytom bolo potrebné zvoliť si tému diplomovej práce. V spolupráci s naším školiteľom si Andrej zvolil tému o súčasnej situácii Altajcov v Ruskej federácii a mojou témou mali byť staroveké kultúry západnej Sibíri (s dôrazom na Skýtov na Altaji). Tieto témy sme chceli vypracovávať na historickej fakulte Altajskej štátnej univerzity v Barnaule. Za obrovskej pomoci Sergeja Grigorieviča sa nám podarilo vybaviť akceptačný list od dekana danej fakulty, ktorý nám veľmi pomohol pri konkurze, ktorým sme nakoniec úspešne prešli. Mali sme sa teda stať vôbec prvými študentmi, ktorí absolvujú študijný pobyt na základe tejto medzivládnej bilaterálnej dohody v inom meste ako Moskva alebo Petrohrad.
Začiatok nášho študijného pobytu v letnom semestri 2010/2011 sa z tradičných dôvodov oneskoril o pár dní, a tak sme po prvý krát vstúpili na sibírsku zem v Barnaule, hlavnom meste Altajského kraja, v sobotu 12. februára o pol šiestej ráno. Na malom barnaulskom letisku náš čakal vyučujúci z Altajskej štátnej univerzity (AGU), ktorý nás odviezol na internát a niekoľko nasledujúcich dní s nami vybavoval všetky byrokratické formality, bez ktorých sa to v Rusku nezaobíde. Ak spomeniem iba niektoré z nich – vybavenie potvrdení o zdravotnom stave (s povinným vyšetrením na tuberkulózu, ktorou podľa letáku v nemocnici údajne trpí viac ako 1,5 mld ľudí na svete), registrácia na miesto pobytu, potvrdenia súvisiace s ubytovaním na internáte a štúdiom na univerzite a pod.
Študijná časť nášho pobytu vyzerala tak, že sme sa najprv prezentovali pred členmi Katedry archeológie, etnografie a muzeológie, kde sme predstavili naše odborné záujmy, na základe čoho nám pridelili školiteľov. Andrejovi bol pridelený etnológ a zároveň zástupca dekana fakulty Ivan Ivanovič Nazarov a mojej témy sa ujal archeológ Alexej Alexejevič Tiškin. Školitelia sa nám venovali každý týždeň na konzultáciach, dostali sme množstvo literatúry k témam našich diplomových prác a okrem toho sme navštevovali prednášky z archeológie, histórie, etnológie atď. Zúčastnili sme sa aj viacerých exkurzií po miestnych múzeách so študentmi muzeológie. Výborným zážitkom bola aj účasť na študentskej vedeckej konferencii, kde sme každý vystúpili s referátom na témy z našej diplomovky. Školitelia priebežne kontrolovali náš progres v písaní diplovej práce a radili ohľadom úprav v texte. Na Altajskej štátnej univerzite študuje veľa zahraničných študentov, no predovšetkým zo Strednej Ázie, preto sme my predstavovali isté spestrenie. Dokonca sme po prvý krát v živote robili rozhovor – pre univerzitné noviny „Za nauku“ (http://zn.asu.ru/issue.shtml?i_n_seq=1192&a_n=26#26).  
Ďalšou kapitolou bol život na internáte. Internát na prvý pohľad vyzeral dosť socialisticky, tak sme čakali záplavy „tarakánov“, ale našťastie sa nič podobné nestalo. Vedenie internátu sa vraj vie s nimi veľmi účinne vysporiadať, a preto sme za celý pobyt nemali možnosť vidieť ani len jediného, za čo sme samozrejme vďační. Ubytovaní sme boli podľa nariadenia „zhora“ oddelene, a to dokonca aj na iných poschodiach. Asi, aby sme viacej komunikovali v ruštine. Andrej býval s Rusom Pášom, ktorý študuje históriu a je horlivým zástancom komunizmu. Je dokonca aj členom mládežnickej sekcie Komunistickej strany Ruskej federácie. Avšak poriadok mu nič nehovorí, a tak musel Andrej častokrát trpieť v starej izbe veľký neporiadok. Mňa nasťahovali na izbu k Afgáncovi s menom Adžmal, ktorý mal peknú vynovenú izbu s vlastným kobercom, pohovkou, skriňami a závesmi. Študoval ruštinu a dalo sa s ním celkom obstojne komunikovať. Moje spočiatku zmiešané pocity rýchlo vystriedal záujem o novú kultúru. Veď vlastne aj to bol jeden z dôvodov, prečo sme sem prišli. Moslimská kultúra je odlišná od ruskej, napríklad aj tým, že sa jedáva na zemi a rukami. Ako vegetarián som sa však vždy nechal pohostiť iba čajom a ovocím. Afgánci sú veľmi spoločenský a stretávajú sa dosť často. Jedným z miest takýchto stretnutí bola aj naša izba, kde som sa zoznámil s množstvom ďalších moslimov z internátu, ale aj takých, ktorí prichádzali na návštevy. Všetci boli priateľskí a zaujímali sa o život v našej krajine, ktorú nenazývali ináč ako Československo. Rozprávali sme sa s nimi o vojne, politike, moslimskej kultúre a všetkom možnom (odporúčam rozhovor adlinsopinion.blogspot.sk/2011/02/blog-post.html). Všetci, ktorých sme spoznali, či už na univerzite (vrátane vyučujúcich), internáte alebo na inom mieste, nám ochotne pomáhali, prípadne nás pozvali na návštevu. Mnohých z nich sa nám tiež podarilo pohostiť, aj keď iba v internátnych podmienkach. Na vlastnej koži sme sa teda presvedčili, že ľudia zo Sibíri sú oveľa vľúdnejší a pohostinnejší ako „moskviči“.
Do tretice skúsim opísať krajinu a prírodu, kam sme sa dostali. Barnaul je hlavné mesto Altajského kraja, s počtom obyvateľov presahujúcim 600 tisíc. Leží na rieke Ob v lesostepnej zóne, teda na rovine. Altajské pohorie sa nachádza v prevažnej miere až v susednom subjekte – Republike Altaj, ktorý je od neho vzdialený cca 200 km. Z prírodných zaujímavostí sa v Barnaule, okrem veľtoku Ob, nachádza tzv. „lentočnyj bor“, resp. jeho časť, čo je jeden z viacerých „pásov“ ihličnatých lesov, ktoré sa tiahnu smerom na juhozápad niekoľko stoviek kilometrov a zadržiavajú piesočné búrky z Kazachstanu. Okrem toho sa v nich dá príjemne rekreovať, čo sme si aj my vyskúšali – v zime na bežkách a v lete na bicykloch. Inak je Barnaul mesto s veľkými ulicami a prospektmi (Leninov, Socialistický, Komsomoľský a iné), množstvom nákupných domov, ale aj dostatkom zelene.
Keď sme sem prišli na konci zimy, teploty neklesali pod -20 stupňov, ale na prekvapenie, to bola celkom znesiteľná teplota. Vrstva snehu bola miestami až grandiózna a ľad na chodníkoch bol všade kde ho nerozbíjali aj 20 cm široký. Asi najväčším zážitkom bola zamrznutá rieka Ob, ktorá sa zmenila na miesto prechádzok. Sneh a ľad sa v Barnaule udržali veľmi dlho, ale vďaka tomu, že v Altajskom kraji je veľký počet slnečných dní, to nebolo až také depresívne. No nástup jari v apríli nám priniesol veľkú radosť, pretože sme mohli začať plánovať naše výlety do okolia a napokon aj na Altaj. Z pôvodného plánu ísť až k Bajkalu sme rýchlo upustili a zostali iba „v okolí“.
Ešte v zime sme navštívili metropolu Sibíri – Novosibirsk, s krásnou a obrovskou hlavnou železničnou stanicou. Chceli sme ísť na predstavenie Luskáčik do divadla opery a baletu (asi najväčšieho v Rusku), no keďže sme až neskoro zistili, že odchody a príchody vlakov v celom Rusku sa riadia podľa moskovského času, zmeškali sme predstavenie a obdivovali sme iba samotnú budovu a niektoré ďalšie pamiatky mesta.
V zime sme boli po prvý krát aj na Altaji. Na dvojdňový pobyt sme si vybrali dedinku Manžerok, v ktorej sa buduje jedno z najväčších rekreačných stredisiek na Altaji. Asi aj preto to tam zatiaľ vyzerá ako stavenisko, ale nám to nevadilo, lebo sme prišli kvôli horám. Boli sme ubytovaný pod kopcom (mal iba niečo cez 1000 m) Malá Siňucha, na ktorý sme sa aj „vyškriabali“. A to doslova, pretože sme museli prekonávať sneh do výšky pása. Neskôr sme sa dozvedeli, že tam bolo veľké lavínové nebezpečenstvo, keďže cez deň bola teplota nad nulou a svietilo slnko, našťastie sa nám nič nestalo a za ten výhľad na nekonečné končiare altajských vrchov to určite stálo.
Na Altaj sme sa vrátili ešte v júni, keď začínala letná sezóna. Požičali sme si z univerzity stan a spacáky a naplánovali sme si týždňovú cestu. Najprv sme prišli k Teleckému jazeru, ktoré je spolu s Altajským národným parkom zapísané na zozname Unesco vďaka bohatstvu flóry a fauny. Slúži zároveň ako obrovská zásobáreň pitnej vody, čo sme naozaj otestovali, keď sme pili túto ľadovú vodu priamo z jazera. Zúčastnili sme sa na jednodňovom výlete motorovým člnom po jazere do kordónu Belje, ktorý je na opačnom konci jazera v národnom parku a sídlia v ňom prevažne prírodovedci aj so svojimi rodinami.
Ďalším bodom tohto týždňového výletu bol kultúrny program – festival kultúry Altajcov – Ťurjuk bajram, pri dedinke Paspaul. Ponúkal ochutnávky miestnych dobrôt, predaj tradičných suvenírov a sprievodný kultúrny program. Videli sme súťaže v altajských športových disciplínach ako je napríklad dvíhanie kameňa, zápasenie, hádzanie „kolkou“. V rámci hudobného programu prebiehala súťaž v tradičnom hrdlovom speve miestnych bardov, ale aj súťaž v modernom speve Altajcov. Večer sa konal galavečer s najlepšími vystúpeniami. Zaujímavo komponovaný program striedal vystúpenia s tradičnou hudbou a spevom s vystúpeniami v modernom štýle (miestami až typu „Senzus“) a u miestnych ľudí jednoznačne bodoval ten druhý štýl.
Po kultúre nás čakal pobyt vo vysokohorskom prostredí Čemaľského regiónu. Stanovali sme niekoľko dní pri turistickej báze na Karakoľských jazerách (cca 2000 m.n.m.). Každý deň sme chodili po horách v okolí týchto jazier. Turistické značky sme samozrejme nečakali a vždy sme sa držali vyšlapaných ciest alebo iba smeru (podľa napoleónovho hesla «В России нет дорог, есть только направления»). Okrem neopísateľných výhľadov (viď fotografie) sme videli zvyšky ľadovcov, vztýčené alebo navŕšené na sebe kamene (tradícia Altajcov) a skalný útvar pod názvom Zámok horských duchov, na vrchole ktorého bol drevený idol. Postavili ho tam pravdepodobne altajskí šamani, ktorí považujú celý Altaj za posvätný a za každým stromom, kameňom a kopcom vidia nejakého prírodného ducha, a tak aj toto miesto, obklopené zvláštnou, pokojnou atmosférou zvolili za vhodné uctievania. Nečudujem sa im.

Žiaľ, situácia bežných Altajcov vôbec nie je rúžová. Do veľkej miery je u nich rozšírený alkoholizmus, negramotnosť a ďalšie problémy, ktoré súvisia so zmenou ich životného štýlu v sovietskom období, kedy boli prinútení zanechať svoj kočovný spôsob života a usadiť sa.
Toto bol iba veľmi stručný opis nášho takmer polročného života a štúdia na Sibíri. Študijný pobyt splnil svoj účel nad očakávania, vrátili sme sa s napísanými diplomovkami, novými vedomosťami, známosťami a nezabudnuteľnými spomienkami.

 

Ivan Šabík

Päťmesačné petrohradské dobrodružstvo

Päťmesačné petrohradské dobrodružstvo

Dva dni pred odchodom z domu na 5 mesiacov neviete, kde budete bývať? Nikto vám túto informáciu nevie zistiť? Na ministerstve vám dajú kontakt na človeka, ktorý sa týmto už dávno nezaoberá? Áno! Idete predsa do Ruska. Takže Welcome to Russia!
Posledné dni pred odchodom sa niesli v duchu besného mailovania, telefonovania a pátrania, že kde si vlastne budeme môcť zložiť svojich „pár švestiek“. Vďaka ruskej spojke sa nám to nakoniec podarilo zistiť. Mala však pre nás dve správy. Dobrá – vedia o nás. Zlá – bývame v Petergofe. Argument všetkých okolo bol – veď sú tam krásne fontány. No, viete si predstaviť, ako sme toto rady počúvali. Fontány sú síce fajn, ale vo februári, keď bolo v Petrohrade -26 stupňov, mi bola nejaká striekajúca voda ukradnutá. Vlastne ona vtedy ešte ani nestriekala, spustili ich až v polovici apríla. Takže jediný argument bol neplatný. Na otázku ako máme každý deň cestovať dve hodiny do školy a dve hodiny naspäť už odpovedať nikto nevedel. Toto cestovanie zahrňovalo samozrejme aj výdavky, s ktorými nikto nepočítal, bohužiaľ ani naše štipendium. A tak sa začalo hľadanie bytu, cez našu inú ruskú spojku. A podarilo sa! Bytová otázka sa teda vyriešila počas dvoch týždňov a my sme sa mohli spokojne začať venovať štúdiu.
Napriek tomu, že o nás v škole vedeli, na študentský preukaz sme čakali mesiac. Do preukazu bolo treba nalepiť našu fotku, vypísať naše meno a dať pečiatku. Nechápem, ako to za ten mesiac mohli stihnúť J Na začiatku sme napísali malý test, aby zistili našu úroveň a potom nás rozdelili do skupín. O vyučovaní na Petrohradskej štátnej univerzite písala minulý rok Kristína Mlynarčíková a ani v tomto roku sa nič podstatné nezmenilo. Lenka, Ivet, Magda a Veronika boli v jednej skupine, Kika a ja v druhej. Okrem nás tam boli ešte dve Chorvátky a tri Češky. Takže čisto slovanská skupina, čo malo veľa výhod. Na dva týždne sa k nám pokúsil pridať jeden Američan, ale silu a tempo siedmich Slovaniek ten Amík nezvládol a odvtedy sme ho nevideli.
Zážitkov a skúseností sa za 5 mesiacov nazbieralo až až. Ak by vás zaujímali podrobnosti, nejaké pikošky, postrehy a skúsenosti, tak sa nehanbite a kliknite sem: kamilamisikova.blog.sme.sk

Za celú šesťčlennú dievčenskú výpravu

Kamila Mišíková

foto: Lenka Šichtová

10 tipov z dvojmesačnej jazykovej stáže v Moskve

Desať tipov z 2-mesačnej jazykovej stáže v Moskve

V zimnom semestri akademického roku 2011/2012 som spolu s ďalšími študentmi našej katedry absolvoval 2-mesačnú jazykovú stáž na Štátnom inštitúte ruského jazyka A. S. Puškina v Moskve. Stáž hodnotím celkovo pozitívne, no okrem prevládajúcich plusov mal pobyt v hlavnom meste Ruska aj niekoľko mínusov. Rád by som preto poskytol, v desiatich bodoch, pár rád a tipov študentom, ktorí sa v budúcnosti plánujú zúčastniť 2-mesačnej jazykovej stáže v Moskve.

Pred samotným odchodom netreba stresovať! Aj keď ste na stáž prijatí (väčšinou) od 1. októbra, do Moskvy odletíte trochu neskôr. My sme napríklad odchádzali pre problémy s pozvaním až 14. októbra... Presný dátum odletu sa dozviete spravidla týždeň pred odchodom.

Baliť sa treba s rozumom. Zoberte si so sebou staršie veci a oblečenie, ktoré vám v Moskve nebude ľúto nechať.

Počas dvoch mesiacov v hlavnom meste Ruska sa jazykovo určite zlepšíte, no netreba očakávať zázraky. Môžu za to najmä samotná dĺžka stáže (dva mesiace sú na badateľné jazykové zlepšenie dosť krátka doba – akurát keď sa do toho dostanete, treba ísť domov...) a veľký počet slovenských študentov, ktorí do Moskvy cestujú spolu s vami, a s ktorými máte dokonca aj vyučovanie. Ako to už býva, veľa záleží aj od učiteľov, ktorých vám pridelia. Ja som mal v tomto smere, až na jednu výnimku, chvalabohu veľké šťastie.

Vyučovanie počas stáže býva spravidla štyri dni v týždni – štvrtok je voľný deň určený na exkurzie. Predmety sú rôzne. K tým povinným patria: rečové praktikum, fonetika, krajinoveda a literatúra (ako skupina si môžete vybrať medzi literatúrou prvej alebo druhej polovice 19. storočia, literatúrou 20. storočia, atď.).  Okrem povinných predmetov si môžete, opäť ako skupina, zvoliť aj niekoľko výberových. My sme napríklad mali jazyk komerčných textov (delovoj jazyk), históriu kultúry a syntax. Osobne odporúčam, ak budete mať možnosť, najmä históriu kultúry s E. V. Kudinovou a ruskú syntax s docentkou M. S. Milovanovou.

Študenti, ktorí počas stáže v Moskve plánujú písať alebo pracovať na záverečnej práci, majú možnosť požiadať o ruského školiteľa. Menný zoznam študentov spolu s témami sme odovzdali na dekanáte a už o pár dní sme si našli na nástenke svojho školiteľa. Mne moja školiteľka veľmi pomohla – či už cennými radami alebo skvelými materiálmi.

Ak budete mať záujem, inštitút ponúka taktiež možnosť spraviť si certifikát z jazyka komerčných textov na rôznych úrovniach. K samotným skúškam sú aj prípravné kurzy (tuším dvakrát do týždňa). Keďže s tým strávite dosť času, je to výhodné najmä pre študentov, ktorých netlačí bakalárska alebo diplomová práca.

Inštitút disponuje jednou knižnicou, z ktorej sa požičiavajú najmä učebnice, a jedným „čitaľnym zalom“ (študovňou), z ktorého sa dajú požičať knihy, okrem prezenčného čítania, za symbolickú cenu aj na internát. Na chodbách inštitútu nájdete aj dva knižné kiosky, ktoré sú otvorené väčšinou dvakrát do týždňa. Mne osobne pri príprave a zhromažďovaní materiálov na bakalársku prácu stačila literatúra od školiteľky a zo študovne, ale mnohí spolužiaci chodili aj do Leninovej knižnice v centre Moskvy.

Samotný inštitút organizuje dve exkurzie (každý mesiac jednu). Vlastné výlety si odporúčam zorganizovať podľa počasia – v októbri, dokým je relatívne fajn počasie, sa snažte pochodiť čo najviac pamiatok vonku, zatiaľ čo múzeá a galérie si nechajte na november, resp. december. Taktiež existuje možnosť zúčastniť sa exkurzií za celkom slušnú cenu do rôznych významných lokalít v okolí Moskvy. Ja som takto navštívil mestá Zlatého kruhu – Vladimir a Suzdaľ. V cene je zahrnutá doprava, sprievodca, vstupy a obed. Na tieto exkurzie sa zapisuje v určité dni u panej za pultom na hlavnej chodbe inštitútu.

Čo sa týka internátu, veľkou výhodou je, že sa nachádza v tej istej budove ako škola. Kvalita ubytovania závisí do veľkej miery od poschodia, na ktoré vás pridelia. Najlepšie poschodia, komplet prerobené, sú siedme a ôsme. Ak sa bude dať, štrnástemu (najmä izbe 1433 – moja prvá izba) sa radšej vyhnite. Mali sme tam totiž celkom dosť hmyzu. Z vlastnej skúsenosti si teda preventívne odporúčam zobrať sprej na šváby. Ak ani sprej nepomôže, treba sa ísť sťažovať a poprosiť vedúcu internátu, aby vás presťahovala.

Od najbližšej stanice metra je inštitút vzdialený zhruba 20 minút, no na dopravu po Moskve mi metro absolútne stačilo. Hneď na začiatku si odporúčam kúpiť lístok na 60 jázd – oplatí sa lepšie cenovo a akurát vám, pri normálnom cestovaní, vystačí na celé dva mesiace.

Nakoniec si ešte neodpustím jeden tip pre športových nadšencov. V polovici októbra sa v Moskve pravidelne koná významný mužský a ženský tenisový turnaj „Kremlin Cup“ („Kubok Kremľa“), ktorý minulý rok vyhrala práve naša Dominika Cibulková. Všetkým tenisovým fanúšikom turnaj vrelo odporúčam!

Jazyková stáž v Moskve bola bezpochyby cennou skúsenosťou a pekným zážitkom. Za možnosť zúčastniť sa na nej ďakujem v prvom rade Katedre ruského jazyka a literatúry FiF UK, neziskovej organizácii SAIA a Ministerstvu školstva, vedy, výskumu a športu SR.

 Michal Mikuláš, 3bpANRU

 Exkurzia do Vladimíra a Suzdaľu


Počas našej dvojmesačnej stáže sme sa zúčastnili aj exkurzie do miest Vladimír a Suzdaľ. Historické pamiatky oboch miest sú zapísané na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Pre stážistov sa organizujú rôzne exkurzie do miest „Zlatého prstenca“, ale aj iných, ktoré sa nachádzajú „neďaleko“ od Moskvy. Zájazd je platený, trvá jeden deň a v cene je doprava, sprievodca, všetky vstupy a obed.

Našou prvou zastávkou bol Vladimír. Toto na ruské pomery neveľké mestečko (okolo 350 000 obyvateľov), sa nachádza 176 km od Moskvy. Vladimír bol založený v 12. storočí Vladimírom Monomachom, počas panovania Andreja Bogoľubského sa z neho stáva sídlo Rostovo-suzdaľského kniežatstva. Naša prehliadka pozostávala z prechádzky po meste, návštevy Zlatej brány a Uspenského chrámu, v interiéri ktorého sa nachádzajú fragmenty fresiek Andreja Rubľova a Daniila Čorného.

26 km od Vladimíra sa nachádza Suzdaľ. Prehliadku mesta sme začali od kremľa, súčasťou ktorého je aj Roždestvenskij sobor (v ňom pre nás usporiadali aj menší koncert), Nikoľskaja cerkov a Archijerejskie palaty. Práve v nich je uložená prestížna cena - Zolotoje jabloko, ktorú mesto dostalo za uchovávanie a rekonštrukciu svojich pamätihodností a podporu turizmu.

«Приехав в Суздаль, Вы попадете в самый настоящий сказочный мир. Вашему взору предстанут древние белокаменные храмы, украшенные причудливой резьбой, негаснущие краски старинных икон в экспозиции „Древнерусская живопись“, фолианты монастырских библотек на выставке „Книжные сокровища шести столетий“, ювелирные украшения из „Золотой кладовой“, не уступающие знаменитому золоту Трои, и как светлый праздник унесете с собой чарующие перезвоны суздальских колоколов.»

 Jana Bukovinová

3boRV

Dobrovoľnícky pobyt v detskom domove v Kovaľove

Dobrovoľnícky pobyt v detskom domove v Kovaľove

Júl 2011 sme my, študenti FiF UK, strávili v detskom dome v malebnej dedinke Kovaľovo, ktorá sa nachádza len kúsok od mesta Nerechta v Kostromskej oblasti. 2. júla nás otec Andrej, riaditeľ detského domu, vyzdvihol  na železničnej stanici, odkiaľ nás o štvrtej ráno odviezol do domova. Po príchode nás už na stole v samostatnom byte čakali čaj a zapekanky. Otec Andrej sa s nami rozprával ešte do skorých ranných hodín a poukazoval nám domov. Poobede sme sa plní nadšenia zoznámili s deťmi (chlapci vo veku od 3-16 rokov), ale aj so študentkami z Moskvy, ktoré tam boli na dvojtýždňovej stáži.   

Všetkých 20 detí bolo rozdelených do troch rodín, kde sa o nich starali vychovávateľky. Tie sa starali nielen o ich výchovu, ale, samozrejme, varili a vymýšľali deťom aktivity. My sme sa stravovali v týchto rodinách spolu s nimi. Deti tam majú presný rozpis práce, ktorý musia dodržiavať. Dokonca aj malí chlapci už vedia poumývať riad. Nám však málokedy dovolili pomôcť im. V detskom dome fungoval aj rozvrh dňa, ktorý vyzeral asi takto: 8.45 – modlitba, 9.00 – raňajky, 9.30 – 11.30 – práca na poli, v stajni alebo záhrade, 12.30 – obed, 13.00 – 15.30 – opäť práca, 16.00 – olovrant, 19.00 – večera, 19.30 – upratovanie izieb, 21.00 – modlitba, 22.00 – večierka. Ak mali chlapci trochu voľného času, hrávali sme často loptové a spoločenské hry. Takto sme trávili dni, samozrejme s výnimkou tých, keď sme chodili na rôzne výlety. V júli tohto roku detský dom oslávil 15 rokov. Túto oslavu spojili so sviatkom sv. Petra a Pavla. 13. júl bol deň hodovania a osláv, počas ktorých nám chlapci ukázali niekoľko vystúpení. Ochutnali sme takisto aj ruskú špecialitu – šašlíky, ktoré pripravovali na ražni.

O niekoľko dní sme sa mohli zúčastniť s deťmi výletu do mesta Jaroslavľ, kde sme navštívilii nielen zoo a historické múzeum, ale vypočuli sme si aj ryčanie medvedice, ktorá je symbolom mesta. O niečo neskôr sme si mohli prehliadnuť Trojický monastyr, ktorý sa nachádza neďaleko mesta Nerechta a nechali sme sa pokropiť svätenou vodou. Bol to nádherný deň a na deťoch bolo vidieť radosť. Pred 9-dňovým výletom na Unži, sa konala ešte súťaž troch detských domov, kde mali chlapci v čo najkratšom čase postaviť stan, tromi zápalkami založiť oheň, či rôzne iné.

17. júla sa začala naša cesta po spoznávaní prírodných krás Ruska. Spolu s chlapcami, Otcom Andrejom a jednou vychovávateľkou sme sa vybrali na ostrov, ktorý leží na prítoku rieky Volgy. Po príchode sme tam videli prekrásny biely piesok, modrý mach a borovice.  Cítili sme sa ako v raji, hoci sme si stravu museli pripravovať na ohni. S deťmi sme sa kúpali, vymýšľali rôzne súťaže. Ale aj deti nás naučili hrať napr. „kartošku“ – jednoduchá loptová hra pre malých aj veľkých, pri ktorej sme zažili veľa zábavy. Vyskúšali sme aj ruskú báňu ( druh sauny v Rusku), ktorú nám chlapi a chlapci postavili na brehu rieky. Aj keď sme normálnu sprchu nevideli celých 9 dní, nepociťovali sme, že nám niečo v tejto človekom nepoškodenej prírode chýba. Týchto niekoľko dní považujeme za najkrajšie chvíle v našom živote a ani sa nám odtiaľ nechcelo odísť. Avšak rozvrh je rozvrh a chlapci museli znova pracovať.

Keďže nám po návrate z ostrova ostalo už len niekoľko dní, rozhodli sme sa všetci piati spolužiaci navštíviť mesto Kostroma, ktoré je vzdialené od Nerechty iba asi 50 kilometrov. Počasie nám počas celého mesiaca prialo a nebolo tomu inak ani v Kostrome. Nádherný slnečný deň na nábreží pri rieke Volge, historické centrum a zmrzlina, človeku nič nechýba. Avšak dni sa krátili a uvedomili sme si, že náš pobyt sa pomaly, ale isto končí. Domov sa nám samozrejme nechcelo, ale vedeli sme, že druhá skupina, ktorá prišla po nás na celý august, sa o deti postará.

Týmto chceme poďakovať nášmu lektorovi Sergejovi Grigorievičovi Molodcovi, za jeho ponuku a možnosť stráviť celý mesiac v krásnom prostredí so skvelými ľuďmi.


 Petra Šoltisová a Timea Sedláčková


Výlet do Ruska


Júlovú skupinu vystriedala ta naša. Vyrazili sme 29 júla. Prvé dobrodružstvo sme zažili, keď nám v Berlíne povedali, že naše lietadlo už odletelo, a že tam musíme stráviť noc. Nikto z nás však neprotestoval proti noci v luxusnom hoteli. Do Moskvy sme došli s poldenným meškaním, a tak sa nám zmenili plány. Pôvodne sme si chceli popozerať Moskvu a večer nasadnúť na vlak do Nerechty. Nakoniec sme sa v Moskve stihli len najesť a už sme utekali na vlak. Cesta trvala 5 hodín a išli sme v noci. Nikto z nás však nespal. Všetci sme boli v bufetovom vozni a rozprávali sa s miestnymi, ktorí boli milí a spoločenskí. Do Nerechty sme dorazili 30. augusta okolo tretej ráno. Zo stanice sme sa taxíkmi odviezli do kovalovskeho detského domu. Tam nás privítal Sergej, vychovávateľ deti, ktorý nás pohostil čajom a niečím pod zub. Prehodili sme zopár slov a potom sme všetci, už poriadne unavení po dlhej ceste, išli spať. Hneď ako sme sa zobudili tak nás čakal obed. Rozdelili sme sa do jednotlivých rodín k deťom a začalo sa zoznamovanie. Chlapci nás hneď prijali medzi seba a poukazovali nám, čo všetko tam majú. Boli sme milo prekvapení, keď sme zistili, že majú všetko vlastné. Ovocne stromy, záhradu so zeleninou, pole so zemiakmi, kvetinové záhony, zo zvierat mali prasce, kravy a chovali aj psy. Každý deň sme s deťmi hrali futbal. Boli to naozaj náročné zápasy, lebo chalani boli vo forme a dávali nám zabrať. Denný harmonogram bol rovnaký ako mal júlová skupina tak to nebudem ďalej rozvádzať. Asi po týždni sme sa dozvedeli, že o niekoľko dni pôjdeme s chlapcami na horolezecký festival, ktorý sa koná v Krasnodarskom kraji. Všetci sme sa veľmi tešili. Tých par dni utieklo ako voda a my sme vyrazili na perfektný výlet. Tu je zopár slov o ňom.

Kaukaz – južná hranica Európy. Tam kde sa more spája s horami a miesto kde sa mieša toľko rôznych kultúr. Naše putovanie do týchto pôvabných a exotických hôr sa stalo skutočnosťou približne po dvoch týždňoch nášho  pobytu v Kovalevskom detskom domove. Plní entuziazmu sme nastúpili do autobusu a vyrazili sme z Nerechty za skorého rána smer Moskva. Prvá zástavka bola pri malej kaplnke na pol ceste do ruskej metropoly. Porcelánovobiela, špicatá a oblúkmi lemovaná kaplnka pripomínajúca skôr altánok, označovala miesto narodenia manželky cára Ivana Hrozného. Po menšej prechádzke a hrnčeku čaju sme znova boli na ceste. Pred vchodom do Moskvy sme ešte  vyzdvihli Alexeja, lezeckého trénera detí, ktorý na svojich zverencov dohliadal na celo ruskom lezeckom festivale na ktorý sme smerovali. Každý z nás študentov, kto nemal skúsenosti s ruskými diaľnicami by povedal,že to bude zaujímavá cesta. Na naše prekvapenie nás neočakával žiaden „tankodróm“,ale vcelku rovná a dlhá vozovka. Za oknami autobusu sa mihali široké brezové háje, malé dedinky, špinavé industriálne mestá, ktoré prekvitali za čias Sovietskeho zväzu a v neposlednom rade množstvo predavačov melónov a zeleniny. Po celom dni a celej noci cesty sa z roviny začali vynárať kopce a neskôr vrchy. Po vyšplhaní autobusu na jeden z kopcov sa s nami rozlúčili posledné zbytky priemyselnej éry, hrdzavé ropné pumpy a začalo pásmo riedko obývaných dediniek. Zhruba okolo obeda sme dorazili do mestečka Guamka na povodí rieky Kubáň. Po značnom vyčerpaní zo zdĺhavej a nepohodlnej cesty nás prekvapil svieži horský vzduch a pohľad na hory Západného Kaukazu. Po rozložení nášho tábora nás vodiči uhostili vodkou, salámou a chlebom ako aj miestnym sladkým domácim vínom. Neskôr sme sa išli zaregistrovať v rámci lezeckej súťaže a večer nás čakalo slávnostné zahájenie festivalu. Na druhý deň sme sa vydali na stanovisko pri skoro rovnej skalnej stene. Po niekoľkých hodinách snahy o dosiahnutie zaslúžených bodov nás už očakávala miestna riečka s ľadovou vodou z hôr. Po osviežujúcom kúpeli a teplej polievky sme sa pobrali na zaujímavý večerný program. Večer sme zavŕšili dlhou debatou pri ohni. Po pár dňoch lezenia sme sa dali na túru do hôr. Priesmykom nás previedol menší vlak s audio výkladom o špecifikách okolia. Na konečnej zástavke sme prebrodili riečku a dali sa do šplhania strmého kopca. V lese nás obklopovali stromy porastené lišajmi, malé vodopády s krištáľovo čistou vodou ako aj rôzne skaly s krasovými útvarmi. Pred naším cieľom sme si oddýchli pri asi 20 metrovom vodopáde, ktorý dopadal na mohutné skaly. Po zdolaní poslednej prekážky sa pred nami odkryl krásny výhľad na okolité hory a malá čistinka, ktorá bola zakončená bralom. V brale sa nachádzala jaskyňa s kaplnkou, ktorú kedysi obývali asketickí mnísi. Súčasťou skaly bolo malé jazierko ktoré napájal prameň vytekajúci priamo z útrob tejto jaskyne. Po „sáčkovom“ obede s „buterbródami“ sme zostúpili dole do priesmyku a naspäť vlakom do tábora. Cestou naspäť z festivalu sme sa stihli zastaviť na pobreží Čierneho mora v ktorého vodách sme zavŕšili celé naše putovanie na Kaukaz.

Po návrate bol čas kopania zemiakov a tak sme radi pridali ruku k dielu. Bola to zábava a hlavne pre nás, ľudí z mesta niečo nove. Na výlete sme sa spriatelili s Alexejom, trénerom chalanov. Už tam nás pozval k nemu do Kostromy. A my sme jeho pozvanie s radosťou prijali.  Zopár dní po návrate z Kaukazu sme sadli na vlak a vyrazili do Kostromy. Alexej nás vyzdvihol na stanici a zobral k nemu domov. Tam sme sa zoznámili s jeho ženou a malou dcérou Marinou. Prežili sme dva super dni v Kostrome. Alexej nám urobil sprievodcu, poukazoval na všetky pamiatky a aj nám o nich porozprával. Zopár dní pred naším odchodom sa v Nerechte konal deň kozákov. Videli sme tam ukážky z kozáckej kultúry a po programe nás Irina Vladimirovna, učiteľka a logopedička v detskom domove, pozvala na čaj do jej rodného domu. Bola to nádherná drevenica ako vystrihnutá z rozprávky Mrázik. Deň pred naším odchodom bol sviatok Matky Božej, skončil sa post a na obed nás čakali šašlíky. Ešte doobeda sme spolu s deťmi pripravili program. Spievali sme, hrali rôzne hry a každý z nás mal nejakú úlohu v rozprávke, na ktorú sme sa poctivo pripravovali. Súčasťou programu bola aj krátka prezentácia o Slovensku. Keby som to mal zhrnúť, tak tento výlet bol úžasný.  Spoznali sme veľa nových ľudí. Všetci sa k nám správali milo a pohostinne, za čo sme im nesmierne vďační. Ubytovanie, strava... všetko bolo super. Naozaj sa nedá povedať jedno zle slovo.

Na zaver by som sa za všetkých nás, chcel srdečne poďakovať nášmu lektorovi Sergejovi Grigorievičovi za možnosť stráviť mesiac v Rusku, ktorú nám dal aj za pomoc pri vybavovaní papierovačiek.

Michal Taraba

Dojmy z diplomovej stáže v Petrohrade

SANKT-PETERBURG – láska na prvý pohľad

V letnom semestri školského roka 2010/2011 sme my, Kristína Mlynarčíková a Bibiana Gondeková, študentky odboru prekladateľstvo/tlmočníctvo na FiF UK, spolu s ďalšími tromi študentkami z nitrianskej univerzity absolvovali študijný pobyt na Sankt-Peterburgskej štátnej univerzite v Petrohrade .
Vyučovanie prebiehalo v malých skupinkách na filozofickej a špeciálnej fakulte SPBGU s poprednými pedagógmi katedry ruštiny ako cudzieho jazyka. Do skupiny sme boli zaradení na základe vstupného testu. Skupiny boli internacionálne. V našej skupine boli okrem nás Sloveniek aj Talianka, Poľka, Fínka. Na niektorých predmetoch sme mali aj študentov z Belgicka, Francúzska či Švajčiarska. Počas nášho pobytu v Petrohrade sme absolvovali tieto predmety: gramatika, literatúra, konverzácia, jazyk médií, lexikálne problémy, videokurz ruský film, ako písať slohové práce v ruskom jazyku, obchodná ruština, ruské tradície.
Vyučovanie bolo prispôsobené našim potrebám a požiadavkám. Vyučujúci veľmi ochotne odpovedali na všetky naše zvedavé otázky nielen z oblasti jazyka ako takého, ale aj veľmi otvorene reagovali na súčasnú politickú, ekonomickú, sociálnu, bezpečnostnú situáciu Ruska a jeho ďalšie smerovanie. Avšak jednoznačne najobľúbenejšou témou všetkých Petrohradčanov, o ktorej sú ochotní diskutovať celé hodiny, je samotný zakladateľ ich nádherného mesta – Peter I. Veľký. J
Naša cesta do vytúženého Petrohradu začala viac ako dobrodružne. Z technických dôvodov sme museli vystúpiť z lietadla na viedenskom letisku a po takmer dvojhodinovom meškaní sme sa vo večerných hodinách konečne ocitli v ruskej zemi – v Sankt-Peterburgu. Avšak najstresujúcejší okamih prišiel vo chvíli, keď sme sa od nášho taxikára dozvedeli, že náš internát nevie nájsť, lebo taká adresa vlastne neexistuje. Našu nezávideniahodnú situáciu okomentoval slovami: „Dali vám zlú adresu, vitajte v Rusku!“ Dnes, s odstupom času vyznievajú jeho slová smiešne, avšak vtedy nám do smiechu veru nebolo. Našťastie vďaka ochotnej pracovníčke istého internátneho zariadenia a početným telefonátom sa nám konečne podarilo zistiť, na akej adrese máme byť ubytovaní.
Náš internát na ulici Kapitanskaja bol bývalý hotel. Bývali sme na bunke s tromi izbami (dve dvojposteľové a jedna trojposteľová), s kuchynkou a vlastným sociálnym zariadením. Zariadenie a celkový interiér nášho internátu bol dobrý až nadštandardný. Kristína bývala na izbe s Japonkou Saori, Bibianina spolubývajúca Máša bola z Bieloruska. Spoločnosť na bunke nám ešte robili dve Slovenky z nitrianskej univerzity a jedna dievčina z Mongolska. Vďaka Saori sme si vychutnávali nielen samotné Rusko, ale aj čaro a pôvab japonskej kultúry a ich tradícií. Udalosti z 11. marca, ktoré  sa odohrali v Japonsku, nás preto výrazne zasiahli a intenzívne sme ich spoločne prežívali.
Prvé týždne nášho pobytu sa niesli v znamení formalít a vybavovačiek, čo bolo veľmi vyčerpávajúce a často chaotické. Akokoľvek neuveriteľne to môže znieť, ale byrokracia v Rusku mnohonásobne predčí slovenskú byrokraciu. Keďže sme mali vyučovanie každý deň od pondelka do piatka, a navyše ešte našim hlavným poslaním bolo aj napísať/dopísať v Petrohrade diplomovú prácu, voľného času veľa nebolo. Avšak každú voľnú chvíľu sme venovali návštevám pamätihodností, galérií, múzeí a iných zaujímavých miest, ktorých je v Petrohrade viac ako dosť. Podarilo sa nám absolvovať vystúpenie talentovaných umelcov vo filharmónii. Nezabudnuteľným zážitkom boli pre nás balety Labutie jazero a Don Quijot vo vychýrenom Mariinskom divadle. Po týchto vystúpeniach sme pochopili, že nie je náhoda, ak sa Petrohrad vníma ako kultúrne hlavné mesto Ruska. Tu divadlom, baletom, operou a kultúrou vôbec žije naozaj každý vo veku od nula do sto.
 V rámci nášho pobytu sme nadviazali kontakty s ruskými študentkami slovenského jazyka zo Sankt-Peterburgskej štátnej univerzity a zúčastnili sme sa ako hostia aj na ich vyučovaní. V rámci vyučovania sme navštívili aj ruskú základnú školu, kde nás deti zo skupiny „Horizonty histórie“ ohúrili svojimi vedomosťami o Petrohrade.
Sankt-Peterburg alebo Piter, ako ho tam všetci domáci obyvatelia s obľubou volajú, je nádherné mesto, ktoré si získa srdce snáď každého. Ak by sme ho chceli porovnať s Moskovou, zistili by sme, že obe mestá sú krásne, avšak krása každého z nich spočíva v niečom inom. Jedno je však isté, povestná rivalita medzi Moskovčanmi a Petrohradčanmi pretrváva  do dnešných dní.
Sankt-Peterburg je miestom, v ktorom sme zažili veľa vecí po prvýkrát. Prvýkrát vo svojom živote sme pocítili mínus 27 (a viac) na vlastnej koži, po prvýkrát sme uvideli na vlastné oči zamrznutý celý Fínsky záliv či Nevu, po prvýkrát sa nám podarilo pozrieť si preslávené Labutie jazero v pravom ruskom prevedení, a čo je najdôležitejšie, okúsili sme pravý veľkomestský život na ruský spôsob a vďaka priateľskej, dobrosrdečnej a družnej povahe Petrohradčanov sa nám podarilo hlbšie preniknúť do ruskej duše. Petrohrad zostane v našich srdciach navždy!
Ďakujeme neziskovej organizácii SAIA, Ministerstvu školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky a samozrejme Katedre ruského jazyka na FiF UK v Bratislave za možnosť zúčastniť sa na študijnom pobyte v Sankt-Peterburgu.
Kristína Mlynarčíková, Bibiana Gondeková

Východná Európa na vlastné oči

Výlet do krajín Pobaltia

Naše štvordňové putovanie po Pobaltí sme začali v hlavnom meste Lotyšska, Rige. Tá je najväčším kultúrnym, vzdelávacím a ekonomickým centrom krajiny. Pri príchode do mesta sme si nemohli nevšimnúť televíznu vežu, ktorá sa s výškou 370 metrov považuje za najvyššiu stavbu celej Európskej únie.
My sme svoje spoznávanie začali na pravom brehu rieky Daugava. Historickému centru, ktoré je na zozname UNESCO, dominuje secesná architektúra, ktorú možno porovnať s mestami ako Viedeň alebo Petrohrad.
Od Katedráleho námestia sme sa cez Rižský dóm (najväčší stredoveký kostol Pobaltských štátov a zároveň aj symbolo Rigy) dostali až k Rižskému hradu, v ktorom je sídlo prezidenta a Múzeum lotyšskej histórie.
Po centrálnej ulici Kaļķu iela sme prišli k Pamätníku slobody, na ktorom stojí Matka Lotyšska. V rukách drží tri hviezdy ako symbol troch lotyšských regiónov – Kurzeme, Vidzeme a Latgale. Pamätník bol postavený v rokoch 1931 – 1935 a mal symbolizovať Lotyšsko ako mladý, slobodný a nezávislý štát. Význam tohto monumentu veľmi vzrástol počas okupácie Sovietskym zväzom a heslo Tēvzemei un Brīvibai (Za vlasť a slobodu) hovorí  za všetko.
Od pamätníku známeho tiež ako Milda to bolo už len niekoľko krokov k Chrámu Kristovho narodenia. V jeho priestoroch v roku 1961 komunisti zriadili planetárium a  pravoslávnej cirkvi bol vrátený až po obnovení nezávislosti Lotyšska.
Z Rigy sme sa presunuli autobusom do ďalšieho hlavného mesta, Vilniusu. Takmer všetky pamiatky sa tu spájajú s menom kniežaťa Gediminasa, ktorému sa raz podľa legendy prisnilo o železnom vlkovi. Pokúsil sa ho uloviť, no strely mu nespôsobili žiadne rany.  Na druhý deň sa knieža spýtalo vykladačov snov  na vysvetlenie. Tí mu povedali, aby na mieste dnešného Vilniusu postavil hrad a mesto, ktoré bude také silné a nedobytné ako vlk v jeho sne. Tak bol podľa legendy položený základ hlavného mesta Litvy.
Prehliadku sme začali symbolom mesta, Námestím Gediminasa s vežou a sochou kniežaťa zo 16. storočia, vyšli sme na kopec nad mestom, kde sa nachádza Gediminasova veža a odkiaľ je nádherný výhľad na Pahorok krížov a oba brehy rieky Neris. Nie nadarmo sa hovorí, že nikde v Európe nie je na tak malom území toľko veľa kostolov. My sme navštívili šesť z nich.
Najhlbší zážitok v nás zostal po návšteve Múzea KGB a obetí genocídy. Nachádza sa v bývalom sídle KGB, priamo v centre Vilniusu. Asi v dvadsiatich miestnostiach nájdeme chronologicky zaradené fotografie, rôzne listiny a osobné veci obetí.
S Vilniusom sa neodmysliteľne spája Republika Užupis, ktorá je spolu so Starým mestom na zozname UNESCO. Vznikla v roku 1997 a okrem vlastnej vlajky a prezidenta má aj armádu v počte 17 mužov. Povinnosťou bolo dať si kávu v jednej z množstva kaviarničiek a prečítať si svojskú ústavu na stene ulice Paupio. Napísaná je v ôsmych jazykoch a okrem iného hovorí: „Everyone has the right to hot water, heating in winter and a tiled roof.“, „Everyone has the right to love and take care of a cat.“ alebo „Everyone is responsible for his freedom.“ (autori Tomáš Padyšák a Bronislava Živická)